Denník, 16. apríl
Dnes sa mi celý svet obrátil naruby. Už ráno som tušila, že to nebude môj deň už len podľa výrazu Michalovej tváre, keď vstúpil do kuchyne v tom svojom naškrobenom saku.
Opäť chlpy! Pozri sa mi na tento oblek, Zlatica! Len včera som ho odniesol z čistiarne, a dnes to vyzerá, akoby som nocoval vo zvieracom útulku. To sa už fakt nedá vydržať!
Jeho hlas bol ostrý a prenikavý. V poslednom čase mu stačí najmenšia zámienka, aby zvýšil hlas či je to môj neporiadok alebo obyčajná šálka na stole. Otočila som placky na panvici a zhlboka som sa nadýchla, aby som sa upokojila. Vypla som sporák a pokojne som sa naňho otočila.
Miško, prestaň tak kričať. Vieš, že nemáš vešať sako na stoličku v obývačke, kde rád leží Maco. Zaves ho do skrine a nič sa nestane. Poď sem, vyčistím ti to.
Zobrala som z poličky v chodbe lepivý valček, čo tam máme špeciálne kvôli takýmto prípadom, prešla som po obleku a tie dva biele chlpy zmizli. No Michal stále stál a tvár sa mu ani trochu neuvoľnila. Odtiahol ruku, akoby som ho práve uštipla, a otriasol sa s odporom.
Nie je to o skrini, Zlatka. V tomto byte sa už nedá dýchať! Všade tvoje zvieratá. Na gauč si nesadneš, na koberec nestúp! Do toho misky, pelechy, škrabadlá Je to tu ako v zoologickej záhrade!
Mlčala som. Táto debata sa opakovala stále častejšie, odkedy sa Michal prestal pretvarovať. Ešte pred piatimi rokmi, keď sa ku mne s jedným kufrom a starým notebookom nasťahoval, dokonca pohladkal Maca môjho rozvážneho, už staršieho kocúra a smial sa, že zviera do každej rodiny patrí. Ale tie časy sa pominuli. Realita prišla v podobe zásadného poriadku a centrálneho egocentrizmu. Náš byt priestranný trojizbák na Miletičovej po babke patril odjakživa mne, no on si ho privlastňuje viac než ja.
Sú to len dvaja maznáčikovia, Miško. Maco a Cicka boli vo svojom ešte pred tebou. Sú členovia rodiny.
Členovia rodiny! To sú len žrútni a spáči. Pozeral som včera na tvoj bloček sto eur za mačky! A potom vravíš, že musíme šetriť na dovolenku!
Je to špeciálna diéta, Macovi už neslúžia obličky. A platím z vlastného. Tvoja výplata ide tebe.
Máme spoločný rozpočet! tresol do stola tak, že kávová lyžička poskočila. A keď míňaš na zvieratá, míňame. Takže ja kupujem mäso, zeleninu čistá matematika!
Sedel tam mrzutý chlap, nič z tej charizmy, s ktorou ma kedysi balil básňami v kaviarni. Viem, že to má ťažké; jeho oddelenie v práci kompletne reorganizovali, a on sa bojí výpovede. No všetku frustráciu si vylieva doma, na mne a na tých, ktorí sa nevedia brániť.
Vtom prišiel do kuchyne Maco, veľký sivobiely kocúr so zelenými očami, otriel sa mi o nohu a ticho zamňaukal.
Zmizni! vyriekol Michal, až Maco vyľakane odskákal, podšmykol sa na parketách a nešťastne zaľahol do Michalových nohavíc. Hlasno zachrapčala látka.
Zrazu bolo ticho. Michal sa pozrel na svoje nohavice drahá látka bola poškodená.
Dotiahli sme to až sem, zašepkal ľadovým hlasom. Tvár mu červená.
Päť rokov! Päť rokov chlpy v polievke, smrad v predsieni, nočné cirkusy. Ale ničiť moje veci?! Zlatica, dávam ti ultimátum.
Zostala som stáť v kuchyni, ruky pritlačené na hrudi.
Aké ultimátum? zašepkala som.
Ja, alebo tie tvoje potvory! Mám dosť. Buď ich večer tu už neuvidím, alebo odídem. Máš čas do sedemnástej. Môžeš ich dať tvojej mame, zaniesť do útulku, poslať do sveta, mi je to jedno. Ja už s nimi nebývam. Ja som chlap a chcem úctu!
Neverila som vlastným ušiam.
Takže mi dávaš na výber kvôli pokazeným nohaviciam? spýtala som sa.
Nie, kvôli tvojmu postoju. Tých mačiek si vážiš viac ako mňa! Večer prekontrolujem.
Schmatol tašku, tresol dverami tak, že zliezol magnet so Štrbského plesa.
Ostala som stáť v prázdnej kuchyni. Oprela som sa o stoličku a rozplakala sa. Nie z bolesti, ale z bezmocnosti. Ako môže niekto žiadať zradu voči tým, čo sú na mne závislí? Ako by Maco zvládol útulok, keď potrebuje denne lieky? Cicka panickou hrôzou pred neznámym utiekla by z bytu do neznáma?
Maco opatrne vyliezol spod gauča, pritisol sa mi k nohám. Pohladila som ho, on začal vrnieť a ja som znova cítila, že to oni sú mojou domácnosťou.
Nikdy vás nikomu nedám, šepkala som mu do chĺpkov.
Celý deň prešiel v hmle. Zobrala som si voľno, nebola som schopná sústrediť sa na robotu. Dookola som premýšľala O tom, ako pred pol rokom Michal skoro nakopol Cicku, keď mu prebehla pod nohy a potom sa tváril, že nič nerobil. Ako zakázal mačkám chodiť do spálne. Ako mi neustále vyčítal peniaze, hoci platím všetky poplatky zo svojho a byt náš som zdedila dávno pred ním.
Poobede som už bola vyčerpaná. A s jasným poznaním: kto ťa žiada zradu voči slabším, nie je tvoj človek. Dnes sú na obtiaž mačky, zajtra možno starnúca mama, pozajtra možno aj ja.
Pozrela som na hodinky štyri. O tri hodiny sa vráti. Dosť času.
Zo skrine v spálni som vytiahla jeho veľký kufor po babke. Začala som ho skladať bez hnevu a stresu obleky, košele, pulóvre, ponožky, všetko. Keď ma na sekundu premkol strach, pripomenula som si ten pohľad v jeho očiach dnes ráno chlad, pohŕdanie. Tu už nie je s kým čo riešiť.
Volala zrazu teta Alžbeta suseda cez chodbu že pečie makovník a či nechcem večer na čaj. Odpovedala som, že určite prídem.
O šestnástej stáli v chodbe tri kufre. Byt, čo sa mi zdal cudzí, akoby zrazu dýchal iným vzduchom. Pripravila som si mätový čaj, kocúrom dala plné misky a usadila sa do obývačky. Maco sa stočil ku mne, Cicka si sadla na opierku.
Prišiel domov o sedemnástej pätnásť. Vtrhol dnu, ešte zadýchaný, ignoroval topánky.
Tak čo? Vybavila si to? Kde sú tie chlpaté potvory? Dúfam, že už sú preč!
Vošiel do izby a zastal. Sedela som v kresle, okolo mňa moje zvieratá.
Nerozumiem vyrazil zo seba, keď zazrel kufre. Zlatica, ty ty mi balíš veci? Kvôli zvieratám?
Nie kvôli zvieratám, Michal. Ale kvôli tomu, že vyžaduješ, aby som zradila tých, čo ma potrebujú. Láska k človeku sa nemeria ultimátami. Hľadá riešenia. Ty si hľadal, ako ma pokoriť.
Ešte sa chvíľu snažil, hulákal, vyhadzoval mi vek, sólo vravel, že ostanem sama a zhniijem v tomto mačacom brlohu. Iba som ticho počítala na prstoch: môj byt, moja práca, žiadna povinnosť variť, prať a počúvať výčitky. Odpovedala som mu pokojne, čo ho vytáčalo ešte viac.
Vtom Maco vyskočil, vystrčil chrbát a zahmkal, až sa Michal stiahol. Vynadal mi do nenormálnych, zamrmlal, že si nájde ženu, čo ho bude vážiť, a zabuchol dverami.
Sedela som v tichu, v byte, ktorý mi znova patril. Čakala som, kedy príde strach, smútok. Ale prišlo iba neskutočné uvoľnenie. Ako keď sfúkneš prach z obrazu a uvidíš, že je pod ním pôvodná krása.
Maco sa prišiel pomaznať, Cicka si ľahla na kolená. Otvorila som si pohár čierneho ríbezľového vína zo silvestrovských zásob a urobila si syrový chlieb. Bolo mi dobre. Vedela som, že zajtra príde komplikovaná realita možno telefonáty, výčitky, možno niečo ohľadom majetku (hoci Michal vlastne nič nezískal a auto platí na leasing), ale to je už zajtra.
Dnes je dnes. Dnes je v byte ticho, bezpečno a príjemne aj pre mňa, aj pre tie dve malé stvorenia na mojich kolenách.
O chvíľu ticho prerušilo nové klopanie. To už nie je Michal, pomyslela som si.
Otvorila som a tam teta Alžbeta s čerstvým makovníkom.
Zlatka, počula som buchot, ako tvoj ťahal kufre. Odišiel služobne?
Usmiala som sa, prijala makovník a pozrela na tie dve mačacie hlavy, ktoré vykukli z chodby.
Nie, teta Alžbeta. Odišiel navždy. A viete čo? Poďte na čaj. Je tu konečne pokoj.
Celý večer sme prechutnávali makovník, mačky pradením vyjadrovali spokojnosť, a ja som cítila vnútorný pokoj prvýkrát po rokoch. O samote môžeme hovoriť, ak žijeme s človekom, ktorý nám stavia podmienky. Skutočné šťastie je, keď môžeme byť sami sebou.
Na druhý deň som objednala Maca a Cicku do salónu na česanie. Zaslúžia si byť krásni. Veď práve oni so mnou dočistili byt aj môj život.
Ak ste to dočítali, vďaka, že ste. Možno aj vy raz nájdete odvahu neurobiť kompromis so svojím vlastným šťastím.
