Pred tromi mesiacmi sa mi život, úplne nečakane, obrátil naruby. Mala som všetko: skvelého muža, dcéru, psíka. A jedného dňa mi manžel povedal, že stretol inú ženu a opúšťa ma kvôli nej. Nič som s tým, samozrejme, nemohla urobiť, tak som sa zmierila s tým, ako sa veci vyvinuli.
Už v tej chvíli som si uvedomovala, že bude ťažké. Veď som sa musela starať sama o seba aj o dcéru, čo nebolo s mojou skromnou mzdou vôbec jednoduché. Raz, koncom novembra, keď som uložila dcéru spať a išla vyvenčiť psa, stretla som ženu.
Bolo typické novembrové počasie: veľká zima, pršalo. Tá žena sedela sama na lavičke, bola už v dôchodkovom veku. Vedľa nej bola taška. Bolo jasné, že je jej zima, a tak som k nej pristúpila a spýtala sa, či môžem nejako pomôcť.
Žena sa na mňa pozrela vyčerpanými očami a povedala mi, že ju dcéra vyhodila z bytu. Bolo mi jej veľmi ľúto, preto som ju pozvala k nám domov. Doma som jej dala teplú deku, pripravila som jej horúci čaj a naložila večeru.
Volala sa Bohuslava. A práve ona mi teraz chcela rozpovedať svoj príbeh.
Moja nová známa má dcéru. Bohuslava ju vychovávala sama, jej muž zomrel už dávno. Urobila všetko pre to, aby jej dcéra mala dobrý život. Veľa pracovala, no možno práve preto, že bola stále v práci, jej dcéra nevyrástla vďačná. Neocenila obety svojej mamy.
Dcéra nikdy nepracovala, roky žila len z matkinej penzie. Dnes jej vyčítala, že kvôli nej si nemohla zariadiť život, lebo spolu bývali v garsónke a aj kvôli tomu sa nevydala. Mame jednoducho povedala, aby si zbalila veci a išla bývať k rodine na dedinu, lebo jej v tridsiatich piatich rokoch matka zavadzia.
V tú noc som nechala Bohuslavu u nás prespať.
Ráno chcela odísť, no navrhla som jej, aby zostala u nás. Neviem prečo, ale tej žene som dôverovala. Vedela som chodiť do práce pokojne Bohuslava sa zatiaľ starala o moju dcéru a chodila so psom na prechádzky. Staršia pani veľmi rada moju ponuku prijala.
Ukázalo sa, že Bohuslava mala vlastnú chalupu mimo mesta, krásnu záhradu, ale v dome nemala kúrenie. Veľmi sme si sadli. Bola mi ako náhradná mama. Moja dcéra si ju zamilovala, volala ju starká a správala sa k nej ako k babičke.
Raz sme sa všetci spolu vybrali k Bohuslavinej chalupe. Tá bola vo výbornom stave. Okolo nás lesy, neďaleko jazero. Bola som nadšená krásou prírody. Dom bol útulný, dobre udržiavaný, vidno, že Bohuslava je skutočná gazdiná.
Cítili sme sa tam šťastní. Prišiel aj Bohuslavin sused. Porozprávali sme sa a keď počul, čo sa stalo, sľúbil, že susedia jej rýchlo postavia dobrú pec, aby mala teplo a mohla doma pohodlne variť.
Bohuslava mala šťastie, že stretla ľudí ochotných pomôcť jej v ťažkých chvíľach. Všetci sme si ju veľmi zamilovali a poprosili sme ju, aby zostala bývať s nami a pomáhala nám, a v lete sme chodili všetci na chalupu. Súhlasila s veľkou radosťou.
Tak sme my dve, ja aj Bohuslava, stratili rodiny, ale našli sme si navzájom novú. A dnes sme úprimne šťastné.
