– No, čípak si ty, fešák? Milina sa zastavila a skúmavo si prezerala veľkého ryšavého kocúra, ktorý si spokojne sedel pred jej vchodovými dverami.
Kocúr, samozrejme, neodpovedal. Ani sa neobťažoval zmeniť polohu alebo prejaviť nejaký záujem o prítomnosť Mily. Iba jeho natrhnuté ucho sa trochu zachvelo akoby vravel: Hej, ja počujem! Ale odpovedať, prepáč, nebudem!
– Ani nemusíš! urazene utrúsila Mila a začala v kabelke hľadať kľúče.
Kocúr, keď videl, že Mila vytiahla kľúče, urobil na rohožke malý posun, ale z miesta sa ani nepohol, len pozorne sledoval každý jej pohyb.
Kľúče sa našli až po minúte detektívnej práce, Mila sa hrabala v zámke a znovu vrhala letmé pohľady na nepozvaného strážcu prahu.
Byt si s Viktorom, jej mužom, kúpili len pred pár mesiacmi. Malý, dvojizbový, v sedemposchodovej bytovke na bratislavskej Dúbravke pre niekoho nič moc, pre nich však splnený sen. Niekto by možno povedal, že človek by nemal byť skromný a mal by túžiť po penthouse v centre, ale akurát by ich tak rozosmial. Ešte pred pol rokom sa tiesnili v izbietke u dedka v Petržalke a boli vďační, že im dovolil bývať aspoň tam.
– Mila, hlavne sa nehádajte so susedmi, dobre? Viktorova mama Emília pomáhala Mili vydrhnúť izbu pred svadbou. Sú to dobrí ľudia. Aj keď radi vysedávajú nad fľaškou.
– Fakt? A čím sú takí dobrí, keď pijú? zaškerila sa Mila, vykrútila handru a zastrčila si pramene svojich večne nespokojných kučier za ucho.
Jej levia hriva bola pre Viktora hotová atrakcia, no pre ňu hotové utrpenie hlavne pri upratovaní. Či sa snažila akokoľvek, vždy jej z účesu trčali nejaké neposlušné kučierky, kvôli ktorým vyzerala ako zbesilý púpavový chumáč.
– Ťažko sa to vysvetľuje, pokrčila plecami Emília. Veľa toho zažili, a keď sa život zamotá, málokto to zvládne úplne s rozumom.
Mila tomu rozumela viac než väčšina. Vyrastala v detskom domove a po osemnástke ju zo dňa na deň vysťahovali, pretože miesto musí uvoľniť ďalším deťom. Veľmi dobre vedela, čo je to ľutovať samého seba a zabúdať, že sú aj iní, ktorí na vás závisia.
Vlastná mama ju nechala na stanici, keď mala ledva tri roky lístoček v vrecku a obšívaný jednouchý zajko v ručičke. Počkaj tu, ja sa vrátim. Mila poslušne sedela na lavici a čakajúc mamku potichu fňukala, zatínajúc zuby od strachu i zimy. Na WC veľmi chcela, ale presne vedela, že ak sa postaví, mamka ju vyhreší alebo ju aj capne.
Mamka sa však nevrátila. Zato prišiel veľký chlap v uniforme. Niečo sa pýtal a Mila zatriasla hlavou bolo jej všetko jedno, už ani plakať nevládala. Bola len hladná, mokrá a paralyzovaná. A až keď sa policajt dotkol zajacovi uška a opýtal sa:
– Ako sa volá ten ušiak?
Trošku roztopila ľady. Zašepkala:
– Števo
Chlap pohladil jej hračku, potom aj ju po vlasoch.
– Mamka odišla dávno?
A vtedy sa rozplakala na plné hrdlo. Policajt spanikáril, do rádiovej vysielačky volal kolegyňu, ľudia okolo konečne zbadali, že dieťa tu sedí už hodiny. Ale do tej doby si nikto nič nevšimol.
Prečo sa mamka rozhodla tak, Mila zistila až oveľa neskôr. Prišla za ňou čudná pani, keď Mila už končila strednú objímajúc ju a natriasajúc: Dcérenka, našla som ťa! Poď ku mamke, veľmi si mi chýbala!
Medzitým už Mila bývala v pestúnskej rodine so šesticou detí, kde bolo síce pravidlo, že jedlo majú všetci a krúžok má každý, ale láska a vrelosť boli podľa rodičov zbytočné slová. Ako sa deti dožili osemnástky, museli ísť preč veď prídu ďalšie.
Preto, aj keď v kútiku duše snívala, že ju niekto konečne objíme, k tej žene sa nevrhla. A, ruku na srdce, ako to v noci chcela, keď pod vankúšom objímala svojho rozstrapateného Števa veď normálne predsa je, keď má dieťa aj niekoho iného blízkeho ako len plyšového ušiaka…
Samozrejme, že snívala o tej legende o návrate mami, o objatí a nekonečnej láske. Aj keď v tom momente, keď pred ňou stála cudzia žena, nevychádzali jej tie slzy z očí neverila im ani trochu. Vraj si na stanicu nemôžeš pamätať a na lavicu tiež nie si bola príliš malá! Mila prestala oponovať, ale svoje spomienky si chránila ako poklad.
Jedna z sestier, Mirka, chodila s Milou do jednej triedy a skočila do zlého sna, keď Mila cúvla pred neznámou ženou.
– Milka, kto to je? postavila sa jej za chrbát.
– Nemám tušenie Mila sa cítila ako v kolotoči, hlava sa jej točila na všetky strany, myšlienky lietali a ona sa nevedela chytiť zeme.
– Pani, vy ste si s niekým nás zamenili. Toto je moja sestra a vás nepoznáme! Mirka chytila Milu za ruku a ťahala preč. Mame všetko poviem, uháňajte už!
Mila síce s Mirkou veľké kamarátstvo nemala, ale stisla jej ruku vďačne. Takto dorazili domov ruka v ruke. Pestúnska mama sa na nich prekvapená pozrela a ony naraz mykli ramenami: Čo?!
A odvtedy mala Mila sestru.
Mirkin údel bol podobný: matka jej síce nezmizla, zato otec alkoholič ju nakoniec ignoroval tiež. Obe teda úpenlivo túžili, aby mali aspoň niekoho svojho, aj keď nie krvného.
Neskôr, keď Mila matku skutočne stretla, už na ňu nereagovala prudko, nebežala jej do náručia. Matka stála pri škole, plakala a volala: Porozprávaj sa so mnou, dcérka! Mila sa pri slovíčku dcérka len zaškerila a Mirka mykla plecom: Nech ťa volá, ako chce. Slová nezavážia.
A bola to Mirka, ktorá Mili poradila, aby matku konfrontovala: Opýtaj sa, čo chceš vedieť, aspoň budeš vedieť, či si niečo zavinila ty. Takéto otázky ťa budú žrať dovtedy, kým ich sama nerozmotáš.
Odkiaľ vieš, že na to stále myslím?! vyľakane zašepkala Mila.
Všetky o tom rozmýšľame. Keby sme boli lepšie, možno by nás neodložili Aj ja, aj ty
Rozhovor s matkou akurát Milu uistil, že niektoré veci nemožno vziať späť.
Odpusť mi, dcérka! vzlykala matka.
Nevolaj ma, tak, neznášam to!
Prepáč
Prečo si ma nechala?
Bola som na všetko sama. Tvoj otec ma vyhodil, vraj nie si jeho.
Bola si si istá?
Bola to len hádka. Mladí a hlúpi, uletelo mi
Potom?
So svojou mamou som sa pohádala, ibaže kam by som išla s dieťaťom? Nechala som ťa tam. Vedela som, že sa o teba niekto postará. Aj lístoček som nechala…
Myslela si, že je to dosť? Ja ťa nechcem už nikdy vidieť. Rozumieš?
Neodpustíš mi?
Neviem. Ale zabudnúť určite nie! Pochop to.
Čo chceš zabúdať? Bola si ešte bábätko!
Keď to Mila počula, zobrala sa a odišla. Presne vtedy sa rozhodla, že už nikdy nikomu nedovolí hovoriť jej, čo má cítiť.
Mirka jej rozhodnutie chápala: Je to len na tebe. Ak myslíš, že tak je to správne, neľutuj nič. Zabudni a dívaj sa dopredu!
Ty si múdra, Mirka
Ešte nie, ale raz budem! Chcem študovať psychológiu. Možno prídem na to, ako sa žije správne.
Koľko sa ešte nasmiali nad týmito slovami… O pár rokov, keď bola Mirka vydatá a mala svoju malú dcérku, povedala Mili:
Všetko je to blbosť! Nikto nevie, ako žiť správne.
A ako potom žiť, Mirka?
No ako… Veselo! Aby našim bolo s nami dobre a cudzinci nemuseli pozerať telenovely, keď môžu pozerať na náš život.
Ty to zvládaš.
Snažím sa! smiala sa Mirka, a v rýchlosti balila svoju drobnú dcéru do perinky.
Mila sa pri pohľade na Mirku učila svoje problémy… no, brať s väčším nadhľadom.
Veď čo, izba v komunálke? Aspoň v centre a pešo do práce! Trochu vlastných opráv a zrazu sa život dá prežiť. Emília mala predsa pravdu, susedia boli vlastne celkom v pohode svojho času stratili dcéru, takže smútok zalievali v borovičke, ale inak slušní ľudia. A súcit je dar.
Prijať tento poznatok Milu stálo veľa síl. Nikto jej totiž okrem Mirky nikdy nedal najavo súcit.
Pomohli jej Emília a deduško.
Viktorova mama, pani Emília, bola žena akčná, priebojná a občas až príliš angažovaná no vo výsledku láskavá. Prijala Milu do rodiny, ako svoju vlastnú. Mirka to raz vystihla:
Nič extra neočakávaj, Mila. Pre nich nič nie si, tak, bez príslubov, žiadny dom, žiadny majetok. Veď ani tú bytovku na Dúbravke nedali tebe.
Ale veď som v poradovníku na garzónku!
Vieš, na ktorom čísle? Tak nerealizuj sa! Kým dostaneš byt, prasa aj spievať začne. Zabudni na to. Dúfaj len v seba a Viktorove plány! A svokre o svojich nádejach, radšej mlč.
Prečo?
Lebo keď sa náhodou niečo pokazí, aspoň nebude cieľ sklamaný.
Aha…
Ešte jedna vec. Nečakaj od svokry hneď nič, ale ani nebuď bodliak.
Mila sa postupne presviedčala, že Mirka má pravdu.
Emíliu spočiatku naozaj nemala rada všetko robila príliš. Príliš silný hlas, prílišné objatia, prehnaná starostlivosť. Mila nebola zvyknutá, že by ju niekto rozmaznával. Ba čo viac, keď Viktor nakupoval veci, brala to ako samozrejmosť, ale keď Emília vyštartovala s úmyslom spôsobiť dobro, bola rozladená.
– Mila, moje staré sako už vyzerá tragicky. Pomôžeš mi nové vybrať?
– Ako by som ti mala pomôcť?
– Odvezieš sa mnou do Auparku? Pomôžeš mi nájsť niečo normálne? Tvoj Viktor by šiel, ale to je lenivý obchodník, zdrží sa maximálne v športovej predajni.
Mila súhlasila hlavne z povinnosti, no následne vždy prišla domov s plnou náručou tašiek. A tie nákupy patrili väčšinou jej nová bunda, topánky, kabelka… A keď zaprotestovala, Emília sa len usmiala: Táto kabelka je super, nie? Mne už sa nehodí, ale na teba je ako uliata!
Nič nepomáhalo, protesty vyšli navnivoč.
Čo bola Mila pre Emíliu? Nejaká cudzia dievčina, ktorú Viktor priviedol domov. V slovenských rozprávkach by takú nevestu privítali s otvoreným srdcom, ale realita… Mila sa držala v ústraní, iba zahabkala poďakovanie a udržiavala odstup.
Emília to vycítila a necítila potrebu vnútiť sa. Mila navyše chcela žiť sama a Emília jej prianie bez rečí chápala.
Dedko už starý, ťažko sa mu žije bez opory. Časť, aby sme ho presťahovali ku mne. Viktor, bude treba uvoľniť izbu.
A my kam?
Do dedkovej. Vymeníte si. Ste mladí, zvládnete to. A dedko bude mať pokoj.
Dedko medzi papiermi a šálkami čaju vravel Mili:
Čo taká smutná tvár? Myslíš, že teraz nemáte kde bývať?
Ale kdeže, sme dospelí, nejako sa už zariadime. Akurát na naše platy, no, sotva garzónka, Viktor len začal novú robotu. Ale už aj niečo odkladáme. Mirka vraví, že aj malý vankúšik dáva istotu. Časom to snáď príde.
Nuž, vaše starosti… dedko sa iba usmieval.
Potom, keď Mila pripravovala čaj, dedko vzdychol:
Mila, neboj sa, Emília ťa má rada ako dcéru. Len jej daj šancu priblížiť sa. Nebojíš sa predsa trocha lásky, čo?
Lásky nie, ale ľutovať nechcem, dedko.
A prečo? Veď trocha súcitu nezaškodí. Vieš, kedysi, keď niekoho ľutovali, mysleli tým lásku, starostlivosť, záujem o druhého. Ale všetko, čoho je priveľa, škodí.
A Mila tomu začala rozumieť.
Keď si spomenula na tieto slová a uzrela ryšavého kocúra pred dverami bytu, ktorý kúpili vďaka dedkovi a Emílii, všimla si, že aj tento kocúr asi potrebuje trochu tej starej dobrej slovenskej ľútosti. Nebojácne si nechal pohladkať ucho, ale keď ho Mila pozvala dnu, zrazu zdupotal hore schodmi.
No to ma podrž, ešte aj zvieratá ma odmietajú, zamrmlala Mila a chcela dvere zavrieť, keď vtom sa ryšavec objavil znova.
Tentoraz nebol sám v zuboch držal malého kocúrika, ktorý bol jeho absolútnym klonom.
No teda! Mila nadšene prijala do dlaní mňaukajúci uzlík, zatiaľčo kocúr zmizol po ďalšie.
Druhý kocúrik bol tiež ryšavý, ale poriadny živáň. Vyskakoval a neustále padal z otcových zubov, až sa Milina smiala, ako im usporiadali domácu estrádu.
Ty si teda matka roka Pa, a to si kocúr! Mila kocúrika prisunula k podložke a otvorila dvere dokorán. Tak poďte, všetci dnu! Alebo ešte niekoho máte?
Kocúr sa opatrne obzrel, no nakoniec vstúpil, všetko sledoval, pričom Mila hladkala úbohých potomkov za uchom.
Poďte, poďte, tu vám nik neublíži. Len… mamka kde?
Na otázku sa kocúr ani neunúval reagovať. Len názorne ukazoval, ako položiť kocúrikov na podnos, a ukazoval, že je čas navštíviť záchodík.
Ty si fakt jak mamka, rehocala sa Mila a šla do kuchyne hľadať niečo pod zub.
Večer zvolala rodinnú radu.
Pani Emília, ak nebudete súhlasiť, skúšam ich po známych rozdať. Na ulicu im už cestu neukážem. Sú to ešte prťavé mačiatka! A čo ich mama prečo sa o nich stará kocúr, fakt neviem.
Mila, na čo sa pýtaš mňa? To je váš byt. Vy dvaja rozhodujete, kto bude spoločne bývať. Ja vám do toho kecat nebudem, uškrnula sa Emília, hladkajúc mača na kolenách. Akurát, čím si ich nakŕmila?
Mliekom. Chvalabohu, že už vedia z misky.
Tohto si požičiam, keď podrastie. Ostatné si rozdeľte vy.
Kocúra si asi nechám, možno sa niečomu priučím…
A čomu konkrétne? podvihla obočie Emília.
Viktor s úsmevom kývol na Milu, aby oznámila novinku, ktorú doteraz tajili na Emíliine narodeniny.
Ako byť dobrou mamou… Teraz budem mať až dvoch učiteľov. Vás, a tohto chlpatého pestúna.
Mila pohladila kocúra za natrhnuté ucho a keď ju Emília objala, už jej tie slzy nebolo ľúto.
