Dušan stál uprostred priestrannej, jemným svetlom zaliatej obývačky a pozeral na manželku zvrchu. Cítil sa, akoby práve vyhral jackpot v lotérii. Päťdesiatnikovi sa zdalo, že je práve teraz vo vrcholnej forme, a blížiace sa veľké zmeny v osobnom živote mu dodávali ešte väčšiu víťaznú istotu.
— Bez drám, Ľubica, — povedal Dušan zamatovým, mierne povýšeneckým tónom a zapínal si gombík na saku. — Sme dospelí. Stretol som inú ženu. Možno si tušila, neviem… Skrátka, má tridsať a je medzi nami skutočný cit. Nechcem žiadnu dvojitú hru, preto hovorím priamo: rozvádzame sa a od tohto dňa už nežijeme spolu.
Štyridsaťpäťročná Ľubica sedela v koženom kresle. Elegantná, sebavedomá žena si nelámala ruky, nehľadala valeriánku a ani sa nepokúšala o žiadne vyjasňovanie vzťahov. Mlčky odpiť kávu z porcelánovej šálky a čakala na pokračovanie. Jej pokoj Dušana trochu zaskočil, ale rýchlo sa spamätal.
— Byt je, ako vieš, môj. Predmanželský, — zdôraznil posledné slovo, akoby zatĺkal klinec. — Nie som zviera, aby som ťa vyhodil na ulicu. Dávam ti dva dni na balenie. Víkend je tvoj. Ja s Vierou odídem do kúpeľov, aby som ti nezavadzal. V pondelok ráno sa sem s ňou vrátime. Ona nepotrebuje tvoje slzy, hystériu a cudziu energiu v dome. Dúfam, že stihneš vypratať teritórium.
— Do pondelka? — spýtala sa Ľubica pokojným hlasom. — V pohode. Dva dni mi stačia.
Dušan spokojne prikývol. Páčilo sa mu, že rozvod prebieha tak civilizovane. Vždy sa považoval za šľachetného muža.
Dušanova šľachetnosť sa však vždy končila tam, kde sa začínali jeho osobné financie. Počas celých pätnástich rokov manželstva si nenechal ujsť príležitosť pripomenúť, že Ľubica prišla „na jeho územie“. Lenže toto územie pred pätnástimi rokmi bola smutná betónová krabica z troch izieb, kde nebolo takmer žiadne zariadenie ani náznak útulnosti. Dušan vtedy hrdo vyhlasoval, že hlavné sú štvorcové metre, a spať sa dá aj na matraci. Bol patologicky skúpy na domácnosť. Všetky osobné peniaze si odkladal na drahé autá, ktoré, mimochodom, predvídavo písal na svoju matku Martinu.
Ľubica, žena so slušným príjmom a skvelým vkusom, sa v spartánskych podmienkach bývať rozhodne nechystala. Potrebovala komfort. Už počas prvých mesiacov manželstva celý byt úplne od základov zariadila zo svojich osobných úspor. Ona objednávala nábytok do izieb a taliansku kuchynskú linku v klasickom štýle, ktorá nikdy nevyjde z módy. Ona vyberala kvalitnú vstavanú techniku, platila pokládku drahej parketovej podlahy, kupovala lustre a na zákazku šila ťažké závesy, dokonale ladiace s interiérom.
A potom si Ľubica našla koníček – starožitnosti. Počas celého manželstva si pomaly kupovala pôvabné kúsky. Dušan sa len blahosklonne uškŕňal: „Tvoje peniaze, tvoje lapače prachu, hraj sa. Ja tie múzejné exponáty ani zadarmo nechcem.“
Napriek tomu požiadal svoju matku, aby prišla cez víkend, keď mala Ľubica baliť veci.
– Mami, rozvádzame sa. Všetko bude civilizované. Ale radšej dohliadni na Ľubicu, aby si z môjho domu nevzala nič navyše.
– Samozrejme, Duško. Ja som vždy na tvojej strane, – podporila syna Marta.
Ale osud v takých chvíľach rád iróniu. V sobotu ráno, keď sa svokra chystala k synovi, jej náhle vyskočil tlak. Museli zavolať záchranku, lekári jej prísne nariadili pokoj na lôžku. Kontrolórka bola mimo hry.
A Dušan medzitým balil svoje veci do koženej tašky a popri tom dával manželke posledné pokyny.
– Takže, Ľubica, – zastavil sa uprostred chodby a obzeral si svoje panstvo. – Zober si svoje oblečenie, kozmetiku, všelijaké vázičky. Len žiadny vandalizmus.
Ľubica sa oprela o rám dverí a prekrížila si ruky na hrudi:
– Čo myslíš pod vandalizmom?
– Vstavanú techniku nechaj na pokoji. Je namontovaná na túto kuchyňu, takže je teraz súčasťou môjho bytu. Rúru, umývačku – všetko necháš na mieste, som na ne zvyknutý. A ten starožitný komod v spálni tiež nechaj.
– Komod? – Ľubica mierne zdvihla obočie. – Veď si ho volal drevo.
– Vierke sa bude páčiť, – odsekol Dušan. – Ona je celá nadšená zo zariadenia. Vraj mám skvelý vkus. Takže nepokaz interiér.
Viera bola naozaj nadšená. Tridsaťročná žena, ktorá pracovala ako recepčná v kozmetickom salóne, úprimne verila, že vytiahla šťastný tiket. Dušan sa jej zdal majetný, solídny estét. Na všetkých fotkách na sociálnych sieťach pózoval raz v hlbokom koženom kresle, raz pred drahými obrazmi, inokedy opretý o ten práve vyrezávaný starožitný komod. Viera bola absolútne presvedčená, že sa sťahuje do prepychového bytu bohatého muža, ktorý jej zabezpečí pohodlný život.
– Ako povieš, Dušan, – na perách Ľubice sa zablysol sotva badateľný chladný úsmev. – Vezmem si len svoje.
– To je šikovné dievča. Rád, že to zvládneme bez škandálov. Vždy som vedel, že si múdra a nepôjdeš proti mne. Kľúče netreba nechávať, v pondelok jednoducho vymením zámky, – schytil tašku a vyšiel z dverí, očakávajúc triumfálny návrat s novou manželkou.
Keď sa Dušan s Vierou už ubytoval v izbe kúpeľného hotela v Piešťanoch, prišla mu správa od matky.
– Duško, nemôžem sa ti dovolať. Mám tlak, bola u mňa záchranka, nebudem môcť prísť a skontrolovať Ľubicu.
Dušan zaklial. Zrušiť pobyt s novou milenkou nemohol a nechcel. „Ľubica predsa nič neodnesie. Ona nie je taká,“ pomyslel si a matke odvetil správou. Vraj sa o seba staraj.
Medzitým Ľubica hneď po Dušanovom odchode vytočila telefónne číslo, ktoré si pripravila už včera večer.
– Dobrý deň, tu Ľubica, volala som vám. Áno, rovnaká adresa. Čakám vás o hodinu. Potrebujem čo najväčšie auto, aké máte vo vozovom parku. Áno, aj s náradím. Demontovať bude treba veľa.
Po tomto hovore si žena potvrdila rezerváciu skladu na uskladnenie osobných vecí. Za tie dva dni, ktoré jej bývalý manžel vyčlenil na vysťahovanie, nebolo možné nájsť dobrý a prázdny byt na dlhodobý prenájom. Preto sa Ľubica rozhodla, že zatiaľ bude bývať u mamy, kým si nájde vhodnú možnosť.
Na poludnie vošlo do bytu šesť statných mužov v pracovných kombinézach. S nimi prišiel profesionálny elektrikár a špecialista na montáž a demontáž nábytku.
– S čím začneme, gazdiná? – vecne sa spýtal majster a obzeral si rozsah práce.
– Začíname so všetkým, – pokojne odpovedala Ľubica. – Dávame dole fronty z kuchyne. Vytiahnete varnú dosku, rúru, digestor, mikrovlnku a umývačku. Potom čalúnený nábytok, spálňu. Starožitnosti zabaliť do trojitej bublinkovej fólie, každý roh osobne skontrolujem.
Práca sa rozbehla. V byte hučali skrutkovače a šušťala baliaca páska. Nebolo to hysterické balenie urazenej manželky – bola to presná, chladnokrvná logistická operácia. Ľubica riadila proces s gráciou vojvodcu. Z okien zmizli ťažké zamatové závesy, zo stien obrazy. Elektrikár odpájal a zložil drahé lustre a nástenné svietidlá, na ich miestach nechával obyčajné žiarovky. Talianska parketa tlmo zapraskala pod ťažkými topánkami sťahovákov, ktorí vynášali koženú sedačku, skriňu, vyrezávaný komod a bielu techniku. Byt rýchlo strácal lesk a menil sa na tú istú dutú, smutnú betónovú krabicu, akou bol pred pätnástimi rokmi.
V sobotu večer bol obrovský sťahovací dodávkový vozeň zaparkovaný pred vchodom napchatý až po okraj. Majster si utrel pot z čela a naposledy vyšiel hore. Ľubica stála uprostred prázdnej, vypratanej kuchyne.
– Gazdiná, – povedal zadýchaný muž. – Problém. Do dodávky sa už nezmestí ani zápalková škatuľka. Napchali sme to až po strechu, dvere sa ledva zatvorili. Zostal nám tu jedálenský stôl a stolička. Máme kvôli nim volať druhé auto?
Ľubica sa pozrela na poriadny drevený stôl a osamotenú stoličku vedľa neho.
– Nie, netreba, – uškrnula sa. – Nechajte to. Bude to môj rozlúčkový dar mladomanželom. Veď aj oni potrebujú na čom stavať svetlú budúcnosť.
Ešte raz si obzrela holé steny s trčiacimi drôtmi a vyšla von, zatvoriac za sebou dvere.
Pondelkové ráno bolo slnečné. Dušan zaparkoval auto pred vchodom, galantne otvoril Vierke dvere a pomohol jej s kuframi. Chystala sa prekročiť prah luxusného bytu vo svojej novej role gazdinej.
– Tak sme doma, milá, – slávnostne povedal Dušan a otočil kľúčom v zámke. Otvoril dvere a galantne pustil Vieru dopredu. Urobila dva kroky do predsiene. Cvak, cvak. Zvuk jej opätkov sa ostrým ozvenou rozniesol po prázdnom byte. Viera zastala. Dušan, ktorý kráčal za ňou, do nej vrazil a nazdvihol obočie. Slová mu uviazli v hrdle.
Pred nimi sa rozprestieral úplne prázdny byt. V obývačke nebol nábytok, televízor, obrazy, ani závesy na oknách. Namiesto luxusného krištáľového lustra sa pod stropom smutne hojdala holá žiarovka. Zo spálne zívala prázdnota – žiadna posteľ, žiadny starožitný komod, ktorý sa Vierke tak páčil.
Dušan v šoku vybehol do kuchyne. Tam, kde ešte v piatok stála drahá talianska linka so vstavanou technikou, teraz trčali vývody vodovodných rúr a černeli zásuvky. Uprostred tej zvonivej prázdnoty stál jediný stôl a jedna stolička. Na stole sa matne leskli Ľubicine kľúče.
– Dušan… – Vierin hlas sa zlomil do tenkého piskotu. Pomaly sa k nemu otočila. Jej tvár skrivila grimasa nepochopenia a rastúceho hnevu. – Čo to je? Kde je všetko?! Kde je nábytok? Kde je technika?!
– Ľubica… – vykoktal ohromený muž a prechádzal pohľadom od podlahy k prázdnym stenám.
– Veď si hovoril, že máš zariadený byt! Hovoril si, že budeme bývať v komforte! My tu budeme spať na tej stoličke striedavo?! Tak objednaj nový nábytok okamžite!
Dušan prehltol. Dobre vedel, že peniaze na nový nábytok, najmä takej úrovne, nemá. Všetky úspory boli v aute zapísanom na mamu a do ďalšej výplaty ostávali dva týždne. Aby zariadil trojizbový byt aspoň tými najlacnejšími skriňami a posteľami, musel by si zobrať obrovský úver. A spať dnes v noci mali buď na podlahe v tomto byte, alebo ísť do prenajatej garsónky k Viere.
Dušan sa oprel o stenu a spomenul si na Ľubicine slová z ich posledného rozhovoru: „Vezmem si len svoje…“ A bývalá manželka dodržala slovo: nedotkla sa jeho stien. Vzala si len to, čo patrilo jej…
Viete, vždy ma úprimne zabávali tie papierové utrpenia z lacných melodrám. Ach, on si priviedol inú! Ja si zbalím kabelku, hrdo dvíham hlavu, utriem slzu a odídem do západu slnka, nechajúc im všetko, čo som nadobudla ťažkou prácou. Prečo by dospelá, úspešná žena mala byť sponzorkou cudzieho šťastia? Hrdosť nie je odísť s jednou kufrom a veľkoryso nechať bývalému svoj komfort. Hrdosť je vziať si svoje, kúpené za vlastné peniaze, a nechať drzého človeka presne s tým, čo si naozaj zaslúži. Dušan sa tak chvastal svojimi „predmanželskými štvorcovými metrami“? Prosím, Ľubica mu vrátila jeho betónovú krabicu v pôvodnom stave. Užite si to, deti.
