– Hej, chlpatý! Čí si ty? Petra ostala stáť pri dverách, zvedavo pozerajúc na veľkého ryšavého kocúra, ktorý sa udomácnil na rohožke pred ich bytom.
Kocúr, akoby ani nepostrehol jej prítomnosť. Ani sa nepohol, jedine roztrhnuté ucho ľahko zachvelo. Počujem, počujem! Ale nečakaj odpoveď!
– Tak nič, zamrmlala Petra urazene a začala hľadať kľúče v taške.
Kocúr, akoby chápal, o čo ide, sa trošku posunul, ale aj tak ostal sledovať Petru bystrými očami.
Konečne našla kľúče a zamotala sa so zámkom, kútikom oka sledovala nečakaného návštevníka.
Tento byt kúpili len nedávno, s manželom Martinom. Dvojizbový, síce v starej panelákovej bytovke v Trnave, ale bol ich splneným snom. Kto by povedal, že malý byt na sídlisku je málo, toho by Petra s Martinom len vysmiali ešte pred pol rokom žili u jeho starého otca na starej povale v Ilave a boli šťastní aj za tú malú slobodu.
– Petra, len nech sa nehádáte so susedmi! pripomínala jej svokra, pani Gabriela, keď jej pred svadbou pomáhala s upratovaním novej izby. Oni sú v podstate dobrí ľudia. Aj keď trocha pijú.
– A to je akože v čom dobré, keď chlastajú? Petra sa uchechtla, vyžmýkala handru a odhrnula si zo spoteného čela husté kučery.
Tie ju vždy trápili, hoci Martin jej ich obdivoval, no pri upratovaní jej stále padali do tváre, robili z nej rozstrapatený púpavový chumáč.
– To je ťažko vysvetliť, zamyslela sa svokra. Oni si toho veľa vytrpeli, vieš, nie každý sa vie zmieriť s vlastným životom.
Petra tomu rozumela. Ako sirota, ktorá vyrastala v náhradnej rodine, čo ju vyhodila hneď, ako dovŕšila osemnásť, vedela, aké je to zľutovávať sa nad sebou a zabudnúť pri tom na druhých.
Jej mama ju opustila, keď mala Petra sotva tri roky. Zanechala ju na stanici v Žiline, s papierikom v vrecku kabátika a jednouuchým plyšovým zajacom. Sedela na lavici v čakárni, tisla k sebe toho starého Zaja, túžila ísť na WC, ale bála sa pohnúť, lebo mama by kričala.
Mama sa už nikdy nevrátila. Zato prišiel veľký chlap v policajnej uniforme. Niečo sa pýtal, Petra len krútila hlavou, už ani plakať nevládala od zimy, hladu, a kŕča v bruchu. Policajt nakoniec pohladil Zaja, potom Petru a spýtal sa:
– Ako sa volá ten ušatý tvoj kamoš?
Petra zašepkala: Zajo
Až v tej chvíli sa rozplakala naplno. Policajt ju upokojiť nevládal, privolal kolegyňu a sem-tam niekto z cestujúcich konečne zodvihol hlavu. Dieťa uprostred čakárne zabudnuté niekoľko hodín bol obraz, ktorý nešokoval nikoho, kým nezačalo kričať.
Prečo sa to stalo, Petra zistila až po rokoch. Pred maturitou ju pred školou oslovila žena s outvarovaným hlasom: Dcéra, našla som ťa! Obíjmi mamku!
Petra vtedy bývala v pestúnskej rodine s ďalšími šiestimi pestúnskymi deťmi. Nikto u nich nehladoval, chodili do krúžkov, učili sa dobre, ale s láskou ani zvernou blízkosťou to veľmi nefungovalo v osemnástke musela každý odísť, aby urobil miesto ďalším.
A hoci Petra nikdy nepocítila od pestúnskych rodičov objatie, necítila v tej cudzej žene žiadne puto. Až veľmi by sa jej to páčilo získať to, po čom tajne túžila, keď všetci spali a ona pod perinou šepkala Zajovi staré príbehy. Je predsa nesprávne, keď je pre dieťa najbližším príbuzným len hračkársky zajac
Takže prirodzene túžila po mame. Že raz príde, objíme ju a vezme domov. Bude ju… milovať. Tak Petra poznala ľudí v jej okolí.
Ale ani keď mama naozaj stála pred ňou, neprekročila hranicu. Jej plač neverila. Veď vraj si ani nemohla zapamätať tú stanicu, hovorili jej sociálne pracovníčky. Petra ich prestala opravovať ale vo svojom vnútri nezabudla: hlas, chlad, lavicu, ruch, a opustené dieťa.
Nakoniec ju bránila jej sestra Lucia, ktorá v tej chvíli zbožne stála pri nej:
– Petra, kto to je?
– Neviem, zašeptala Petra, všetko sa jej v hlave krútilo, odrazu nezvládala ani jeden vlastný pocit.
– Pani, pomýlili ste sa! Toto je moja sestra! Vás nepoznáme! Lucia ju schmatla za ruku a odviedla domov. Poviem to mame! Dajte nám pokoj!
Hoci s Luciou toho nikdy veľa nenahovorili, Petra jej vďačne stisla ruku. Tak prišli domov držali sa.
Odvtedy mala Petra sestru.
Aj Lucia totiž snívala o blízkosti aj keď jej otca opustil, nie mama.
O týždeň sa s matkou predsa len stretli. Stála pri škole, už bez náhlenia, len prosila:
– Porozprávaj sa so mnou, dcérka!
Petre to dcérka liezlo na nervy, Lucia len pokrčila plecom.
– Nech si hovorí, čo chce, povedala Lucia. Sú to len slová.
A poradila jej, aby sa spýtala na všetko, čo cíti.
– Pýtaj sa! Rozprávaj sa s ňou! Možno sa už viac nestretnete. Ale aspoň budeš vedieť odpoveď.
– Ako vieš, že sa tak cítim?! zaskočilo Petru.
– Všetky sa tak cítime, Lucia pokrčila plecom. Vždy rozmýšľame, prečo nás nechceli.
Rozhovor s mamou jej nedal nič podstatné.
– Ty si ma nechala.
– Odpusť, dcérka!
– Nevolaj ma tak! Režú mi uši!
– Dobre, nebudem Nehnevaj sa…
– Prečo si to urobila?
– Ťažké to bolo Otec ťa vyhodil
– Prečo?
– Povedala som mu, že nie si jeho.
– Je to pravda?
– Nie
– Tak prečo si klamala?
– Hádzali sme sa v hneve A potom som sa pohádala s mamou Nemala som kam ísť s dieťaťom Vedela som, že sa o teba postarajú Napísala som, že sa vrátim…
– A myslela si, že to stačí? Čo si za človek?!
– Viem, že som vinovatá Ak mi dovolíš to napraviť…
– Čo chceš napraviť? Tie roky mi nevrátiš! Prepáč, nechcem ťa vidieť!
– Neprepáčiš mi?
– Neviem. Aj keby, nezabudnem. Nedokážem
– Čo máš zabúdať? Veď si bola maličká! Nemôžeš si pamätať!
Petra sa jednoducho otočila a odišla. Vtedy si povedala, že už nikdy nikomu nedovolí rozhodovať, čo smie či nesmie cítiť.
Aj Lucia to chápala.
– Urobila si dobre. Nič neľutuj.
– Si múdra…
– Niekedy budem. Chcem byť psychologička. Možno potom pochopím, ako žiť správne.
Smiali sa tomu ešte roky. Keď Lucia porodila dcérku a hovorila:
– To je blbosť. Nikto nevie, čo je správne. Ani ty, ani ja.
– Tak ako máme žiť?
– Smiať sa a žiť tak, aby bol doma pokoj, a susedia nemuseli pozerať seriály, keď majú nás.
– Ty to vieš.
– Snažím sa, smiala sa Lucia a balila bábätko.
Keď Petra sledovala Luciu s dieťatkom, jej vlastné trápenia pôsobili… znesiteľnejšie.
Čo na tom, že izba na povale je malá? V centre Trnavy! Sama si ju vymaľovala. A susedia… vlastne, mali vlastné rany a nikomu neprekážali.
Petra sa to učila dlho. Nikto ju nelutoval okrem Lucie.
Pomohla jej vďaka svokra a starký. Pani Gabriela bola rozhodná žena s veľkým srdcom. Prijala Petru za vlastnú. Lucia to volala hrdinstvom:
– Nič neočakávaj, balila ju na návštevu do Galanty. Nie si žiadny poklad, sirota bez bytu. Mysli len na seba!
– Ale majú ma v poradí…
– A poznáš svoje číslo? Dočkáš sa, keď bude na Sitne rásť palma! Nespoliehaj sa.
– Prečo?
– Lebo tak to chodí. A o lepších časoch nehovor pred svokrou. Až keď budeš mať kľúče.
– Dobre…
– A nezabudni, trvá to čas kým sa k niekomu priblížiš. Daj si možno čas.
V tomto mala Lucia pravdu. Pani Gabriela bola hlučná, veselá, neustále chcela zlepšovať všetko okolo seba. Z jej dobrých skutkov bola Petra najprv nervózna.
– Petra, zuj sa, ideme do obchodného centra! Pomôžeš mi vybrať kabát!
Petra pristúpila len s nevôľou, ale zakaždým odchádzali s taškami, kde väčšina vecí bola pre Petru. Nová bunda, čižmy, kabelka… Stačilo, že sa Petra pozrela na výlohu.
Protesty boli zbytočné. Doma rozbaľovala nákupy s vďačnosťou. Zdalo sa jej to čudné, že ju niekto len tak zahrňuje darčekmi.
Kto bola pani Gabriela? Svokra? Ani poriadne nie. Vlastne len matka jej muža. Ale tak prejavila starostlivosť i istú lásku, ktorá je skôr rozprávková. Preto sa Petra jej láskavosti bála.
Gabriela to asi pochopila správne, nevtierala sa. Starý otec tiež, keď raz rozhodla:
– Starký je už starý, potrebuje opateru. Vy mladí sa osamostatníte. Vymeníte si izby.
Starký len podpichoval:
– No, ideme na čaj, Petra! Nebojíš sa, že zostanete na ulici?
– Nie, poradíme si. Ešte nemáme veľa, ale už sme začali šetriť. Lucia vraví, že aj málo je istota.
– Rozumná si, – pochválil ju.
Potom sa spýtal:
– A s Gabrielou je všetko v poriadku? Nebuď na ňu tvrdá. Má ťa rada.
– Nemusíte ma lutovať, starý otec! prikývla hrdinsky Petra.
– Ale komu máš dať súcit, ak nie rodine? Prečo je to podľa teba zlé?
– Lebo je to hanba! červenala sa Petra.
– Záleží, čo si pod tým predstavuješ. Kedysi ľutovať znamenalo starať sa, milovať.
– Takže mám lutovať, koho mám rada?
– Presne tak. So srdcom. Ale nie bez rozumu!
Petra sa zasmiala, keď starký rozoberal úlohu súcitu. Práve teraz si spomenula na jeho slová.
Kocúr, ktorý teraz sedel na rohožke v novom byte, ktorý kúpili aj vďaka starkému a Gabriele, zrejme tiež čakal na trochu súcitu. Dovolil sa pohladkať, no keď ho pozvala dnu, náhle utekal hore schodmi.
– Len sa uráč, keď som bola taká milá, zavrčala Petra a už zatvárala za sebou, keď sa na schodoch znovu objavil kocúr.
A nebol sám.
Priniesol malé, ryšavé mačiatko, verný obraz samého seba.
– No teda! Petra si vzala mňaukajúce klbko a kocúr sa znovu vybral hore.
O chvíľu zniesol druhé, ešte živšie, krikľavejšie mláďa.
– Ty si teda máma, smiala sa Petra, keď kocúrik opakovane púšťal neposedné mláďa na schodisku. Nakoniec im otvorila dokorán: Poďte, všetci sú vítaní! Je vás ešte viac?
Kocúr prešiel prah s opatrnosťou a chránil mláďatká, ktoré Petra držala v dlaniach.
– Len sa neboj, nikto vám tu neublíži! A kde máte mamu?
Na túto otázku kocúr nereagoval. Ajhľa, staral sa o mačiatka ako pravý rodič. Keď Petra donesla podložku, kocúr tam sám vliezol a začal malých učiť na záchodík.
– Tak ty si fakt mamina, Petra sa uškrnula, ale aby mačiatka nevyľakala, rýchlo prešla do kuchyne.
Večer zavolala rodinnú radu.
– Pani Gabriela, ak dovolíte, nechám si ich. Na ulicu ich už nevrátim, nech by som ich aj musela prerozdeliť známym. Je mi záhadou, prečo sa o ne stará kocúr, ale nejakej mačky nevidím.
– To je predsa váš byt, Petra. Vy a Martin rozhodujete. Ja len jedno chcem čo ste ich kŕmila?
– Mlieko, objavili sa, že vedia už napiť.
– Tak jedno si vezmem k sebe, keď vyrastie, usmiala sa Gabriela a pohladila malé mačiatko. Ostatným nájdeš domov a kocúra si nechaj. Môžeš sa od neho učiť.
– Čomu? prekvapene sa spýtala svokra.
Martin sa usmial. Dal žene slovo, ktorú už týždeň skrývali, čakajúc na Gabrieiných narodenín.
– Ako byť dobrou mamou… Teraz budem mať dvoch učiteľov. Vás a toho chlpatého opatrovníka…
Petra pohladila kocúra za ucho a rozplakala sa v Gabrielinom objatí.
