Mami, prečo si ma nepozvala na svoje narodeniny?

Mami, prečo si ma nepozvala na svoje narodeniny?
Zviazala prsty okolo telefónu tak silno, že jej zbielali. Veď dobre vieš… Mama sa vzdychla. Keď si odišla z rodiny… otec ti to nemôže odpustiť. A Dano… no, vždy bol na strane Svetlany, ktorá ťa tiež nemá rada.
Katka stála pred zrkadlom, upravovala tienidlá na očných viečkach. Vzácny večer bez detí kamarátky ju presvedčili, aby vyšla von, rozptýlila sa. Rozvod ešte nebol finálny, ale žiť s manželom pod jednou strechou už nemohla.
Ty si sama rozvratila rodinu, hovoril otec.
Ty si vždy všetko komplikuješ, dodal brat.
Už dávno prestala vysvetľovať. Načo? Mužská solidarita im aj tak nedovolila byť na jej strane.
Ale od mamy to bolo obzvlášť bolestivé počuť, že ideálny ľudia neexistujú, ty si žiješ v oblakoch. Nikto nechápal, čím je nespokojná. A teda niečo s ňou muselo byť zle.
Zazvonil telefón. V slúchadle radostne kričala Lenka:
Si pripravená? Taxík čaká pri vchode!
Áno, vychádzam.
Deti už spali stará mama súhlasila, že s nimi ostane. Nie jej mama tá ju usilovne trestala za túžbu po rozvode, ale svokra, ktorá, zdá sa, ako jediná z rodiny ju neodsudzovala.
Ste si istá, že to zvládnete? spýtala sa Katka už pri dverách. Volajte, keby niečo. Neváhajte!
Samozrejme, bež už! Mávla rukou. Sú to predsa už väčšie deti. Aspoň raz za rok si musíš oddýchnuť.
Prikyvla, no vnútri niečo stislo. Raz za rok? Ona už tri roky nebola nikde, okrem materských a rodičovských stretnutí.
Klub bol hlučný, moderný. Katka sa dokonca trochu triasla dlho nikam nevyšla, netancovala, necítila sa len ako žena, nie ako matka, manželka alebo neúspešná rozvádzačka, čo opustila normálnu rodinu.
Hudba bola tak hlasná, že až zaliehali uši. Blikajúce svetlá, smiech, cudzie telá, vôňa piva a drahých parfumov.
Konečne! Oľga ju chytila za ruku. Už sme začali bez teba!
Katka sa usmiala a prvý pohár vypila naraz. Panebože, ako dlho to bolo.
Tancuješ?
Skôr neskôr, ja…
A vtom ju zbadala.
Pri veľkom stole uprostred sály jej brat Daniel, jeho žena Svetlana v lesklých šatách, otec s pohárom šampanského, teta Lýdia, strýko Viktor… Celá jej rodina.
Čo… Hrdlo jej stislo.
Oľga si všimla jej pohľad, pozrela sa tam tiež:
Pozri, to sú tvoji? Aká náhoda!
Náhoda?
A zrazu cvaknutie v hlave. Streda. Matkine narodeniny.
Mami, tvoje narodeniny sú v stredu? pýtala sa cez víkend. Vždy sme oslavovali v sobotu. Aj tento rok, ako vždy?
Mama úmyselne schovávala oči, vyhýbala sa jej pohľadu.
Ach, čo tam sobota, či musíme každý rok? Tentoraz to nejde, Katka, rôzne povinnosti…
Povinnosti? No jasné. Povinnosťou bolo zobrať všetkých okrem Katky. Osláviť. Ona tam nepatrila. Bola tá, čo všetko kazí.
Si v poriadku? Oľga sa zachmúrila.
Pomaly ustúpila.
Ja? Áno… musím ísť domov.
Čo?! Len si prišla!
Ale Katka už kráčala k východu, srdce jej búšilo, v očiach stáli horúce slzy. Nikto z rodiny si jej nevšimol.
V taxíku sa oprela o okno a konečne si dovolila plakať. Ticho, bez zvuku. Nechceli ju vidieť. A zdalo sa, že nikdy nechceli.
Taxík zastal pred jej domom, no von sa jej nechcelo. Vnútri všetko horelo od urážky, od hanby, od tej večnej otázky: prečo? Čo je so mnou zlé?
Nestihla ešte zabuchnúť dvere, keď zapípal telefón. Správa od brata: Ahoj. Dnes má mama narodeniny. Blahoželala si jej?
Sadla si na lavičku pred domom, napísala odpoveď:
Bola som tam. Nevšimli ste si ma. Zatvorila oči. Nadýchla sa. Vymazala sprá