„To mama všetko zariadila!“
„Nechápem! Proste nechápem!“ kričala Zuzana, mávala rukami ako veterník. „Ako si to mohla urobiť, mami?“
„Zuzanka, upokoj sa, prosím ťa,“ pokúsila sa Zdenka Jozefová chytiť dcéru za ruku, ale tá trhla rukou preč. „Poďme si o tom normálne pokecať.“
„Normálne?!“ Zuzanin hlas sa vyšplhal do šikmých výšin. „Po tom, čo si spáchala? Uvedomuješ si, že teraz budem za blázna pred celým mestečkom?“
„Nerozváraj tak. Aké mestečko? Nebývame ani v centre.“
„Mami!“ Zuzana sa chytila za hlavu. „Robíš sa naschvál hlúpou, alebo naozaj nevieš, o čom hovoríš?“
Zdenka Jozefová ťažko klesla na gauč. V svojich dvaašesťdesiatich sa stále cítila dostatočne mladá a energická na to, aby za dcéru riešila život. Ale teraz sa prvýkrát za dlhé roky cítila stará a utahaná.
„Len som ti chcela pomôcť,“ povedala ticho. „Ty si stále sama, nikam nechodíš. Po tom rozvode si sa úplne uzavrela.“
„To je moja vec!“ vybuchla Zuzana. „Moja! Som dospelá žena, mám štyridsaťjeden!“
„Presne preto sa o teba bojím. Čas uteká, a ty…”
„A ja čo? Nikomu nepotrebná chudera?“
Zdenka zavrtela hlavou.
„Krásavica si, moja múdra. Len si príliš hrdá. Muži sa ťa boja osloviť.“
Zuzana prešla po obývačke, nervózne si prehrávala opasok županu. Ranné slnko zalievalo malú izbu zlatistým svetlom, ale atmosféra bola vypätá ako struna.
„Mami, ako si mohla dať inzerát do novín?!“ unavene vyhrkla. „A ešte taký inzerát…”
„A čo je na tom zlé?“ urazene sa spýtala Zdenka. „Normálne slová som napísala.“
„Normálne?“ Zuzana vytiahla z vrecka poskladané noviny. „Počúvaj pozorne: ‚Zoznámim peknú, hospodárnu dcéru (41 rokov) s slušným mužom pre vážny vzťah. Dcéra pracuje ako účtovníčka, nefajčí, nepije, rada varí. Oslovenie na mamku.‘ Na mamku, do čerta!“
„No a čo je na tom zlé?“ nerozumela Zdenka.
„Čo zlé? Nie som tovar na pulte! A prečo oslovovať teba a nie mňa?“
„Pretože ty by si si nikoho nevybrala. Vždy nájdeš dôvod, prečo nie.“
Zuzana klesla do kresla a zakryla si tvár rukami.
„Mami, volajú mi od rána do večera. Predstav si! Včera sa pýtal jeden sedemdesiatročný dedko, či viem variť kapustnicu a či by som sa k nemu nasťahovala do dediny ku trom kravám.“
„No s týmto určite nie,“ pritakala Zdenka. „A ostatní?“
„Aké ostatní?!“ zhoršela sa Zuzana. „Mami, je to poníženie! Akoby som si nevedela nájsť chlapa sama.“
„Ale vieš?“
Otázka znelá ticho, ale trafila presne. Zuzana mlčala. Vedela, že matka má pravdu. Od rozvodu s Mirom už uplynuli štyri roky, a stále nestretla nikoho, kto by ju zaujal.
„To neznamená, že sa má hľadať cez noviny ako v deväťdesiatych,“ zamrmlala.
„A ako teda? Cez internet? Ty sa v tom nevyznáš.“
„Naučila by som sa.“
„Hej, ako sa učíš už štyri roky.“
Zdenka vstala a išla do kuchyne.
„Budeš čaj? Alebo ti naliat kozlíka?“ zvolala.
„Mami, nerob si srandu,“ nasledovala ju Zuzana.
V kuchyni voňalo čerstvé pečivo. Zdenka vždy pekla, keď bola nervózna. Dnes na stole stáli pirohy s kapustou, jablkové placky a keksy.
„Zase si celú noc pekla?“ spýtala sa Zuzana, mimovoľne sa usmiala.
„Nespalo sa mi,“ priznala matka. „Premýšľala som, ako s tebou prebrať túto… situáciu.“
„Malas premýšľať skôr, než dáš ten inzerát!“
Zdenka dala vriec na sporák a vytiahla dve šálky.
„Zuzanka, no pozri sa na seba. Pracuješ medzi ženami, chlapov tam niet. Doma sedíš s knihami a seriálmi. Do obchodu chodíš v teplákoch, česáš sa len tak zbohom.“
„Normálne vyh„Normálne vyzerám!“ protestovala, no v duchu vedela, že mama má pravdu – a keďže Román o týždeň neskôr prinesol kvety im obom, Zuzana sa už ani nesnažila tvrdiť, že to celé nebol jej nápad.
