Vieš čo, stále mám pred očami ten moment Stojím pred kostolom v Bratislave, celý v čiernom kabáte, prsty mám také studené, až sa mi klepú, a držím kabelku, akoby sa na ňu dalo upnúť všetko zlé. Tvoj muž ešte volá pätnásť minút pred pohrebom a hovorí, že uviazol v dopravnej zápche, že je to otrasný deň, a že už je na ceste. Len prikyvujem, aj keď viem, že ma nevidí.
Ľudia pomaly vchádzali dovnútra, niekto mi podal vreckovku, iný mi položil ruku na rameno. Všetci tam boli. Len on nie.
Truhla stála už pri oltári. Pozerala som na ňu a snažila sa nemyslieť na to, že otec sa vždy pýtal, či môj muž príde načas, alebo mu zase niečo do toho skočí. Sľubovala som, že tentokrát určite dorazí. Že môže meškať do roboty, na večere, na narodeniny, ale že na pohreb nie.
Omša sa začala bez neho. Mobil mi zavibroval raz, potom druhýkrát. Nezdvihla som.
Po obrade niekto odfotil fotku obyčajnú, skupina ľudí, kvety, sivé nebo. Večer som ju našla na internete. A vtedy sa mi vynorila ešte jedna fotka z toho istého dňa, s tou istou hodinou, ale z celkom iného miesta absolútne nesúvisiaceho s cintorínom.
Chvíľu som len stála pred displejom, kým mi docvaklo, čo vlastne vidím. Fotka bola veselá, plná smiechu, farebných balónov, stôl naložený jedlom. Lokalita označená, čas uvedený, pár srdiečok v popise. Všetko ľahké, radostné tak neprimerané dňu, ktorý som žila.
Na okraji, trochu bokom, som uvidela jeho tvár. Usmievavú. Uvoľnenú. Takú, akú som už dlho nevidela. Stál vedľa nej ženy, o ktorej som netušila, že existuje, ale moje šiesty zmysel vedel okamžite. Mala ruku položenú na jeho ramene, až príliš familiárne na to, že by bola kolegyňa z práce alebo priateľka priateľov.
Čas na fotke bol presne ten, keď som stála pred kostolom a počúvala jeho výhovorky, že už je na odbočke, že za chvíľu príde, že je to otázka minút.
Cestu domov si už nepamätám. Len ticho v byte, fotka otca na komode a otázka, ktorá mi v hlave znela stále dokola: ako sa dá tak tragicky pomýliť v počítaní času.
Keď sa Tomáš konečne objavil, všetko už bolo za mnou pohreb, kar, prvý šok. Vstúpil potichu, ako keby dúfal, že ho neuvidím. Mal na sebe košeľu, ktorú som mu nikdy predtým nevidela, voňal cudzími parfumami a alkoholom.
Prepáč začal už od dverí. Fakt som nechcel
Nedovolila som mu dokončiť. Položila som mu mobil na stôl a posunula ho smerom k nemu. Pozrel sa. Najprv nerozumel, potom stále pozornejšie. Úsmev mu zmizol z tváre.
To nie je tak, ako si myslíš začal rýchlo. To boli len narodeniny známeho. Zastavil som sa len na chvíľu, chcel som to stihnúť
Nestihol si prerušila som ho. Na pohreb môjho otca.
Sadol si ťažko na stoličku a prehrabol si rukou vlasy, ako vždy, keď bol nervózny. Začal rozprávať. O zlých plánoch, o tom, že neodhadol zápchu, že si myslel, že má viac času. O tom, že mi nikdy nechcel ublížiť. Ani dnes, ani inokedy.
Počúvala som, ale jeho slová mi zneli cudzo, akoby rozprával príbeh niekoho iného. V očiach som mala stále otca, ako si upravuje kravatu pred výjazdom, ako mi hovorí, že sa nemám báť, že všetko sa dá vyriešiť. Ale zistila som, že nie všetko.
Odíď povedala som pokojne.
Ako to? pozrel na mňa, nevediac, čo si má myslieť. Veď sa môžeme porozprávať.
Porozprávali sme sa oponovala som mu. Teraz choď.
Rýchlo si pobalil pár vecí do tašky, nabíjačku, košeľu. Stál vo dverách akoby čakal, že ho zadržím. Neurobila som to. Nasledujúce dni mi volal, písal správy, ospravedlňoval sa, vysvetľoval, sľuboval, že už nikdy nebude. Prisahal, že to bola chyba, že ma už nikdy nesklame. Že pochopil.
Ešte raz sme sa stretli. Sadol si oproti mne, unavený, akoby mu za tých pár dní pribudlo zo desať rokov. Chcel sa vrátiť. Hovoril, že všetko dá do poriadku. Že ma miluje. Pozerala som naňho, ale cítila som už iba jediné únavu. Nie hnev, nie nenávisť. Len obyčajnú, hlbokú únavu z niekoho, kto dokáže dať prednosť cudzím narodeninám pred mojou bolesťou.
