Janko, už nám došlo slnečnicové olej a prášok na pranie ostal iba na jednu várku, stála medzi dverami a utierala vlhké ruky do zásterky, keď som vstupovala do izby. Trebalo by ísť do obchodu, zoznam sa veru slušne nazbieral.
Ján ani neodtrhol oči od televízora, kde práve bežal napínavý futbalový zápas, len podráždene mykol plecom.
Ivetka, veď vieš, ako to teraz je, natiahol bez toho, aby sa pozrel mojím smerom. V robote nám zase zdržujú výplatu. Majster vravel, že tento mesiac odmeny neuvidíme, aj keby sme sa postavili na hlavu. Dával som ti predvčerom posledných štyridsať eur. Skús to nejak rozumne natiahnuť…
Ťažko som si povzdychla. To natiahni som počúvala posledné mesiace stále dookola. Akoby domáci rozpočet bolo žuvačkou, ktorú človek môže naťahovať donekonečna. Mlčky som sa vrátila na kuchyňu, otvorila chladničku a zúfalo pozerala na osamelý pohár nakladaných uhoriek a hrniec so zvyškom včerajšej polievky. Polievka bola biedna, len na kuracích chrbtových kostiach, lebo normálne mäso sme už tri týždne nekúpili.
Robila som hlavná sestra v poliklinike v meste. Plat som mala istý, no nebol veľký. Kedysi, keď Jano nosil domov dobré peniaze, žili sme si celkom slušne: raz do roka pri mori, nové oblečenie, plná chladnička. Potom však, podľa Jankových slov, prišla na fabriku kríza. Plat znížili, odmeny stopli, a tak nosil domov už len toľko, aby sme poplatili nájom a jeho benzín.
Celý nákup, jedlo a všetko okolo domácnosti ostalo na mne. Brávala som si služby navyše, slúžila aj v nedeľu, len aby sme prežili. A Janko…? Prichádzal z práce, hodil sa na gauč, mrmlal nad nespravodlivosťou sveta a pritom chcel mať teplú trojchodovú večeru.
Natiahni… zašepkala som, hľadiac na prázdnu maselničku. Ešte ešte natiahnuť? Veď už sme hádam na konci…
Na druhý deň som po službe skočila do supermarketu. Dlho som stála pri mäsovom pulte, hľadela na šťavnaté bravčové krky, no nakoniec som vzala balík kuracích žalúdkov. Lacné a dá sa z toho uvariť jedlo, keď ich dlho dusíš so smotanou. Pri pokladni som vysypala z peňaženky aj posledné centy. Do zálohy ostávali tri dni, a peňaženka zívala prázdnotou.
Večer, kým sa žalúdky varili, rozhodla som sa poutierať prach v chodbe. Ján už dávno spal, poriadne najedený a po dvoch plechovkách piva, ktoré si údajne kúpil za ušetrenú drobnosť.
Zobrala som jeho bundu, aby som ju našla lepšie na ramienko, keď vnútri niečo nahmatám. Vždy pred praním prezerám vrecká, tento zvyk sa mi už neraz vyplatil. Ruka narazila na zložený papier.
Bol to výpis z bankomatu z dnešného večera, o 18:45. Očami som prebehla po údajoch a na chvíľu sa mi roztočila hlava.
Zostatok na účte: 7600 EUR.
Žmurkla som. Možno som sa prečítala? Čísla sedeli. O riadok vyššie bolo jasne napísané: Zaslanie výplaty: 1750 EUR.
Tisícsedemsto. A domov doniesol štyridsať. Tvrdil, že viac nedali.
Sadla som si na taburetku v chodbe, v hlave hučalo. Spomenula som si, ako som minulý mesiac chodila v starých, premočených topánkach, lebo Ján povedal: Ivetka, vydrž ešte, nemáme peniaze. Ako som sa vykrúcala z kontroly u zubára, tlmila bolesť tabletami. Tie chrbtové kosti a žalúdky.
Do hrude sa mi vyliala horúca, horká krivda. Nie obyčajná, ale skutočná zrada. Zatiaľ čo ja šetrím aj na čaji či hygienických vložkách, on si syslí stovky eur. Na čo? Na nové auto? Inú ženskú? Alebo je len taký lakomec a myslí si, že žena sa o rodinu má postarať sama?
Výpis som potichu vrátila do vrecka. Chcela som vtrhnúť do spálne, zobudiť ho a hodiť mu tú ceduľu rovno do očí. Porozbíjať taniere a vykopnúť ho z domu. Ale ovládla som sa. Hádka nič nevyrieši. Vyhovoril by sa, navymýšľal. To chce iný prístup.
Vrátila som sa do kuchyne a vypla sporák. Kuracie žalúdky boli hotové, voňali, ale chuť ma celkom prešla. Preložila som jedlo do nádoby, no nedala som ho do spoločnej chladničky, ale schovala do svojej pracovnej tašky.
Keď nie sú peniaze, nie sú peniaze, pomyslela som si nie bez štipky škodoradosti.
Ráno som odišla do práce o niečo skôr, bez raňajok pre Janka. Na stole ostal len prázdny tanier a lístok: Prepáč, jedlo došlo, peniaze nie sú. Daj si vodu na raňajky.
Celý deň som v poliklinike chodila ako v hmle, ale v mysli mi bežal večerný plán. Na obedňajšej pauze som išla do jedálne a prvý raz za dlhý čas doprialal si celé menu: guľáš s pyré, kompót aj rožok. Najedla som sa do sýtosti.
Domov som sa večer vracala naľahko. Bez tašiek, bez nákupov voľné ruky, vystretý chrbát.
Ján ma čakal v chodbe, tváril sa podráždene.
Ivet, kde si toľko? Umieram od hladu! V chladničke niet nič, ani vajcia. Bola si v obchode?
Pokojne som zložila kabát, vyzula sa a vošla do izby.
Nie, Janko, nebola som.
Akože nebola? išiel za mnou. A čo budeme večerať?
Nič, sadla som si na gauč s knihou. Veď som ti vravela predvčerom nemáme peniaze. Záloha až pozajtra. Dnes som si v práci dala len čaj, musíš to vydržať aj ty. Kríza, no čo už.
Ján prekvapene pozeral.
To myslíš vážne? Kde je polievka? Kde druhé? Vždy si niečo vymyslela!
Fantázia skončila. Kotlety zo vzduchu nenavarím. Ty si povedal peniaze niet. Svoje eurá som minula na energie a cestovné. Hotovo.
Ján stál v strede izby, ústa mu otvárali a zatvárali ako u kapra. Asi čakal, že opäť vytiahnem nejaký zázrak: požičiam si od kamošky, vyhrabem poklad, alebo vytiahnem jedlo z poslednej skrinky.
No teda… zamrmlal. A čo mám robiť?
Daj si vodu. Alebo choď spať, v spánku hlad menej cítiš.
Práskol dverami a odišiel do kuchyne. Počula som, ako trieska dvierkami, šuští sáčkami. Podľa vône našiel zvyšok suchých cestovín. Pousmiala som sa. Suché cestoviny bez oleja a šunky ideálne jedlo pre milionára s tisíckami na účte.
Na druhý deň sa scenár opakoval. Na obed v práci som si dopriala znova plné menu, cestou domov si kúpila kávičku a veterník a pojedla ich v parku na lavičke v tichu a pokoji. Domov som prišla pokojná a sýta.
Ján už vykazoval známky agresie.
Toto už nie je vtipné, Ivet! Druhý deň jem suché cestoviny! Robíš si zo mňa srandu? Ty tu nemáš na starosti domácnosť?
Som tvoja žena, Janko, nie čarodejnica. Nemôžem kupovať jedlo bez peňazí. Daj mi eurá, zájdem do obchodu, navarím polievku, spravím rezne. Kde je problém?
Veď som hovoril, že nemám! zvrieskol, očami prebehol po miestnosti. Zase výplatu pozdržali!
No tak ani ja nemám. Dá sa žiť aj na diéte. Zdravé.
Večer odišiel preč a vrátil sa s vôňou langoša na oblečení. Nevynadala som mu, len si všimla, ako si rýchlo našiel peniaze na langoš. A domov nedoniesol nič.
Tak minuli dni v podivne napätej atmosfére. Prestal variť, umývať riad ani prať jeho veci som odmietla.
Prášok niet, odpovedala som na jeho sťažnosti o špinavých košeliach. Kúpiť nemám za čo.
Ján sa zlostil, skúšal na city, potom na svedomie.
Úplne si zatvrdla! kričal v piatok večer. Chodím domov do bordelu! Nič na jesť, košele pokrčené! Načo mi je taká žena?
A mne načo taký muž? pozrela som mu priamo do očí. Ktorý nevie zaobstarať ani jeden bochník chleba či prášok na pranie? Tiež robím a tiež som unavená. Ale starosť o jedlo a domácnosť je len na mne.
Lebo si žena! To je tvoja povinnosť!
Mojou povinnosťou je milovať a starať sa, ak tú starostlivosť dostávam späť. Jednostranné snaženie už nechcem hrať.
V sobotu ráno ma zobudila vôňa praženice. Vyšla som do kuchyne Ján sedel za stolom a s chuťou jedol vajíčka s údenou salámou a čerstvým rožkom. Pred ním šálka kávy a taniere s kvalitným syrom.
Zbadal ma, trošku zneistel, ale rýchlo sa spamätal.
No, tak si prisadni, keď chceš. Našiel som v zime v bunde trocha drobných, kúpil som niečo.
Sadla som si oproti. Na stole ležala drahá saláma, kvalitný syr, desať vajec. Drobné v bunde, ironicky som si pomyslela.
Nie som hladná, zaklamala som. Chcela som vidieť, kam až zájde. Ty jedz, potrebujú ti sily.
Ján jedol, pohľad odvracal.
Vieš čo Ivet, už to ukončíme. Požičal som si od Peťa dvesto eur. Tu máš. Choď normálne do obchodu, navar niečo. Takto sa nedá žiť.
Položil bankovku na stôl. Pozrela som naňho.
Požičal od Peťa? prehodila som. A z čoho to vrátiš? Veď plat ti stále zdržujú?
Nejako vrátim! Teba čo po tom? Bež do obchodu.
Do ruky som chytila peniaze.
Dobre. Ja pôjdem do obchodu. Ale kúpim len to, čo chcem ja. Ty sa môžeš najesť u Peťa, keď je taký štedrý.
Ty čo trepeš?! vyskočil, stolička sa prevrhla. Tieto peniaze sú pre rodinu!
Rodinu? postavila som sa. Hlas sa mi napäl ako struna. A tých tisícsedemsto eur, ktoré ti prišli pred tromi dňami, boli čie? Tých sedem tisíc šesťsto na účte je aký fond? Výbor pre podporu hladných manželov?
Ján zmeravel. Bledol, potom červenel. Otvoril ústa, zavrel ich, zase otvoril.
Ty… ty si mi prezerala vrecká? zašepkal nakoniec. Špehovala si ma?
Nepreriekaj to, Ján. Našla som výpis pri upratovaní bundy. Najviac ma škrie nie to, že ukrývaš peniaze. Ale že sa prizeráš, ako žijem z halierov, márne šetrím, chodím v roztrhaných topánkach a ty celkom v pohode ješ moju polievku, ktorú som navarila len z môjho platu! Nehanbíš sa?
Šetril som! zakričal, udrel do stola. Už staré auto ledva jazdí! Chcel som ti spraviť prekvapenie! Si len na peniaze!
Prekvapenie? horko som sa zasmiala. Prekvapenie je, keď kúpime auto spoločne, keď sa na tom dohodneme a nehladujeme pritom! To, čo robíš ty, je podraz. Žil si na môj účet a chránil si svoj plat. Bol si mi pijavicou, Ján.
Čo ty o tom vieš? Chlap má mať poriadne auto! A ty len s kuracími krídlami… Mesec sme boli skromní, čo sa stalo?
Nezomrela som, prikývla som. Ale niečo vo mne zomrelo. Môj rešpekt. Moja dôvera.
Peniaze som položila späť na stôl.
Kúp si za ne lístok.
Kam? zháčil sa.
Do vysnívanej budúcnosti. Alebo k mame. Alebo na podnájom. Mne je to jedno. S človekom, čo ma má iba za slúžku a hlupaňu, už nechcem žiť.
Vyhadzuješ ma pre peniaze? nepochopil. Preňho to bol len trik odložil si, však pre spoločné dobro!
Nie pre peniaze. Kvôli prístupu. Balenie, Ján.
Ján neodišiel hneď. Bol dlhý, ťahavý hádok, krik, potom ústupky, zas krik. Navrhoval mi srsťovitý kabát z našporených peňazí, sľuboval zmenu. Nič nezabralo. Videla som ho už inak cudzí, lakomý, ustráchaný.
Večer si zbalil kufor.
Ešte budeš ľutovať! Komu budeš chýbať v štyridsiatke?! Zostaneš sama s mačkami! Ja si nájdem, ktorá si bude muža vážiť!
Veľa šťastia, odpovedala som a zavrela dvere.
Keď jazýček zámky zapadol, zosunula som sa chrbtom na zem. Unavená, uplakaná, vyčerpaná. Plakať sa mi ale nechcelo. Len veľká, zvoniaca prázdnota.
Prešla som do kuchyne. Osamela saláma od Jána putovala do koša. Otvorila som chladničku, už bola až cudzo čistá, iba v mojom boxe pohodené žalúdky.
Nevadí, zamrmlala som nahlas. Aspoň viem, kam idú moje peniaze.
O mesiac neskôr.
Z práce som sa vracala pomaly. Bolo krásne začiatok mája, orgován rozvoniaval, vzduch svieži. Vošla som do obľúbeného supermarketu a s kľudom kráčala medzi regálmi.
Do košíka pribudla fľaša bieleho vína, kúsok niva syra, kaviár v akcii, čerstvá zelenina, steak z pstruha.
Pri pokladni som zaplatila kartou vždy na nej peniaze, odkedy žijem sama. Život jednej ženy je lacnejší. Účty klesli, jedla sa kupovalo skromne. Zmizli výdavky na pivo, cigarety, benzín…
Doma som pustila hudbu, pripravila rybu, naliala si víno. Sadla som k oknu pri západe slnka.
Ozvalo sa pípnutie na mobile. Správa od Jána.
Ivet, ahoj. Ako sa máš? Stretneme sa? Uvedomil som si svoje chyby. Auto som nekúpil, peniaze mám. Začneme odznova? Chýbaš mi.
Hľadela som na displej, upila z chladeného vína. V mysli sa premietlo, ako vrieskal o kuracích drobcoch. Ako som žiadala peniaze na prášok.
Správu som vymazala a číslo zablokovala.
Aj mne chýbalo, povedala som si do tmavého skla samú seba. Normálny život. A ten už nikomu nedám.
Na druhý deň som si kúpila nové kožené čižmy, drahé a pohodlné. Aj poukaz do kúpeľov na dva týždne. Peniaze, čo som ušetrila, stačili presne.
Život po rozvode nekončí. Je o poznanie chutnejší. A čistejší.
