Mamička
Hej, ty fúzatý! Čí si? Emília zastala pred svojimi dverami a pozorovala veľkého ryšavého kocúra, ktorý sa vynímal priamo na rohožke.
Kocúr, samozrejme, nijak neodpovedal. Vlastne sa ani nepohol, akoby jej samotná prítomnosť bola súčasťou nejakej odvekej rutiny. Len odtrhnuté ucho mu jemne zašvihalo, akoby nazdával: Ja ťa vnímam, Emília, ale načo odpovedať, keď sa všetko odohráva až za samotným slovom
Nech ti je, zamrmlala Emília urazene a začala v taške hľadať kľúče.
Kocúr sa rozťahoval po rohožke, no keď si všimol, čo Emília robí, len sa trošku posunul, nie však natoľko, aby odišiel. Jeho oči sa jej upierali na ruky, ako by bol jej tieň.
Konečne našla kľúče, začala sa popasovať so zámkom a stále pri tom pokukovala po nezvanom návštevníkovi.
Tento byt s Adamom kúpili len pred dvoma mesiacmi. Malý, dvojizbový, v bratislavskej zástavbe zo šesťdesiatych rokov. Pre niekoho možno nič svetoborné, ale pre Emíliu a Adama to bol vrchol ich dlhých snov. Keď im niekto tvrdil, že nech sa nespoliehajú na starý panelák na Dlhých dieloch, že majú myslieť vyššie len by sa smiali. Pred pol rokom sa ešte tiesnili v izbe dedka v družstevnom byte v Petržalke. Už len že mohli byť spolu, ich napĺňalo pokojným šťastím.
Emka, len sa so susedmi nehádaj, mamka Adama im pomáhala upratovať izby pred svadbou. Veď to sú dobrí ľudia. Trošku si vypijú, ale…
No teda, čo je na nich také dobré, keď len pijú? zažartovala Emília, vyžmýkala handru a odfúkla si pramene vlasov z tváre.
Jej kopa vlasov Adama fascinovala, ona sama ju však neznášala, najmä pri upratovaní. Čím viac sa snažila krotké pramene učesať, tým divokejšie vyliezali a vyčarovali jej z hlavy rozkvitnutú púpavu.
To sa ťažko vysvetľuje, Eva, Adamova mama, len pokrútila hlavou. Veľa si toho vytrpeli, veľa ťažkostí na pleciach. Nie každý vie žiť správne s vlastným smútkom.
To Emília chápala. Bola dieťaťom zo sirotinca jej adoptívna rodina sa jej vzdala deň po osemnástych narodeninách. Od malička poznala, čo znamená, keď človek ľutuje len seba a zabúda na druhých.
Mama ju nechala v trojročnej na železničnej stanici v Košiciach. Odovzdala jej lístky s lístočkom a roztlčeným plyšovým zajatčekom s jedným uchom. Emília sedela na lavičke, ako jej mama prikázala, stískala svojho Stefka a čakala, kým sa vráti. Veľmi potrebovala ísť na wc, no vedela, že ak odíde, mama sa bude hnevať alebo ju možno udrie. Preto sedela, kývala nohami a márne pátrala očami po mame.
Mama sa však nevrátila. Prišiel veľký ujo v uniforme, niečo sa pýtal, ale Emka už nevládala plakať, bola unavená, hladná a premrznutá na kúzlo neznámej čakárne plnej cudzincov. Až keď sa ujo dotkol ucha jej zajačika a spýtal sa:
Ako sa volá tento ušiak?
Emka vtedy trošku pookriala, pozrela mu do tváre a zašepkala:
Stefko
Ujo jemne pohladil najprv zajka, potom Emíliu a opýtal sa:
Mama dávno odišla?
Vtedy sa Emília rozplakala na celý perón. Ujo začal narýchlo volať kolegyňu vysielačkou, zatiaľ čo okolo sediaci cestujúci sa len posúvali, nikdy nevšimli tiché dievča v detskej bunde s lístočkom.
Dôvod, prečo ju matka opustila, sa Emília dozvedela až tesne pred maturitou. Prišla pred školu uplakaná žena, natiahla ruky a opakovala:
Dcéra, konečne som ťa našla! Poď, pohladím ťa, tak veľmi mi chýbaš!
Emília vtedy už žila v pestúnskej rodine s ďalšími šiestimi deťmi. Nikto nechodil hladný. Každé dieťa malo nejaký krúžok, vedelo, že po osemnástke musí odísť, aby mohli prijať ďalšie.
Dôvera k rodičom bola zbytočná oni lásku považovali za nepotrebnú, stačilo im plniť povinnosti. Emília sa preto k žene, ktorá na ňu volala, nepripojila, hoci jej duša túžila po tom, čo si po nociach predstavovala v objatí so Stefkom och, aké zvláštne, keď je tvoj najbližší príbuzný len starý plyšák…
Emília o mame snívala. Želala si deň, keď si ju mama nájde, objíme, vezme domov a bude… bude ju MILOVAŤ. Ako, to sama nevedela, ale veď deti v škole niekedy naozaj mali také šťastie.
Keď však matka po rokoch skutočne stála pred ňou, v slzách a s prosbami, ani v sekunde jej Emília neverila. Často jej vravievali, že si už na tú stanicu v Košiciach nemôže pamätať, že bola malá. Prestala sa hádať, ale svoje spomienky mala pevne uzamknuté, aspoň na úrovni pocitov. Vedela stanica bola, hukot, strach, davy a ona tam ostala.
Jedna z sestier, Natália, ktorá bola s Emíliou v triede, zasiahnutú Emku bránila i pred neznámou ženou.
Emi, kto je to? Natália ju rozhodne ochránila vlastným telom.
Ja neviem… svet tancoval okolo Emílie. Fantastický kolotoč, myšlienky bleskli ako elektrina v mestskom nočnom vzduchu.
Pani, máte zlú adresu. Toto je moja sestra. Ideme! Natália chytila Emíliu za ruku a viedla ju domov. Poviem to mame!
Emka, ktorá s Natáliou mala len chabý vzťah, jej za to stisla ruku a kráčali domov stále v objatí. Na udivený pohľad pestúnskej matky len mlčky pokrčili plecami.
Od toho dňa mala Emília sestru.
Natália mala svojich démonov mama ju neopustila, ale otec alkoholik ju nechal napospas. Tiež túžila po niekom blízkom, nech už aj nie krvnom.
S matkou sa stretli o pár dní neskôr. Prichádzala denne, už však neprosila o objatia, len žiadala o rozhovor:
Prosím, podebatíme, dcérenka!
To oslovenie Emíliu rozčuľovalo, ale Natália iba pokrčila plecom:
Nech si hovorí ako chce. Je to len slovo.
A poradila Emílii, nech to využije a opýta sa na všetko. Aspoň budeš vedieť, prečo. Nič tým nestratíš, len sa oslobodíš z toho: prečo si bola vinná. Už ju možno nikdy neuvidíš.
Odkiaľ vieš, že si myslím, že som bola na vine? Emília neverila vlastným ušiam.
To je jasné! Všetci sme si to mysleli. Čím sme boli iní, že nás tak nechali?
Aj ty?
Aj ja…
Nikdy si to nepovedala…
Ani ty. O takom sa mlčí, Emi. Mlčí a tajne plače. Ja sa vyplačem a bude pokoj. Už sa musíme starať samy o seba.
Rozhovor s mamou Emílii veľa nového nepriniesol.
Ty si ma nechala.
Prepáč mi, dcérenka!
Neoslovuj ma tak! To je otravné!
Dobre, dobre! Už nebudem! Nehnevaj sa!
Prečo si to urobila?
Bolo to ťažké. Nik pomôcť, nik podržať. Otec ťa nechcel.
Prečo?
Povedala som mu, že nie si jeho.
Bola to pravda?
Nie.
Tak prečo si to povedala?
Nahnevala som sa. Hádkam sme nerozumeli. Boli sme mladé, hlúpe. Rozišli sme sa.
Potom?
Pohádala som sa s mamou, chcela som ísť preč. Ale kam s dieťaťom? Preto som ťa nechala. Povedala som si, že ťa zaopatria. Nechala som lístoček, že sa vrátim…
Myslela si, že papierik stačí? Čo si za človeka?
Je to moja vina! Viem to. Ak mi dovolíš, vynahradím všetko…
Ako chceš nahradiť tie roky? Prepáč, si čudná. Už ťa nechcem vidieť. Nechoď za mnou!
Nikdy mi neodpustíš?
Neviem. Ale aj keby, zabudnúť sa nedá! Rozumieš? Nedokážem to!
Ale čo máš zabúdať? Bola si maličká, nič si nemôžeš pamätať!
Po týchto slovách Emília len vstala a odišla. Vtedy sa rozhodla, že už nikdy nedovolí iným rozhodovať, čo je pre ňu správne.
Natália to chápala.
Je to na tebe. Ak ti je dobre, netráp sa, zabudni, choď ďalej!
Natália, si rozumná…
Ešte nie, ale raz budem. Chcem študovať psychológiu možno raz pochopím, ako správne žiť.
Potom sa neskôr na tom smiali, keď Natália mala prvú dcérku: Je to hlúposť, Emi, nik nevie, ako žiť správne!
A ako teda žiť?
Nuž… Veselo! Tak, aby tvojim bolo teplo a cudzí ťa nesledovali cez seriály.
Ty to zvládaš.
Snažím sa! smiala sa Natália, keď balila bábätko.
Pri Natálii začala aj Emília vnímať vlastné problémy trpezlivejšie.
Veď čo tam po izbe v družsteváku? V centre, blízko práce, vlastnoručný mini-rekonštrukcia a život je fajn! Susedia, aj keď si popíjali, boli vcelku slušní. Stratili dcéru utápali žiaľ vo víne, ale nikoho nerušili. Ľudia si zaslúžia súcit.
Toto Emília dlho nevedela akceptovať. Nikto ju nikdy neľutoval, okrem Natálie.
Pomohla jej svokra aj dedko.
Eva bola žena činu, tvrdohlavá i dobrosrdečná. Prijala Emíliu ako vlastnú podľa Natálie to bol čin hodný legendy.
Nečakaj od nich veľa, Emi, pripravovala Natália sestru na zoznámenie s rodinou Adama Si len… cudzia. Sirota. Nič ti nepatrí. Bývanie si nedostala, však?
Ale dali ma do zoznamu! Dúfam, raz na mňa príde rad.
Haha, na Slovensku? Čakaj, kým líška na Mariánskom námestí zavýja! Mysli radšej na seba a o svokre nič nehovor.
A ty si myslíš, že som hlúpa?
Chcem, aby si rozumela pochopiť človeka netrvá jeden večer. Daj jej čas! Vybrala si si Adama ona nie je povinná ťa hneď milovať.
To Emília chápala.
Spočiatku jej Eva nesadla hlasitá, robustná, stále ochotná zlepšiť rodine deň. O Emíliu sa nikto nestaral, a keď sa Adam staral, prijímala to len s odmeranou vďakou. Eva ju svojím robením dobra miestami ubíjala.
Emka, staré kabát mám, ideš so mnou kúpiť nové? Adama brať nechcem, lebo je muž a nemá trpezlivosť.
Emília súhlasila znechutene, končila však s náručou tašiek z čoho len dve patrili Eve, zvyšok bol pre Emíliu: nová bunda, topánky, kabelka… Eva vždy zachytila Emíliin pohľad do výkladu a zavolala:
Pekná kabelka, že? Farba je ideálna pre mladú ženu! Ako sa ti páči?
Protestovať bolo zbytočné. Pri vybaľovaní vďačne myslela na tú čudácku ženu.
Eva jej bola pomaly viac než rodinou. V rozprávkach sa vraj svokry vedia zžiť s nevestou, ale v skutočnosti?
S darčekmi či rozhovormi bola Emília opatrná. V duchu počúvala rady Natálie.
Postupne však Eva pochopila, nenaliehala, a Emílíinu túžbu po samostatnosti prijala s pochopením.
Dedko už vie byť len sám, musíme sa postarať. Artur, izba bude dedkova, vy pôjdete do tej jeho. Ste mladí, zvládnete.
Dedko, počúvajúc tieto rozhovory na gauči, len šibalsky brnkal fúzami a prikyvoval. Po presťahovaní v sobotu budičkoval dcéru a prikazoval:
Vstávať! Ideme si zabehať do Horského parku!
Eva so vzdychom vstávala, odvážala otca a pomáhala mu s otužovaním.
Tato, myslíš, že to bolo správne?
Pravdaže! Mladí nech si búchajú nosy. Kým nepožiadajú o pomoc, nestaraj sa!
A Emília? Dievča prišlo k nám ledva v polobotkách.
To je iné. Tam si mala právo materské. Ale nesil to, má v sebe hrdosť. Ak preženieš, zvrtne sa to.
K otcovým slovám sa Eva opatrne stavala, chodila k deťom len keď bola prizvaná, rady nerozdávala, stále si pripomínala vlastnú mladosť.
Na svokru si zvykla až pri Adamovom narodení dovtedy sa hádali. Opatrovať bábätko bola osamelá robota, mama ďaleko, ale so ženinou svokrou sa veci zlepšili.
Si matka! stará svokra len mávla rukou, keď Emílii pri zvíjaní bábätka triasli ruky. Čoho sa bojíš?
Že mu ublížim! Je taký maličký
Hlúposť! Každá žena to nevie kým dieťa prvý raz neobjíme! Príroda ťa naučila. A kde nie, pýtaj sa! Ja ti poradím. Tak ma učili moji rodičia.
Babka a otca Adam veľmi nepamätali, ale Eva neustále pripomínala:
Bol si ľúbený! Babka sa od teba nevedela odpútať, a otec stále ti kupoval futbalové lopty veď nikdy ich nie je dosť
Mami, prečo? Veď otec šoféroval dobre, nie?
To bol taký deň, tma, hmla, nikde nikoho, ale ten kamión… Vieš, nepýtaj sa.
Chýba ti?
Veľmi! Len ty a dedko ste nás podržali.
A on teba ľúbil?
Áno, viem to.
Ako to vieš že nie išlo len o zvyklosť?
O zvyklosť?
Nuž, sú spolu dvaja pre pohodlie rozumieš?
Artur!
Mami, všeličo už viem. Nie každému ide o lásku, často len o pohodlie, účty, spoločnosť. Ale ja chcem niečo viac lásku.
Príde to, milý môj! Len netlač na pílu.
Možno preto, keď Emília prišla do ich bytu, Eva ju bez rečí prijala.
Najprv bola Emília plná pichliačov. Ale s časom sa vytrácali, Eva jej bola čoraz viac priateľkou.
Keď dedko navrhol izbu predať, Emíliu to zasiahlo.
Čo, smutná si? dedko triedil papiere a Emília mu pomáhala.
Nie, prežijeme! Niečo si prenajmeme, Adama povýšili, ja zarobím aspoň na izbový podnájom… a pilne sporíme. Natália vraví každý cent dáva istotu.
No vidíš! Ste samostatní, to sa ráta! dedko sa už len usmieval.
A je to smiešne?
Namiesto odpovede ju pobozkal na líce a poprosil dať variť vodu.
Sadni, ideme ohovárať pri čaji. Nič iné mi už nezostalo. Veď ti Tomka nič zlého nerobí, nie?
Nie! Nikdy!
No vidíš. Ale aj tak svokra by ťa mala trápiť, veď tak je to v rozprávkach! Ale v skutočnosti… si jej dcéra, ona ťa ľutuje.
Nepotrebujem poľutovať, zvládnem hocikomu pomôcť ja sama!
Tak je to dobré. Aj mňa ľutuješ?
Áno…
Viem! Ale prečo nie je dobré byť poľutovaný?
Neznášam to.
Aha! Tak to už neprídem!
Ako to?
Kým som si myslel, že ma ľutuješ, rád som bol u vás. Ale keď to je zlé
Tomu nerozumiem! Ľútosť je… predsa zlá!
To záleží, ako to myslíš. Na Slovensku, vo východňarských rodinách, ľutovať nie je len ľútosť, je to súcit, starostlivosť…
Áno… keď je človek chorý, nechce pusu pod mesiacom, chce poľutovať
Presne! A keď duša bolí, vtedy je dôležitá ľútosť. Ale, samozrejme, s rozumom. Kto má muža alkoholika a len ho ľutuje nie je mu lepšie.
Aj ja vás ľutujem!
Viem! A je príjemné, že si ma neľutuješ, lebo som starý, ale preto, že ti sedím do duše, že?
Veľmi!
Aj ja teba, dievčatko!
A koho teda máme ľutovať?
Tých, ktorých srdce označí. Rodinu, blízkych, deti, zvieratá… Ale zasa nie len tak, jedným mliečnym rožkom z obchodu. Ak už chceš niekoho ľutovať, daj mu domov. Dobre sa ti to vráti.
Prečo?
Lebo ak niekde niečo pribudne s rozumom, navráti sa.
Práve tento rozhovor Emílii zvonil v hlave, keď ráno našla kocúra pri dverách ich garzonky, na ktorú si našporili najmä vďaka dedkovi a Evinej dobrote. Kocúr čil, že chce byť poľutovaný. Neuhol, keď ho pohladila, nerušene sedel. No pozvanie dnu prijal zvláštne v momente zaletel po schodoch hore.
Nech ti je, Emília odutá už zatvárala dvere, keď sa na schodoch objavil opäť.
A tentoraz nebol sám.
V zuboch držal malého ryšavého kocúrika presnú kópiu seba samého.
No teda! Emília prijala mňaukajúce klbko do dlane, kocúr opäť zmizol hore.
Za chvíľu doniesol aj ďalšie, neposlušné, ktorého neudržal, a Emília sa na tom od srdca zasmiala.
Tatko z teba teda nebude, ale mamka si od krstnej výpomoci nemusí robiť starosti! vzdychla, otvorila dvere dokorán Všetci ste tu? Ešte niekto?
Kocúr s obavou prekročil prah, Emília pritúlila mačiatka.
Neboj sa, tu vám nik neublíži! A mamka kde?
Kocúr sa neobťažoval odpovedať sľubne nosil mačiatka do podnosu a usilovne ich učil používať piesok.
Si fakt ako mamička! Emília sa zasmiala, no hneď si prikryla ústa, aby nevystrašila to kŕdle. Potom išla do kuchyne pozrieť, čo im dá najesť.
Večer zvolala rodinnú radu.
Pani Eva, ak nedovolíte, pokúsim sa ich niekam dať, no na ulicu ich už nevypustím. Sú priveľmi malí! Neviem, kde je ich mama a prečo sa o ne stará kocúr je to čudné!
Prečo sa ma pýtaš? Je to váš byt tvoja a Adamova vec! Eva pohladila spiaceho kocúrika, usmiala sa. Rozhodni sa sama. A čo ste im dali najesť?
Mlieko. Ešteže už vedia piť.
Tohto si nechám, keď podrastie. Ostatným nájdeme domov.
Ale čo kocúr? Asi si ho nechám ja. Mám sa od neho čo učiť.
A čo také? Eva pozdvihla obočie.
Adam sa usmial, kývol jej, nech to povie a prezradí tajomstvo, ktoré si už týždeň nechávali na deň Evinej narodenín.
Ako byť dobrou mamičkou… Teraz mám už dvoch učiteľov. Vás a toho fúzatého strážcu…
Emília pohladila kocúra za odtrhnuté ucho a konečne ju zachvátil čistý tichý plač, keď ju Eva objala.
