Manžel na víkend
Fašírka ležala presne v strede taniera. Jozef na ňu pozeral a cítil, ako mu žalúdok nespokojne škvŕka.
Marika, môžem si dať chlebík so šunkou? Som hladný.
Jožko, večera je o dvadsať minút. Teplé jedlo nevychladne.
Len jeden kúsok, zvládnem to rýchlo.
To nevydržíš tých dvadsať minút? Všetko mám presne načasované. Zemiaky budú hotové o sedem pätnásť, kurča o sedem dvadsať. Ak si teraz vezmeš niečo, neskôr sa už riadne nenaješ.
Jozef si ticho vzdychol a sadol za stôl. Marika stála pri chladničke a precízne vkladala veci z obchodu na miesto. Každé vajíčko, jogurt, maslo všetko malo svoj systém. Mlieko na druhej poličke vpravo, syr dolu vo zvlášť zásuvke, jogurty zoradené podľa dátumu spotreby, bližšie ku kraju tie, čo sa kazia skôr.
Aspoň čaj si môžem naliať?
Nalej si. Ale len jednu lyžičku cukru.
Marika, ja som dospelý chlap.
Máš v génoch cukrovku. Otec aj dedo mali. Jedna lyžička.
Jozef sa natiahol po kanvici, no Marika mu už podala šálku. Naliala čaj, pridala jednu presne odmeranú lyžičku cukru a šálku mu podala.
Pij.
Pozrel na šálku, potom na jej chrbát pri chladničke. Napil sa. Čaj bol slabý, skoro bez cukru, ale nič nepovedal.
Za oknom sa už stmieva. Október v Bratislave vie prísť o tme o čosi skôr, najmä v sídlisku plnom hranatých panelákov, kde lampy svietia narovnako a autá parkujú stále na tom istom mieste. Všetko je po starom.
Majú päťdesiat sedem a päťdesiatpäť. Spolu žijú už tridsať rokov. Byt majú čistý ako operačná sála, tichý ako mestská knižnica.
***
Sobota sa u nich začína o ôsmej. Nie preto, že by nemohli spať dlhšie. Ale preto, že presne o ôsmej začína zoznam úloh. Marika ho píše ešte v piatok do zošita zo štvorčekového papiera, jej pozoruhodným, pravidelným písmom.
Osem nula nula raňajky.
Osem tridsať utieranie prachu a umývanie podlahy.
Desať nula nula nákup v potravinách na Štefánikovej, samostatne domácnosť.
Dvanásť nula nula obed.
Trinásť nula nula hodina oddychu.
Štrnásť nula nula návšteva tety Gity.
Sedemnásť nula nula návrat domov.
Sedemnásť tridsať večera.
Osemnásť tridsať televízor alebo kniha.
Dvadsaťdva nula nula spánok.
Jožko ten zoznam pozná naspamäť. Nie že by ho poctivo čítal, ale nemení sa už pätnásť rokov. Len menia navštívených príbuzných a niekedy názov obchodu.
Umýva podlahu v chodbe, tlačí handru od múra k múru a pri tom myslí na rybačku. Len tak myslí, zabudol, kedy bol naposledy na rybách. Asi pred ôsmimi rokmi s Ferom z práce na Zemplínskej Šírave. Chytili tri menšie ostrieže a jedného kapríka. Sedeli pri ohni do tmy, varili držkovú v starej plechovej konzerve. Fero rozprával vtipy, smiali sa tak hlasno, že aj vtáky odleteli z vody.
Vrátil sa vtedy neskoro v noci. Marika bola hore.
Vieš, koľko je hodín?
Viem, zastavili sme sa trochu.
Trochu? Volala som ti osemkrát. Večera je v chladničke. Ale už to nie je ono.
Prepáč.
Vieš, ako som sa bála?
Prepáč, Marika.
Na rybačku už potom nikdy nešiel. Nie že by mu to zakázala. Vždy sa nájde niečo dôležitejšie. Práca, návštevy, práca v byte. A tak prestal aj navrhovať. Jednoduchšie bolo nenavrhnúť.
Jožko, vypláchaj tú handru poriadne, ale nevytláčaj ju úplne. Keď je suchá, zostanú škvrny.
Vytlačil ju tak, ako kázala, hoci nevidel rozdiel. Podlaha žiarila. Marika bola na byt pyšná, cez telefón kamarátke raz hovorila: U nás by si mohla obedať z podlahy. Jožko to počul cez stenu a v duchu si pomyslel, že ešte nikdy nechcel otestovať tú teóriu, aj keby bola každá dlaždička sterilná.
Nákup zvládli podľa plánu. Obed tiež. Teta Gita pohostila koláčmi s makom, trochu prihorenými, a Marika, veľmi precízne, ale nahlas, povedala: Gitka, asi pečieš na nevyrovnanú teplotu. Jožko zjedol tri koláče a myslel si, že práve tá spálenosť má svoju chuť.
Domov prišli o sedemnásť dvadsať. Desať minút popredu.
Marika doniesla tašky, postavila kanvicu a vytiahla z chladničky tvarohový nákyp nakrájaný do šiestich rovnakých kúskov.
Jožko sadol za stôl, pozrel na nákyp a zrazu pocítil zvláštny pokoj zmiešaný so stiesnenosťou. Netýkalo sa to jedla. Skôr všetkého naraz. Preto, že vie, čo bude zajtra. Aj pozajtra. Aj o rok.
Dojedol, dopil, sadol si k televízoru.
***
Vysávač sa pokazil v stredu večer. Prestal ťahať. Jozef ho rozobral na kuchynskom stole. Bolo hneď jasné zanesený filter, a k tomu niečo v kefe, určite je to len uvoľnené šróbenie. Pre niekoho, kto je dvadsaťdva rokov technik vo Výskumnom ústave meracej techniky, je to vec na dvadsať minút.
Marika sa objavila vo dverách.
Čo robíš?
Opravujem. Toto je len zanesený filter a uvoľnená kefa.
Jožko, zavolaj servis. Nerob to sám.
Marika, to zvládnem. Je to malina.
Žehličku si už opravoval dvakrát. Raz šla do koša, druhý raz hriala len na jednej strane.
To bol iný prípad. Tu presne vidím, kde je chyba.
Jožko
Marika, som inžinier.
V práci si inžinier, ale doma to nie je to isté. Ak niečo pokazíš, vyjde nás to drahšie.
V ňom sa niečo pohlo. Tiché, tvrdé, ako keď kameň leží na mieste roky a zrazu sa pohne. Pozrel na vysávač, na svoje ruky a na Marikinu tvár úplne istú, pokojne rozhodnú.
Ja ho opravím.
Jožko
Ja. Ho. Opravím.
Prekvapene sa naňho pozrela, trochu podráždene, a odišla.
Trvalo mu to hodinu. Vysávač šiel. S novým filtrom ťahal lepšie než predtým. Všetko upratal a raz si ho zapol len tak pre dobrý pocit z jemného bzučania.
Marika prešla okolo, kývla hlavou a nič nepovedala.
Čakal aspoň malé: Šikovný si. Nedostal nič.
***
Oznámenie o servise starej techniky našiel Jožko na stĺpe pri zastávke. Oprava starej techniky, gramofónov, maliarskych stojanov a ďalšieho adresa, telefón. Gramofón staručká Tesla mu už tri roky nehral. Marika mu ho dávno odporúčala vyhodiť. Vždy len povedal: Nabudúce, a vrátil do skrine.
Kúpil si ho ešte pred svadbou, s pomocou otcovských korún. Počúval na ňom Lasicu s Satinským a Szidi Tobias. Dosky stáli rad za radom na parapete na internáte. Keď sa nasťahovali s Marikou, preložila ich do krabice a strčila do špajze. Zavadzajú, povedala. Občas do špajze zašiel, len pozrieť, či sú tam.
Telefón na oznámení nikto nezdvíhal. Skúsil osobne starý byt pri Račianskom mýte, v dome s opadanou omietkou a ťažkými dverami z čias prvej republiky.
Na treťom poschodí našiel správny byt a zazvonil. Dlho nič, potom kroky, cinkot, a otvorili dvere.
Stála tam žena v jeho veku, v širokej plátenej zástere s fľakmi od farby a s červenými vlasmi. Pár prameňov jej trčalo z drdola, líce mala od šmolky.
Dobrý deň. Prišiel som podľa oznamu.
Vstúpte, ja som Viera… Ale pozor, tu je stojan v chodbe, môžete zakopnúť.
Vošiel do bytu a na sekundu ostal bez slova.
Niečo také nevidel roky, hádam ešte na škole, keď chodil kamarátke do ateliéru. Plátna boli všade čisté, rozpracované, jedno cez druhé. Na okne poháre so štetcami, vedľa fľaštičky s riedidlami. Na zemi noviny, jedna stopa od topánky prešla po fľaku od tempery. Na gauči sedel oranžový kocúr, pohľadom mu dával jasne najavo, že toto je jeho kráľovstvo.
Voňalo to farbou, ľanovým olejom, kávou, a ešte niečím. Azda životom.
Prepáčte ten neporiadok, maľovala som doobeda.
Nevadí, povedal a sám sa trochu prekvapil, že to myslí úprimne.
Čo treba opraviť?
Gramofón. Tesla, starý. Motor neťahá. Pozeral som na to, ale je to hlbšie.
Teslu poznám, zamyslene prikývla. Nekazí sa ovládač? Tam zvykne byť kontakt.
Kontroloval som. Tu je to ozaj v mechanike.
Máte ho so sebou?
Zatiaľ som len prišiel zistiť, či opravujete. Telefón mi nebral nikto.
Ja telefón zvyknem stratiť aj päťdesiatkrát do týždňa. Včera bol pod gaučom. Doneste gramofón, pozrieme. Ale keď ste tu… pomohli by ste mi? Bude zľava na opravu, sľubujem.
***
Stojan stal pri okne vo veľkej izbe. Starý, robustný, no rozheganý. Systém uchytenia plátna nesedel, bočný šroub sa stále povoloval.
Pozrite, ukázala mu na malý záves, vypadol nôž, chcela som nahradiť skrutkou, ale tá je krátka.
Jozef si opatrne prehliadol situáciu. Poprosil o skrutkovač. Viera mu priniesla hneď tri rôzne, netušila, ktorý bude pasovať. Vybral si, dal dole zlý šroub, požiadal o lepiacu pásku, obtočil pár vrstiev, nasadil späť. Stojan držal.
Je to len provizórne, treba poriadny M6 s maticou, predávajú v každom Domácich potrebách.
M6, odriekala a zamyslene, môžem si to zapísať?
Namočila štetec do čiernej, napísala to priamo na noviny na zemi: M6, šróbik s maticou!!
Jozef sa zasmial, len tak, akosi sám od seba.
Hodíte noviny preč, zabudnete.
Nedám, pripnem si ich na chladničku. Dáte si čaj? Mám včera pečené pirohy s kapustou.
Chcel povedať, že musí ísť. Že doma treba… Marika…
Dám si rád.
***
Pili čaj v malej kuchyni s výhľadom na dvor. Na okne v kvetináči rástlo čosi zelené, čo nevedel určiť. Pirohy len tak, bez servítky, jedna opierala druhú v miske.
Jozef si jeden vzal. Chutil včerajší, trochu rozmočený, ale vynikajúci vajíčka, kapusta, zeler, ako u jeho mamy.
Skvelé, povedal.
Fajn? Nikdy som nevedela piecť. Dcéra ma naučila pred odchodom. Ona v Prahe, študuje dejiny umenia. Dvadsaťdva, dospelá, rozumná, na rozdiel odomňa.
Bývate tu dávno?
Dvadsaťpäť rokov. S manželom, ale rozviedli sme sa vlani. Teraz tu bývam len s Macom. To je kocúr.
Mačo pri zvuku mena zodvihol hlavu, potom si oprel bradu a spal ďalej.
Trápilo vás to?
Rozvod? Prvý polrok áno. Ale potom… viete, ako keď idete v zlých topánkach, dávno máte otlaky, no nevnímate ich už. A potom ich vyzujete a neviete si predstaviť, že ste trpeli.
Jozef pozeral z okna na žlté lístie, niekoľko ich ešte ostalo na veľkom javore.
Ste inžinier?
Áno. Vo Výskumnom ústave meracej techniky.
Baví vás to?
Práca ako práca. Ale rád majstrujem. Doma si opravím všeličo, vždy som to mal rád, aj rybačku.
Rybačku? Povedzte niečo.
Prekvapene nadvihol obočie. Marika vždy hovorila: O rybačke niet o čom, iba sedíš a čakáš. Ale tu sa Viera pozerala, akoby to bola báseň.
Ako chlapec som chodil s otcom skoro ráno, keď slnko len stúpa. Spomínam si, ako voda v tichu vonia, ako je ticho, až počuť ryby kdetu čľapkať.
Viera si oprela líce o ruku a počúvala.
Potom som chodil s kamarátom Ferom. Raz sme vytiahli takého kapra, mysleli sme, že je to kmeň.
Rozprával, rozprával, až kým nepozrel na hodiny a neuvedomil si, že je tu už dve a pol hodiny. Bolo deväť večer.
Pre pána, musím ísť.
Choďte, jasné. Ďakujem za stojan. A aj za tú rybačku.
Rybačku?
Viete, cítim, akoby som vedela, ako tam vonia voda…
Cestou k električke rozmýšľal, kedy ho naposledy niekto takto jednoducho a v tichosti počúval.
***
Marika sedela v kuchyni, keď došiel. Večera ešte prikrytá tanierom na stole. Jej výraz bol ten z chvíľ, po ktorých nasleduje dlhý rozhovor.
Kde si bol?
Išiel som podľa oznamu ohľadom gramofónu. Bola tam maliarka, potrebovala pomôcť so stojanom. Zdržal som sa.
Mali si zavolať.
Nečakal som, že šte toľko bude trvať.
Čakala som ťa o siedmej. Pripravila som fašírky. Už sú dávno studené. Dvakrát som ich zohriala, teraz sú suché.
Jozef pozrel na tanier i na ňu.
Prepáč za fašírky.
Nejde o fašírky! Ide o to, že máme dohodu. Keď ideš preč, daj mi vedieť. To je základ úcty.
Máš pravdu. Nenapadlo mi to.
Nikdy ti to nenapadne. Minulý utorok si kúpil nesprávny tvaroh napísala som päťpercentný, kúpil si deväťpercentný. Musela som ich vyhodiť.
Povisil kabát do predsiene. Ruky pokojné, ale cítil, že sa v ňom zvnútra čosi sťahuje ako pružina.
Najedol som sa tam. Mali pirohy.
Aha, pirohy.
Áno.
Jožko, išiel si po starý gramofón a večer si tu s pirohmi. Chápeš to?
Pomohol som niekomu. Dal som si čaj a piroh. Žije tam žena, maliarka, sama, bez muža. Požiadala ma o pomoc.
Aká žena?
Volá sa Viera. Päťdesiatštyri, učí v Dome umenia, pred rokom rozvedená.
Už poznáš celý jej životopis…
Rozprávali sme sa pri čaji, Marika. Len sme sa rozprávali.
Marika vzala taniere, zlostne presne, a odložila ich do chladničky.
Zohreješ si sám, keď budeš chcieť. Idem spať.
Ostala v kuchyni ticho. Vonku pršalo. Pozeral na dážď a rozmýšľal, že dážď chodí podľa svojho plánu, nie Marikinho.
***
Stalo sa to ešte niekoľkokrát. Doniesol Teslu, Viera si ho vzala, požiadala dva dni. Keď prišiel, už gramofón šiel, motor opravoval známy. Pili znova spolu čaj. Tento raz doniesol koláč s višňami, kúpil ho po ceste.
Potom išiel raz len tak, vraj skontrolovať, či už má šróbik. Mala, no zlý M4. Rozosmiali sa. Pripalil jej ten správny. Nikdy Marike o týchto cestách nehovoril. Niekedy spomenul idem do tej dielne, ale podrobnosti nikdy. Možno ani nechcela počuť viac. Stačilo jej vedieť, že príde k večeri.
Raz sa však zdržal dlhšie. S Vierou pozerali album reprodukcií Mednyánszkeho vysvetľovala mu, ako chytil svetlo, čas bežal. Jozef bol unesený tým pohľadom na svetlo nikdy ho tak nenapadlo premýšľať o maliarstve.
Marika naňho čakala.
Fašírky…
Marika, počúvaj.
Pozrela naňho, vo vreckách jej očí bola nová úzkosť nie hnev, ale znepokojenie.
Jožko, čo sa deje?
Nič zvláštne. Mám známu, rozprávam sa s ňou, občas jej pomôžem. Je to zaujímavé.
Chápeš, čo hovoríš?
Chápem. Tam nie je nič… odmlčal sa. Nič, čo by si si myslela. Len sa rozprávame.
Len rozprávate.
Áno.
Jožko, tridsať rokov sme spolu, tridsať rokov vedím domácnosť, varím, starám sa o tvoje zdravie, hospodárime spolu. Pracujem ako účtovníčka v Slovenskej stavebnej správe, mám zodpovednú robotu. Stíham všetko. Myslím na nás oboch.
Viem, Marika.
Tak prečo radšej ideš k nej, než si so mnou doma?
Odpoveď nenašiel. Alebo ju našiel, no nevedel ju vysloviť tak, aby nebola krutá.
***
Odišiel v piatok večer. Zbalil si tašku: pár košieľ, holiaci strojček, knihu, na ktorú nemal čas. Marika stála vo dverách a sledovala ho.
Kam ideš?
Potrebujem byť sám. Premyslieť si veci.
Jožko, to je hlúposť.
Možno. Ale idem.
Ideš k nej.
Idem si urobiť poriadok.
Jožko!
Zapol si tašku, otočil sa k nej. Stála, ruky prekrížené na župane, perfektne čistom, s viazačkou na mašľu. Jej postoj bol zrazu bezradný, nie hnevlivý, skôr akoby jej zrazu zlyhali všetky nástroje.
Zavolám, povedal potichu.
A odišiel.
***
Viera sa na nič nevypytovala. Keď zavolal, či môže prespať pár dní, povedala: Samozrejme, gauč je voľný, prídi. A tým to končilo.
Spával na gauči medzi plátnami. Maco si k nemu líhal k nohám. Cez rána varila Viera maličkú kávu v džezve s kardamónom, sedeli na kuchyni, počúvali rádio. Nehovorili nič podstatné: o počasí, že zas prší, o káve, o tom, že Maco zožral ďalšiu bylinku.
Marika mu volávala. Najprv často, potom menej. Niekedy nezodvihol. Ak zodvihol, počul zautomatizovaný, ale starostlivý hlas:
Jožko, vzal si si lieky na tlak? Máš?
Áno, Marika.
Mal si si zobrať teplejšiu bundu, má byť kosa.
Vzal som.
O dva dni máš u obvodnej o štyri, napísala som to do januárového zápisníka.
Jasné.
Jožko, nevieš sa jednoducho vrátiť domov? Čo ti tam u nej chýba?
Chvíľu bol ticho.
Marika, zavolám ti.
Prišla aj SMS od jej kamarátky Táne: Jožko, neblázni, Marika je zúfalá. Dokonca mu volal aj jej bratranec Peter, ktorého nevidel roky. Čítal správy a vedel, že Marika mobilizuje celú sieť ako vždy, keď išlo do tuhého. Teraz bol cieľom on.
Ako sa máš? spýtala sa Viera jeden večer.
Cudzie. Aj trochu strach. Čudne.
To je normálne.
Vieš, ráno som rozmýšľal, čo si obliecť. Vzal som si košeľu akú som chcel, tmavomodrú. Uvedomil som si, že sám som si oblečenie nevyberal dvadsať rokov.
Vyberala ona?
Pripravila mi veci večer, aby som nezobral niečo nevhodné. Proste som si zvykol.
Viera mlčala.
Miluje ma, povedal. Viem to, každým spôsobom.
Verím ti.
No s ňou som zmizol. Rozumieš? Stratil som sa v jej zozname úloh.
***
Marika prišla v nedeľu. Získala adresu podľa výpisov hovorov ona si vedela vždy poradiť. Jozef otvoril dvere, chvíľu sa dívali.
Môžem vstúpiť?
Ustúpil.
Marika sa rozhliadla v predsieni. Na zemi topánky, jeden kúsok spadol. Na vešiaku pestrofarebný šál, vedľa stará bunda s fľakom od farby. Z izby trčal kúsok stojana.
Viera vyšla z kuchyne. Pozreli sa do očí.
Dobrý deň, zdravi Marika.
Dobrý deň, odvetila Viera ticho.
Marika sa obrátila k Jozefovi.
Si v poriadku?
Som.
Berieš lieky?
Marika…
Len sa pýtam.
Jozef práve nakrájal do misky šalát kúsky uhorky nerovné, každý inam. Marike sa nadvihla ruka, keď to videla. Urobila by ich presne.
Marika, nemusela si chodiť.
Jožko, celý život som ti venovala, zlomil sa jej hlas. Tridsať rokov sa starám, aby ti bolo dobre. Chápeš, že všetko, čo som robila, bolo pre teba?
Chápem.
Tak prečo?
Odo dverí povedala Viera potichu:
Prepáčte, môžem povedať niečo? Nechcem vás zraniť len ako človek zvonka.
Povedzte, Marika sa neotočila.
Starostlivosť znamená, že je človeku pri vás dobre. Že je sám sebou. Ak vedľa vás nemôže ani poriadne dýchať, nie je to už len starostlivosť. Nedovolili ste mu dýchať, Marika.
Marika dlho mlčala.
Neviem o vašom živote nič, povedala ticho.
Ani ja o vašom, prikývla Viera.
Jozef podišiel k Marike. Chytil jej ruku, nevytiahla ju.
Marika, dávam žiadosť o rozvod. Rozhodol som sa. Nie preto, že ťa nemilujem. Ale už viac nevládzem takto žiť.
Pozrela na ich zovreté ruky. Potom ich jemne rozpletila. Pobrala kabelku. Hlava vzpriamená, ako vždy, chôdza pevná.
Nezabudni na lieky. Máš ich v hornej zásuvke v modrej krabičke.
Dvere sa zatvorili.
***
Rozvod trvá polroka. Byt zostal jej, on to nenamietal. Prenajal si izbu kúsok od Račianskeho mýta, v susednom dome. Bolo to smiešne aj trápne, ale vyšlo to tak.
Život sa menil pomaly. Prvé mesiace kupoval v obchode, čo mu napadlo. Nie podľa zoznamu. Chlieb ne ten správny, ale podľa chuti. Niekedy jedol pri chladničke, priamo z krabičky. Spať chodil nie o desiatej, ale kedy sa mu chcelo. Raz vydržal pri starom filme do jednej v noci a bol spokojný ako malý.
S Vierou to nikam nesúrili. Vedeli, že k sebe majú blízko, ale nechali čas bežať.
Na jar išli na ryby.
Jozef si požičal udice, odviezli sa Vierinou červenou Škodovkou ku jazierku pri Pezinku. Viera nikdy nerybárčila, úprimne to priznala.
Sedeli na brehu. Bola zima, tráva mokrá, Jozef si uvedomil, že zabudol termosku doma. Keď siahol do ruksaku, zistil to.
Zabudol som kávu.
No a čo, usmiala sa Viera. Pozri, aká hmla nad vodou.
Pozrel. Hmla biela, nad hladinou ako dych. Prvé slnečné lúče maľovali ružovo svet okolo.
Krásne, však?
Veľmi.
Vytiahol ostrieža. Malého, ale čiperného. Viera zahíkla, potom sa smiala, keď jej drgol v rukách.
Pusť ho! Chudáčik je malý!
Pustil.
Domov prišli bez rýb, obaja zafŕkaní od blata Jozef sa pošmykol pri vode a stiahol ju so sebou, v blate sedeli a smiali sa tak, že všetky kačice zmizli.
Bunda bola beznádejne od blata.
Drobnosť, smiala sa Viera. Ale aké ráno!
Díval sa na ňu. Na jej rozmazaný rukáv, smiech, strapaté vlasy. Pomyslel si: toto je život. Nie plán. Blatistá bunda a ružová hmla.
***
Svadbu mali na jeseň, po roku a pol. Malá slávnosť, pár priateľov, Ferko z ústavu, Vierina kamarátka Majka tá fotila, a Maco sedel na okne a tváril sa, že sa ho to netýka.
Život s Vierou bol živý, trochu šialený. Niekedy minula väčšinu výplaty na farby a zabudla kúpiť chleba. On zase vo Zberných surovinách kúpil starý rádioprijímač tri dni ho rozoberal a rozhádzal tak pol kuchyne. Kľúče by našla v chladničke, jeho kľúč francúzsky v práčke. On nemal šajnu, ako sa tam dostal.
Občas sa povadili. Hádali sa o peniaze, o jej štetce, jeho nástroje, jej porozhadzované kamienky, jeho dočasné odloženie skrutkovača do hrnca. Keď sa hádali, nerobili si zoznamy krívd. Neriešili minulosť, ani bod zlosti. Prišiel jeden do kuchyne, dal variť čaj to znamenalo: ideme ďalej. Prišiel aj druhý. A bolo po búrke.
***
Marika sa o svadbe dozvedela od Táne. Tá vedela vždy všetko.
Prvé mesiace po Jožkovom odchode fungovala na zotrvačnosť. Byt žiaril čistotou, večera presne načas. Chodila do práce, zvládala uzávierky, vybavovala hovory.
No večery boli prázdne. Byt príliš tichý. Naliala si čaj pre dvoch zo zvyku až potom si všimla, že je pri stole sama. Odložila druhý hrnček. Bolelo to viac, než čakala.
Šéfka v práci, pani Olga, prísna ale dobrá ženská, ju po porade odchytila.
Marika, čo sa s tebou deje?
Nič, všetko v pohode.
Dva mesiace nie si v pohode. Viem to.
Rodinné záležitosti.
Odišiel ti muž?
Marika sa na ňu pozrela.
Ako to viete?
Neviem. Len vycítim. Ja som tým prešla pred desiatimi rokmi. Dobrá rada: nezačni generálku bytu. Začni s pocitmi. Choď za niekým, čo rozumie. Nie za kamoškou, za niekým odborným.
Chcela povedať, že rady nepotrebuje. Mlčala.
***
Psychologičku našla cez internet. Vek okolo štyridsaťpäť, pracovala v malej ambulancii na Palisádach. Prvé sedenia mlčala, odpovedala stručne. Mala pocit, že sa musí vyzliecť pred niekým cudzím.
Na štvrtom stretnutí sa psychologička spýtala:
Marika, kedy ste sa úprimne báli nie o muža, ale o seba?
Dlho rozmýšľala.
Keď balil veci. Keď odchádzal a ja som nemohla zastaviť.
Prečo ste potrebovali kontrolovať?
Opäť mlčala. Vonku snežilo.
Lebo inak by sa všetko rozsypalo. Tak to hovorila mama: Marika, ty musíš držať veci v rukách, lebo muži utečú. Aj sa jej to stalo. Jej muž, môj otec, aj tak odišiel.
Ticho bolo mäkšie než to domáce.
Takže ste sa báli, že keď pustíte kontrolu, stratíte všetko?
Áno.
A čo ste zistili?
Že keď držíte príliš silno, aj tak stratíte.
Bolo to ťažké povedať. Ale uľavilo jej.
***
Do Domu umenia išla na odporúčanie Táne. Choď na akvarely, pekné a milí ľudia. Išla, lebo byt jej liezol na nervy.
Výstava bola krásna. Marika nerozumela maliarstvu, ale akvarely jej prišli úžasné pre svoju vzdušnosť a ľahkosť.
Stála pred jedným krajinkovým obrázkom, keď sa vedľa nej zastavil muž. O niečo starší, teplý pohľad, trochu roztržitý.
Zaujímavé, povedal potichu, skôr sebe tu autor zámerne nechal roh čistý. Vidíte? Biely papier, tam v rohu. V tom je čaro.
Marika sa zahľadela.
Nevšimla som si.
Málokto hneď, usmial sa. Volám sa Ondrej.
Marika.
Bol nesmelý. Keď vychádzali, zakopol o kľučku, bunda sa mu rozopla, nevedel ju zapnúť.
Dajte, povedala, bez rozmýšľania.
Našla miesto, zrovnala zips, bunda zapadla. Usmiala sa, nevedno prečo.
Ďakujem, povedal tak, akoby to bolo niečo obrovské. Už mesiac s tým zápasím.
Potrebujete novú.
Asi áno, len neviem nakupovať.
Stáli spolu. Učil gitaru v tej istej budove, na výstavy chodil každú nedeľu.
Príďte zas, budem rád.
Neprisľúbila. Ale nasledujúcu nedeľu prišla.
***
S Ondrejom to bolo zvláštne. Bola vdova, jeho žena umrela pred tromi rokmi. Býval sám, veľa čaju, večer gitara, nie vždy vedel, aký je deň. Hodinu rozprával o malých veciach, trebárs o tom, prečo v niektorých dvoroch rastú topoľe a v iných javory.
Marika mu zo zvyku chcela robiť systém. Poradiť diár, presunúť poháriky v kredenci, jeden deň začala upratovať jeho poličky.
Jemne ju chytil za ruku.
Marika, mne to tam sedí. Naozaj.
Pozrela na poličky, potom na jeho ruku, čo držala jej. Nehneval sa, nevysvetľoval, len pokojne čakal.
Prepáč. Zlá zvyklosť.
Nie zlá. Len kuchyňa je moja.
Tvoja kuchyňa, prikývla.
A nechala poháre na pokoji.
Pamätala si to, malé gesto. Potom sa pristihovala, že chce niečo opraviť, posunúť, upratať. Zastavila sa. Nie vždy. Ale čoraz častejšie.
Psychologička raz povedala:
Marika, môžete ovládať len seba, nie iných. A verte, to je omnoho zaujímavejšie.
Premýšľala o tom dlhé týždne.
Začala piecť. Vždy v živote varila podľa receptu, presne. Raz jej Táňa dala recept na jablkový koláč a povedala: Škorica podľa chuti. Marika stála nad škoricou v obavách. Čo znamená podľa chuti, keď je recept presne napísaný?
Nasypala veľa. Koláč bol výrazný, trochu horký. Ale voňal tak, že zjedla polovicu ešte teplý pri sporáku.
Naučila si sa piecť? divila sa Táňa.
Učím sa, smiala sa Marika. Nie vždy sa podarí. Ale je to sranda.
Táňa si ju ohliadla.
Marika, si iná.
Asi áno.
V dobrom.
Marika nič neodpovedala, ale keď vyšla od Táne, zistila, že sa usmieva. Len tak, uprostred jesene.
***
Stretli sa o dva roky. Náhodou, v Sade Janka Kráľa. Jozef s Vierou šli k Dunaju, Marika sedela na lavičke s knihou, čakala Ondreja, čo šiel po kávu.
Prvý si všimol Jozef jej postavu. Mal na sebe modrú košeľu, tú starú, ktorú si pamätala. Vedľa neho šla Viera v dlhom kabáte, smiala sa na niečo jeho, on tiež.
Marika zavrela knihu.
Jozef si ju všimol. Zastal. Pozreli si do očí. Potom podišiel.
Marika. Ahoj.
Ahoj, Jožko.
Viera ostala kúsok vzadu. Neodyšla, len dala priestor. Marika si to všimla.
Vyzeráš dobre, povedal úprimne. Skutočne vyzerala inak. Jemnejšia.
Ty tiež.
Ticho. Október beztiažne, listy na chodníkoch.
Ako sa máš?
Dobre. S Vierou ideme budúci mesiac autom len tak, bez plánu. Po slovenských mestách. Čo príde do cesty.
Kam konkrétne?
Nevieme. To je na tom krásne.
Kývla. Pozrela na Vieru, čo sa dívala na strom, akoby študovala jeho listy.
A ty? spýtal sa Jozef.
Dobre. Vieš, učím sa piecť koláče. Smiešne, čo?
Nie.
Niekedy sa nepodarí. Naposledy som dala priveľa sódy, koláč sa nafúkol a popukal. Ale zjedli sme.
Výborne.
S Ondrejom, poznáš ho… môj známy. Učí gitaru. Je trošku babrák. Usmiala sa. Učím sa neopravovať všetko naokolo.
Jozef sa na ňu zahľadel.
To nie je ľahké pre teba.
To nie. Ale… na chvíľu sa zamyslela, ale je to zaujímavé.
Od stánku sa valil Ondrej s dvoma kávami a papierovým vreckom z neho trčal kraj niečoho pečeného.
Marika! zakýval a špliechla mu káva. Majú aj makové, aj škoricové rožky, vzal som oba, nevedel som, čo chceš!
Zasmiala sa, ticho a ľahko.
Jozef pozeral na Mariku.
Usmievaš sa, povedal.
Usmievam, povedala a zostala prekvapená sama zo seba.
Viera podišla.
Ideme už, povedala jemne. Nerada by som rušila.
Všetko je v poriadku, povedala Marika. A bola to pravda.
Rozlúčili sa. Bez výčitiek, bez nedopovedaného. On kývol, ona sa usmiala. Viera tiež, v tom žiadna zloba, skôr pokoj.
Marika ich sledovala pohľadom, kým išli cestou ďalej. Rozprávali sa, smiali, ona ho chytila pod ruku.
Ondrej jej podal oba rožky.
Vyber si, ktorý chceš.
Vzala si škoricový. Zahrýzla. Bol teplý, trochu suchý.
Jesenný park šumel lístím, niekde v diaľke detský krik, obloha plávala v oblakoch.
Marika sedela na lavičke, rožok v ruke a myslela: Mohla som nikdy nezistiť, aké je to, niekoho milovať a nie organizovať. A ani by som nezistila, keby vtedy neodišiel.
Ondrej si prisadol, našiel si makový, hoci mak neznáša.
Nedáš mi?
Podala mu svoj.
Nech sa páči.
***
Dnes už viem, že aj keď mám minulosť plnú plánov a zoznamov, nie ten plán tvorí život. Ale to, kedy dovolím veciam plynúť a ľuďom byť takými, akí sú. Po rokoch rutiny stačí len vyjsť k vode, nadýchať sa, vidieť hmlu a žiť.
