No to je také, že už vyše roka žijem akoby sama. Oficiálne som vydatá, mám dieťa, dom, ale môj manžel… jednoducho tu nie je. Buď je v práci do noci, alebo sa zdržiava v byte svojej matky. A to najhoršie? On v tom nevidí žiaden problém. Žiadna sústrasť, ani náznak pochopenia. Pre neho je všetko v poriadku: pracuje, pomáha matke, a domov príde akoby len prespať.
Kamaráti hovoria: „Vydrž, keď sa vrátiš z materskej, všetko sa upraví.“ Ale ja viem, že to nie je o materskej. Proste som konečne prestala zatvárať oči. Prebrala som sa. Predtým som ho obhajovala, hovorila si, že je unavený, že má náročnú prácu, ale teraz… teraz vidím, ako sa moja rodina pomaly, ale neúprosne rozpadá.
Bývame v Trnave, v bežnom dvojizbáku. Ja som teraz na materskej s malým synom. Môj manžel, Martin, pracuje vo veľkej logistickej firme – nedávno dostal povýšenie. Odvtedy akoby zmizol z nášho domu. Vráti sa skoro o polnoci, ráno vstane – a znova je preč. A keď nie je v práci, tak jeho „druhá adresa“ – byt jeho matky.
Jarmila, jeho mama, od mojich pôrodov ho pravidelne „ťahá“ k sebe pod rôznymi zámienkami: raz treba opraviť zásuvku, raz vymeniť potrubie, raz nejdú dvere. Bolo by to v poriadku, keby to boli výnimočné prípady, ale stalo sa z toho pravidlo. A pred pár mesiacmi sa zrazu rozhodla pre rekonštrukciu. A práve teraz, keď syn dostal novú pozíciu a je zavalený prácou. A čo je najhoršie? Na rekonštrukciu dáva peniaze môj manžel. My? My žijeme zo zvyšku jeho výplaty. Prídavky na dieťa? To sa ani nezasmiať, nestačia ani na polovicu plienok.
Keď mal Martin dovolenku, navrhoval jej, aby rekonštrukciu urobili vtedy. Ale ona odmietla: „Ja som spokojná aj tak, netreba nič meniť.“ A teraz – náhle! Urgentne! Všetko sa rozpadá, tapety odchádzajú, strop je nakrivo… A tak je môj manžel u nej každý víkend. Vždy to isté: „Zastavím sa len na chvíľu.“ A vráti sa o polnoci. Už ani neviem, kto je hlavná žena v jeho živote – ja, alebo jeho mama.
O vnúčkovi sa Jarmila pýta… cez neho. Ani raz sa ma neopýtala, neponúkla pomoc, neprišla si pohrať s bábätkom, aby som si aspoň na chvíľu oddýchla. Ale príkazy sú jasné: „Martinko, nezabudni zastaviť, musím ti ukázať skriňu, a potom ešte obklady.“
Som unavená. Unavená z toho, že som sama, aj keď mám manžela. Unavená z toho, ako náš syn naťahuje ruky za otcom, a ten, bez toho aby si zul topánky, ide do sprchy, večeria v tichosti a padne do postele. Snažila som sa rozprávať, vysvetľovať, že potrebujeme rodinu, nie večný hon za matkiným súhlasom. A on len odmávne rukou:
„Veď nie som u žiadnej inej, peniaze nosím domov, čo ešte chceš? Mám prestať pracovať?“
Áno prinesie peniaze. Lenže peniaze si viem zarobiť aj sama. Ale otca pre svoje dieťa mu dať neviem, ak je neustále „zavádzaný“ u babky. Nepotrebujem bankomat. Potrebujem manžela. Partnera. Priateľa. Otca pre nášho syna.
A zatiaľ sedím v tomto byte, s hračkami, s plienkami, s večnou únavou. A cítim sa zabudnutá. Opustená. Osamelá. Aj keď na prste mám snubný prsteň.
