Marek, slnečnicový olej je fuč a z pracieho prášku máme tak na jedno pranie, Blanka stála vo dverách obývačky, sušila si ruky do vyšívaného zásteru a poškuľovala po svojom mužovi. Treba ísť do obchodu, zoznam je už slušný.
Marek, zahľadený na obrazovku televízora, kde práve bežal extraligový zápas Slovana s Košicami, len zamručal a mykol plecom.
Blaňi, no veď vieš, ako to je, natiahol, ani očkom na ňu nepozrel. Zas nám v podniku meškajú výplaty. Vedúci vravel, že túto mesiac prémiu neuvidím, ledva výplatu pošlu. Veď len predvčerom som ti dal posledné dve stovky. Skús z toho nejako vyžiť.
Blanka si unavene vzdychla. Nejako vyžiť počúvala pol roka. Rodinný rozpočet pripomínal starú gumičku z teplákov, ktorú naťahovala až do prasknutia. Mlčky sa vrátila do kuchyne, otvorila chladničku a s beznádejou sa pozrela na zabudnutý pohár kyslých uhoriek a hrniec so zbytkami včerajšej kapustnice. Mäso vystriedali kuracie krky, normálne kúsky už tri týždne nekúpili.
Blanka robila vrchnú sestru v poliklinike. Jej plat bol síce stabilný, ale na slovenské pomery žiadna sláva. Kedysi, keď Marek domov nosil slušné peniaze, žili fajn: raz do roka more v Chorvátsku, nové oblečko, plná chladnička. Potom ale, podľa Mareka, prišla kríza v podniku. Plat zmenšil, prémie škrtol a domov vláčil len minimum, čo vystačilo na účty a benzín do jeho starej Felície.
Celé domáce hospodárenie viselo na Blanke. Brala nadčasy, držala služby cez víkendy, aby mala aspoň prázdnu chladničku pod kontrolou. Marek večer dorazil, schúlil sa na gauč, pohoršoval sa nad svetovou nespravodlivosťou ale na plný teplý trojchodový večeru nepoznal kompromisy.
Nejako vyžiť, zamručala Blanka a pozrela na prázdnu maselničku. No ešte chvíľu a akurát tak praskneme.
Na druhý deň cestou z práce zabŕdla do Lidlu. Dlho stála pri mäsovom pulte, obzerala krkovičku, ale napokon zobrala kuracie srdcia. Lacné, vývar sa dá, keď dlho povariť. Pri pokladni vyškrabala všetko drobné z peňaženky. Do výplaty ešte tri dni, v peňaženke prázdnotka.
Večer, keď už srdcia klokotali na sporáku, Blanka utierala prach v chodbe. Marek chrápal po sýtej večeri a dvoch plechovkách piva, ktoré podľa neho zobral za drobné.
Chcela zavesiť jeho bundu, keď vo vrecku nahmatala niečo hrubšie. Nezvyk prehľadať cudzie vrecká vznikol pred rokmi, keď raz vyprala dvacku, teraz sa podvedome prepol. Vytiahla zložený papierik.
Nebol to doklad z obchodu, ale bankomatový lístok. Vybraný dnes o 18:30. Blanka roztvorila rubrikované papierik a padla jej sánka.
Zostatok: 6 800 eur.
Žmurkla. Možno sa jej mihlo? Čísla svietili jasne. Nad tým riadok: Výplata: 1 550 eur.
Tisícpäťsto päťdesiat. Domov doniesol dve stovky a tvrdil, že nič viac nedostal.
Blanka sadla na taburetku v chodbe. V hlave jej šumelo. Vedela zrazu, prečo minulý mesiac chodila v rozcapených čižmách, lebo Marek tvrdil, že niet koruny navyše. Prečo si odkladala návštevu zubára a tlmila bolesť tabletkami. Vybavila si polievku z krkov a večere z vnútorností.
Otrávenosť a krivda jej zohriali hrudník. To už nebola len krivda, ale čisté zradenie. Kým ona šetrila na hygiene, Marek si šmátral vlastný vankúšik. Na čo? Na novú Octaviu? Na frajerku? Alebo len tak, z čírej chamtivosti, veď žena by mala utiahnuť domácnosť sama?
Opatrne zasunula lístok späť do vrecka. Chuť vtrhnúť do spálne, prevrátiť manžela hore nohami a rozbiť tanier bola silná… ale potlačila to. Hádky nikam nevedú. Príde s výhovorkami, možno povie, že šetril na sorprajz, možno zvalí na banku. Musí na to inak.
Vrátila sa do kuchyne, vypla sporák. Srdcia chutne rozvoniavali, ale apetít zmizol načisto. Jedlo naložila do krabičky a zasunula ju do svojej tašky, čo brávala do práce.
Keď niet peňazí, tak niet, pomyslela si so zlomyseľným úškrnom.
Ráno vstala o čosi skôr. Marekovi nenechala raňajky, len prázdny tanier a odkaz: Prepáč, všetko sa minulo, peniaze tiež. Zapi to vodou.
Celý deň v poliklinike bola na autopilota, myšlienkami stále pri podvečernom pláne. Počas obeda sa konečne rozmaznala plným menu: hovädzí guláš, knedľa, kompot, o koláčiku ani nehovoriac. Najedla sa ako človek.
Večer išla domov bez povinných igelitiek a tašiek. Prázdne ruky, rovný chrbát.
Marek ju privítal v chodbe naštvaný ako sršeň.
Blaňa, kde si bola tak dlho? Som hladný ako vlk! Chladnička zíva prázdnotou, ani vajíčko si človek nedá. Bola si v obchode?
Blanka zložila kabát, vyzula si topánky a išla rovno do izby.
Nebola, Marek.
Ako akože nebola? A večera? Čo budeme jesť?!
Nič, sadla si na gauč a otvorila knihu Hovorila som, peniaze ani omylom. Výplata až pozajtra. V práci som dnes pila prázdny čaj, nuž trpím. Skús aj ty. Veď je kríza.
Marek zízal ako kapor.
Veď si vždy niečo vykúzlila!
Fantázia došla, drahý. Z ničoho segedín ani rezne nespravíš. Posledné drobné padli na elektrinu a bus. Konec.
Marek chvíľu otváral a zatváral ústa, čakal hádam zázrak, že Blanka skolí susedu, vytiahne skrytú zásobu alebo vyhrabe jedlo zo štrbiny pod drezom.
Neslýchané zamrmlal. Čo mám robiť?
Daj si vodu. Alebo zaľahni, v spánku hlad nemá šancu.
Odišiel nasrdene na kuchyňu a Blanka počula šuchotanie a trieskanie dvierkami. Zrejme našiel zbytok suchých špagiet, lebo onedlho sa bytom šíril aróma vareného cesta. Blanka sa uchechtla. Prázdne špagety bez omastku pokrm pre slovenského milionára, čo má na účte skoro sedem tácok.
Na ďalší deň kráľovstvo slovenských suchých rezancov pokračovalo. Blanka si dopriala v kantíne výbornú kávu a gaštanové pyré a cestou domov si posedela na lavičke v parku, spokojná a sýta.
Marek privítal už nielen zmätene, ale útočne:
To už vážne? Dva dni žeriem suché cestoviny! Robíš si srandu? Si tu gazdiná alebo čo si?
Som žena, Oto, nie kúzelníčka, odvetila sucho. Bez prachov šunky nekúpim. Daj mi peniaze nakúpim, navarím, upečiem. Kde je problém?
Veď som ti povedal, že nedali! Zase meškáme!
No tak ani ja nemám. Dieta ešte nikomu neuškodila.
Večer uražene odišiel a vrátil sa s dekadentným odérom kebabu. Peniaze na kebab sa našli, ale celoživotné zásoby nevládal dotiahnuť domov.
Tak ubiehal týždeň v napätej slovenskej domácnosti. Blanka nielenže nevarila, ale ani neumývala po Markovi riad (on ho zásadne nechával na stole), neprala jeho špinavé tričká.
Prací prášok niet, lakonicky poznamenala, keď sa začal sťažovať. Nie je za čo nový kúpiť.
Marek šomral, frflal, trieskal na city aj svedomie:
Ty si necita! Ja robím, drem, chodím do chlieva! Ani nájsť poctivú večeru, košeľa zvlnená jak Orava! Načo mi taká žena?
A načo mne taký chlap? pozrela sa mu do očí s kľudom. Keď nevie zabezpečiť ani chleba a trocha Arielky? Ja makám tiež, Marek. Som unavená úplne ako ty. Ale prečo je stravovanie u nás len môj problém?
Lebo si ženská! Je to tvoja povinnosť!
Mojou povinnosťou je starať sa o toho, kto sa stará o mňa. A hra na jednu stranu u nás skončila.
V sobotu ráno prekvapil Blanku zvláštny pach. Vonia čerstvá praženica so šunkou, káva a sýrovo-salamičkové chlebíčky. Marek sedel za stolom a s chuťou raňajkoval.
Pri pohľade na Blanku sa trošku zarazil.
No poď, ak chceš. Našiel som drobné v zimnej bunde, bol som v obchode.
Na stole krásne rozbalená šunka, tvaroh, desať vajec. Drobné v bunde, uchechtla sa v duchu.
Nie som hladná, zahrala Blanka. Chcela vidieť, kam to pôjde. Ty jedz, nech máš silu.
Marek žul pod jej skeptickým pohľadom. Bolo mu jasne trápne.
Blaňi už prestaňme blbnúť. Požičal som si päťdesiatku od Fera. Tu máš. Choď do obchodu, uvar, už sa to nedá žiť takto!
Položil na stôl modrú päťdesiatku. Blanka ju chvíľu obracala.
Od Fera? Výborne, super chlap. A kedy mu túto vysokú pôžičku vrátiš? Veď nemáš vlastne nič.
Nejako vrátime! ohradil sa Marek. A ty choď do obchodu.
Blanka vzala bankovku a jemne ju prezerala.
V pohode, ja nakúpim. Ale iba pre seba. Ty si choď po večeru k Ferovi, ak je taký štedrý.
To čo tu táraš?! Dal som ti predsa peniaze! Na rodinu!
Na rodinu? postavila sa aj ona. Jej hlas bol príkro ostrý. A tých tisícpäťsto, čo ti pred troma dňami prišli na účet, to boli čie peniaze? Tých šesť a pol tisíc na účte, to je pre aký fond? Fond pre hladných manželov?
Marek zbledol a sčervenel ako svätojánska muška. Zmohol sa na:
Ty si mi šmejdila vo vreckách? Čucháš za mnou?
Nestrať niť, Marek. Našla som lístok pri upratovaní bundy. A vieš, čo je na tom najhoršie? Nie, že odkladáš bokom. Ale že sa pozeráš, ako počítam centy, ako si nič nedoprajem, ako chodím v deravých čižmách a ty s kľudom javíš môj vývar ako frajer. Nie je ti hanba?
Šetril som! treskol päsťou Marek Na auto! Moja stará Felda už kaput! Chcel som prekvapiť! A ty hneď jak čudácka ženská o peniaze ti len ide!
Prekvapiť? Blanka sa zasmiala horko. Prekvapenie je, keď kúpiš auto, ale nevezmeš zo ženy posledné peniaze. Normálne sa šetriť dohodneme. Ty si na mne len parazitoval! A to je niečo iné ako spolu gazdovať.
Ja som chlap, potrebujem káru, nebude hanba pred partiou! Ty tvoje vnútornosti varia, čo to je za stravu? Veď sme mesiac trošku ušetrili, nepochcípala si!
Nezomrela som, nie. Ale umrelo niečo vo mne: rešpekt, dôvera.
Položila päťdesiatku na stôl.
Vezmi si svoje peniaze. A kúp si za ne lístok.
Kam? zneistel Marek.
Do lepšieho života. Alebo k mame. Alebo na podnájom. Mne je to jedno. Ja už s niekým, kto si zo mňa robí služku a kravu, žiť nechcem.
Vyhadzuješ ma? Kvôli peniazom? neveriacky krútil hlavou Marek. Možno mu v pravom živote nedoplo, že pridržať si bokom nie je drobnosť do rodinného rozpočtu.
Nie kvôli peniazom. Kvôli prístupu. Zbal sa.
Marek neodišiel okamžite. Následoval maratón hádok, výčitiek, kompromisov, výhrážok aj prísľubov: že kúpi kožuch, že auto odpíše, že peniaze dá na stôl. Blanka vyzerala, akoby prvýkrát videla cudzinca: skrblíka a egocentrika v jednej osobe.
Večer mal dvoje ponožiek, pár tričiek a smútok v očiach.
Oľutuješ to! zvolal už medzi dverami. Kto ťa už bude chcieť v štyridsiatich siedmich? Sama akurát tak s mačkami! Ja si nájdem lepšiu, čo ocení vlastného chlapa!
Len šťastie prajem, povedala Blanka a zabuchla.
Keď cvakol zámok, zosunula sa na zem a chvíľu len sedela. Chcelo sa jej plakať Ale miesto sĺz len prázdno.
Vošla do kuchyne, na stole ostal sirotinec balík šunky, čo Marek kúpil zo zázračných drobných. Hodila ho rovno do koša. Otvorila chladničku: zovretá prázdnota a jej krabička s kuracími srdciami.
Nevadí, povedala nahlas. Aspoň viem, kde miznú moje peniaze.
Prešiel mesiac.
Blanka sa domov prechádzala pomaly, už nebolo kam sa ponáhľať. Vzduch zdarma, voňavá petržlenová vňať na trhu, kvitnúca orgován na sídlisku. Vošla do Bily a nakupovala s kľudom.
V košíku skončila malá nátierka z lososa (akcia, ale bodaj by nie!), kúsok slovenského syra s modrou plesňou, fľaša suchého bieleho, chrumkavá bagetka, čerstvá zelenina a lososový steak.
V kase pípala kartou, a na účte ostávala slušná rezerva. Vydržať samotnej je neporovnateľne lacnejšie. Komunálne menšie (voda, elektrina pol na pol), jedlo pre jedného. Zmizli pivo, cigarety, desiatky dáš na benzín? a potrebujem na rozvodovku.
Opäť doma, pustila si Elán, nachystala lososa, naliala víno a sadla si k oknu pozerať západ slnka.
Telefon zavibroval. Správa od Mareka.
Blaňa, ahoj. Ako sa máš? Poďme sa porozprávať Veď som pochopil, že som bol debil Auto som nekúpil, peniaze mám ešte stále. Daj šancu odznova, chýbaš mi.
Blanka pozrela na displej, upila víno. Premietla si jeho výstupy o kuracích vnútornostiach. To ponížene, keď žobrala na prášok.
Správu zmazala. A zablokovala číslo.
Aj ja som si chýbala povedala sama sebe do tmavého okna. Ale už to nikomu nedovolím zobrať.
Na druhý deň si kúpila nové čižmy. Poriadne, mäkká koža, talianska práca. A pobyt v kúpeľoch na dva týždne. Presne z peňazí, čo šetrila z oslobodeného rozpočtu.
Rozvod nie je koniec sveta. Je to len začiatok a ešte chutný. A hlavne úprimný.
