Môj manžel a ja sme kedysi žili šťastne v manželstve.
Spomínam si, že sme sa zoznámili na univerzite v Bratislave. Nikdy som nemala v pláne zostať tam navždy, vždy som túžila vrátiť sa späť domov na stredné Slovensko. Vedela som, že s mojou špecializáciou budem v rodnom meste rešpektovaná veď takých odborníkov bolo málo.
Študovala som veterinárnu kardiológiu, ale nie pre ľudí, ale pre zvieratá mačky, psy, občas aj hospodárske zvieratá. Bohatí klienti sú vzácni, no nájdu sa, a aj tí obyčajní zo širšieho okolia bežia so zvieratkom hneď k veterinárovi. Manžel je tiež veterinár, vyniká najmä v diagnostike rozhľadený a precízny.
Pýtala som sa vo všetkých miestnych klinikách, ako to funguje a takmer všade robili len najjednoduchšie úkony: sterilizáciu a očkovanie. Zložitejšie prípady neprijímali, vraj sa to finančne nevypláca.
A tak sme si otvorili vlastnú veterinárnu kliniku, ktorá sa venuje práve komplikovaným prípadom a dobrej diagnostike. Navyše občas robíme konzultácie či výskum pre kolegov. Pracujeme ako tím, rozumieme si, preto máme úspech.
Zarábame slušne, no nezdierame klientov vysokými cenami. Aj vďaka tomu sa k nám stále vracajú. Už sme si kúpili vlastný byt v Banskej Bystrici, zamestnali sme asistentov, takže nemusím prespávať v práci a mám viac času na deti a domácnosť.
Napriek tomu rodičia môjho manžela so mnou stále nie sú spokojní.
Vieme, že sú mrzutí, že ich syn odišiel do môjho rodného mesta. Stále dúfajú, že sa presťahujeme do Bratislavy, že klinika aj rodina sa presunie do hlavného mesta. Nechápem ich hnev, veď ich syn má ešte dve sestry obidve žijú v rodnom dome pri rodičoch, nie sú predsa sami. Navyše, sestrám sme pomáhali, dali sme im peniaze na zálohu na vlastné bývanie.
Snažím sa byť k svokrovcom vždy úctivá.
Ale o hraniciach a osobnom priestore ešte nikdy nepočuli.
Dnes mi svokor volal:
Poď dnes večer o 19:00, prídem po teba.
Už je 17:00. Tak sa ponáhľaj.
Musím zobrať dcéru Zoju, usmiať sa na našu asistentku, ktorá zostala dlhšie v práci, a mlčať o tom, ako som pokazila tortu, ktorú som práve začala piecť.
V aute.
Najmladšia sedí vzadu v detskej sedačke.
Manžel je ešte v klinike, operuje zraneného jazvečíka. Svokor mi zakázal zavolať taxi.
Takže šoférujem sama.
Svokor, rozčúlený a nervózny, už cez telefón hľadal kde zaparkované auto. Odmietla som vystúpiť, nechcela som zobudiť malú.
Nasadol, tresol dverami a začal na mňa kričať: Mohla si vystúpiť! Dcérka spí, nebudem ju budiť. Svokor hlas neznížil vraj, kto chce spať, ten spí.
Dcérka sa zobudila a začala nariekať.
A tipnite si, snažil sa ju starý otec upokojiť? Dostal od neho aspoň plyšového medveďa?
Nie, nič. Dozvedela som sa len, že mám nevychované deti a že je to moja vina, lebo som “len” doma vraj mám vychovávať, nie pozerať telku. Takže päť, niekedy desať či dvanásť hodín v klinike denne, to znamená “byť doma”?
Ale jeho syn pracuje!
Potom začal nadávať, že príliš rýchlo jazdím a že nás zabijem. A nezabudol mi oznámiť, že môj manžel má už doma snúbenicu, mladú ženu, s ktorou bude mať konečne “normálne a poslušné” deti.
Dcérka nariekala, a svokor sa otočil dozadu a zakričal na ňu, nech je ticho, keď starší rozprávajú.
Tak som otočila auto.
Vyložila som ho naspäť na stanici: Dovidenia. Dovidenia, dovidenia…
Keď som prišla domov, manžel už čakal pri dverách videla som, že je rozčarovaný, pretože jeho otec ho stihol natočiť na telefón. Vložila som mu do náručia uplakanú dcérku:
Ešte jedno slovo, a ideš za tatkom. Tam ťa čaká nevesta. A budeš mať nové, poslušné deti. Zatiaľ sa staraj, lebo inak začnem kričať aj ja.
Manžel len sklopil zrak, a mne bolo jasné, že túto hádku sme už prežili. Od toho dňa k nám svokor viac nezašiel…
