Mami, odpúšťam ťa!
Anna Pavlíková leží na posteli. Večer tiše povolá svoju dcéru.
Dobromila, milá, umieram. Je čas povedať ti všetko. Bojím sa, že mi zostáva málo času. Odpusť ma, dcéra!
Mami, nehovor tak! Zavolám sanitku!
Nie, sanitka nie je potrebná! Počúvaj ma, Dobromila!
Anna začína rozprávať svoj príbeh: Už to bolo dlho, dcéra. Mala som priateľku, Blahoslavu. Obe sme vyrástli v detskej ústave. Zosnúpili sme tam, potom sme spolu nastúpili na učiteľský odbor. Po skončení nás odoslali do dedinskej školy.
Postavili nás na rôzne posty: ja som bývala v prázdnom domčeku pri škole, Blahoslavu u starých ľudí na konci dediny. Voľný čas sme trávili spolu. Chodíme do dedinského klubu, kde hrá harmonikár. Bol to šarmantný chlapík. Keď som ho uvidela, hneď som vedela, že je to ten jediný, na koho som čakala celý život. Volali ho tmavooký krasavec Viliam.
Každý víkend sme chodili s Blahoslavou do klubu. Ja som neodtrhla oči od Viliama a počúvala jeho hlboký hlas. Srdce mi spomalí, keď mi náhodne pozerá. Potom si všimnem, že harmonikár sa pozerá na Blahoslavu a usmieva sa jej, a ona kvitne. Uvedomujem si, že Viliam uprednostňuje nenápadnú a skromnú Blahoslavu.
Mnohokrát som sa snažila upútať jeho pozornosť, ale nič nevedie: Viliam ma vôbec neberie na vedomie. Ako som sa hnevala a žiarlila! Priateľku som začala nenávidieť až na smrť. Blahoslava žiari šťastím a vôbec si nevedomí mojej hroznej nenávisti. Jedného dňa mi beží Blahoslava a s šťastným úsmevom šepká:
Anna, čoskoro sa s Viliamom zosvedčíme.
Uvedomujem si, že to je koniec môjho života. Zo zúfalstva sa cítim úplne rozpadnutá. Prestávam jesť i spať, a v hlave sa mi točí len jedna myšlienka: Viliam musí byť iba môj! Pre to by som urobila čokoľvek. Počujem od miestnych, že v susednej obci býva stará veštica Mária. Idem k nej po pomoc.
Viem, prečo si prišla hovorí stará žena.
Na prvú chvíľu sa bojím, ale spomeniem si na Viliama a odvážim sa na čierny čin. Mária uvarí lektvar na zväzok, naleje ho do fľaše a podá mi.
Nalej mu do nápoja hovorí Mária.
Ponúknem jej peniaze, ale ona len husto hihne:
Peniaze nepotrebujem. Povieš mi, čo potrebujem. Choď.
Večer Blahoslava a Viliam prídu k nám na návštevu. Je vhodný okamih. Rýchlo pripravím stôl a tajne pridám lektvar do Viliamovho pohára. Keď ho vypije, zmení sa. Blahoslava cíti niečo zlé a odnáša ho domov. Ráno Viliam stojí pri mojom vchode a neúprosne trvá, že ho potrebujem len ja. Veštica neklamala získala som svojho milovaného! Začneme sa ženiť a žijeme šťastne. Viliam nepozná iné, a ja bez neho nedokážem dýchať. Pýtaš sa, čo s Blahoslavou?
Blahoslavu sa vyhýba. Stále sa stretávame. Stále vidím jej smutný výraz a plačúce oči. Starí ľudia, u ktorých bývala, mi šúľajú sliny a nazývajú ma čarodejnicou. Po celom dedine sa šíri klebka, že Blahoslava zostala tehotná od Viliama a takmer sa zabila. Cítila som k nej súcit, ale manžela som milovala viac než život.
Jedného dňa sa objaví dedko Jozef, ktorému patrí Blahoslava.
Poď so mnou prikáže starý muž.
Prečo? spýtam sa.
Tvoja priateľka umiera. Volá ťa odpovie dedko Jozef.
Pozerá ma, a ja ticho súhlasím a idem s ním. V dome starých ľudí plače dieťa. Na posteli leží Blahoslava, bledá, sotva dýcha. Srdce mi krvavé sťahuje a chcem odísť. V tom okamihu Blahoslava otvorí oči a pošeptá:
Anička, umieram. Vezmi si dcéru k sebe. Nech má Natália svojho otca podá mi slabú ruku, ktorá klesne.
Zle, milá preklína starý pár.
Babka Zuzana kričí a podá mi zabalený balík. V ňom je ty, dcéra. Nechcela som ťa brať, ale dedko zakričí:
Nikdy by som ti takýto život nedal! Ale vôľa Márii musí byť splnená! Bola dobrým človekom, a jej duša je v nebi. Vezmi dieťa a choď domov! A nedovoľ, aby si ho zrazu zraniť!
Tak sa ti objaví v mojom živote. Tvoj otec bol nahnevaný, že som ťa vzala. Rozplačeš ho neustálym plačom, aj mňa. Viliam sa zmení, začal piť a častejšie neostal doma. Môj šťastný život sa rozpadá a nemám moc. Dcéra, nevedela som ti povedať, ako som ťa nenávidela!
Snívala som o vlastnom dieťati, a tu si padla na moju hlavu. Čoskoro som zistila, že som tehotná. Viliam, keď to počul, prestal piť a sníval o synovi. Zdalo sa, že šťastie sa vrátilo. Krátko pred pôrodom sa mi sníva nočná mora: som v lese na čistine, hrozivá bytosť ma pozerá a ťahá k sebe čierne, husté kožúšky.
Poznáš ma? Prišla som vziať svoje hovorí stvorenie hlasom Márii.
Prebudím sa a kričím od bolesti, večer porodím mŕtveho chlapčeka. Tvoj otec sa opäť napije od smútku a čoskoro zahynie, zamrznutý v snehu. Za ním zahynú dedko Jozef a babka Zuzana. Zostanem iba ja a ty, na bielej zemi. Natálka, stala si sa zmyslom môjho hriešného života, bez ktorého si neviem predstaviť nič.
Rastieš a vyzeráš ako tvoja matka. Pokúšam sa ti povedať pravdu a požiadať o odpustenie, ale nemôžem. Vydáš sa za muža, máš vnúča. Teraz nemám čas na ťažké rozhovory a bojím sa odísť zo sveta s takým ťažkým bremenom žena na chvíľu mlčí.
Som vinná za smrť tvojich rodičov. Odpustíš mi, dcéra? Veľký hriech mám pred Bohom i pred vami.
Natálku prejde nervová tras. Z očí mladej ženy tiekú slzy ako potok. Zbiera všetku silu, obejme ženu, ktorá na ňu pozerá s prosbou a nádejou, a šepkne:
Mami, odpúšťam ťa.
Anna Pavlíková zomiera v noci, počas spánku. Na tvári jej zostane úsměv.
