Mami, koľko to ešte má trvať? Budeme celý život len spomínať na to? odpovedala posmutená pätnásťročná Ľubka.
Nie na celý život, len pokiaľ nám žije stará babka. Keď vyjde na ulicu, stratí sa a
zomrie za plotom, a my budeme žiť s pocitom viny Mami, čo keby znovu provokovala Ľubka.
Čo keby? nepodarilo sa matke pochopiť.
Nech odíde a zahubí sa. Sama si hovorila, že ťa unavuje s ňou pozeranie.
Ako môžeš? Ona je moja svokra, nenarodená príbuzná, ale pre teba je to vlastná babka.
Babka? Ľubka si prikryl oči, ako to vždy robí, keď sa rozčúli. Kde bola, keď jej syn nás opustil? Keď odmietala sedieť so mnou? S vlastnou vnučkou? Neľutovala ťa, keď si šla po každej práci, aby si zarobila aj len cent Obviňovala ťa, že muž odišiel
Prestaň okamžite! roztriasa sa matka. Zbytočne som ti to všetko rozprávala. Pomyslela si, že ťa zle vychovala, lebo ti chýba súcit k blížnym, k rodine. Bojím sa. Keď zestarním, budeš ma takto brať? Čo s tebou? Vždy si bola milá dievčina. Nemohla si prejsť okolo opusteného mačiatka alebo šteniatka, priniesla si ho domov. A babka to nie je šteniatko matka unavene prikývla. Ona už má dost. Tvoj otec nielen nás, ale aj ju opustil.
Mami, choď do práce, meškáš. Sľúbim, zatvorím dvere. Ľubka sa hanbivo pozrela na mamu.
Dobre, aby sme si navzájom nevrhli zbytočné slová ale matka zostala stáť.
Mami, prepáč, ale pozerať sa na teba bolel. Koža a kosti. Máš čtyridsať rokov, a kráčaš ohnutá ako stará žena, len ťaháš nohy. Vždy unavená. Prečo sa tak pozeráš na mňa? Kto ti povie pravdu, ak nie vnútorná dcéra? hlas Ľubky sa znovu zvýšil.
Ďakujem. Dbaj, aby neškrtil gas a nezapalila vodu v kúpeľni.
Presne tak, sedíme s ňou, ako pripútaní. Žiadny život. Mami, poďme ju odovzdať do domu pre starých. Tam bude pod neustálym dohľadom. Ona nič nechápe
Opäť ty? prerušila Ľubku matka.
Všetci budú lepšie, najmä ona, Ľubka pokračovala, nepozorujúc, ako sa matkino rozhorčenie stupňuje.
Nemám chuť ťa ďalej počúvať. Nekomúvam ju nikam. Koľko jej zostalo? Nechaj ju doma
Prežije nás s tebou. Choď do práce. Ja niekam neodídem, dvere zamknem, sľúbim, znovu zakričala Ľubka.
Prepáč. Zavalila som sa na teba Všetci sa prechádzajú, a ty sa staráš o babku.
Rozprávali sa, nevenujúc pozornosť otvoreným dverám babkinho pokoja. Ona všetko počula, no sotva pochopila a za okamih to zabudla.
Matka odišla do práce, a Ľubka vstúpila do svojho bývalého izby, kde teraz bývala babka.
Ba, chceš niečo? spýtala sa.
Babka sa pozerala prázdne.
Poďme, dám ti cukrík, Ľubka pomohla babke vstať a viedla ju do kuchyne.
A ty kto? babka vryla prázdny pohľad do Ľubky.
Pij čaj, vzdychla Ľubka a položila pred babku cukrík.
Babka milovala sladkosti. Skryli sme pred ňou cukríky, dávajúc len jeden k čaju. Ľubka sledovala, ako babka rozbalí žiarivý obal. Šedé, tenké vlasy odhalovali bledú pokožku hlavy. Ľubka odvrátila zrak.
Kedysi babka farbila a hrešla svoje vlasy, tvorila bohatý účes. Z jasne červenej rúže zdobila pery, kreslila obočie oblúkom. Ľubka si pamätala sladký vôňu jej parfému. Muži vždy obracali pozornosť na babku, kým nestratila rozum.
Ľubka nevedela, čo cíti k babke súcit, lítosť, antipatiu? Zvoníčka na dvere prerušila jej myšlienky.
Asi mama niečo zabudla, šla otvárať.
Však dvere otváral jej kamarát, starší spolužiak Šimon. Mama nikdy neschvaľovala ich priateľstvo, preto Šimon prichádzal, keď ju nebolo doma.
Ahoj. Prečo tak skoro? Mama práve vyšla, šepkala Ľubka.
Viem. Nezaregistrovala ma.
Mila! ozval sa hlas babky z kuchyne.
Kto je Mila? spýtal sa Šimon.
To je meno, ktorým ma mama volá, a za svoju dcéru považuje. Teraz ju odvediem do izby. Choď do kúpeľne a buď ticho. Dnes má rozjasnenie, Ľubka popchla Šimona k dverám kúpeľne.
Nie je tam nikto. Ľubka vstúpila späť do kuchyne a našla prázdny šál a balíček na stole.
Chcem čaj, povedala babka.
Ale Ľubka pochopila, že jej vysvetlenia sú márne.
Babka rýchlo zabúda, najmä čo sa práve stalo. Naopak pamätá svoje vzdialené minulé roky. Často zamieňa ľudí, nepozná ich s mamou. Občas má chvíle jasnosti, no sú krátke a zriedkavé.
Ľubka nevedela, či babka len hľadá ďalší cukrík, alebo naozaj zabudla, že práve pilo čaj. Kto to rozlúšti? Ľubka si vzdychla, znovu položila šálku čaju a ďalší cukrík na stôl.
Babka pomaly rozbalovala neposlušnými prstami. Keď šálka vyprázdnila, Ľubka ju viedla späť do izby a posadila na posteľ.
Teraz spi, povedala a zatvrdla dvere.
Z kúpeľne sa vynořil Šimon.
Môžem vyjsť?
Áno. Choď do kuchyne. Ľubka vzrela dvere, či sú zatvorené, a šla za Šimonom.
Sedeli pri stole hlavy blízko k sebe a počúvali hudbu v telefóne každý mal jeden slúchadlo v ušiach. Ľubka zakryla oči, kývala hlavou do rytmu. Nezistila, že v predsieni preletela babka
Keď Ľubka vyšla z predsiene, aby odvedie Šimona, uvidela otvorené dvere. Zháňala sa do izby, ale babky tam už nebolo.
Dvere Nezatvorila som ich. Ona odišla. Mama si pomyslí, že som to spravila úmyselne, zažúvalo sa jej v hrdle.
Prečo si to myslí? spýtal sa Šimon.
Nerozumíš. Dnes som práve povedala, že by radšej išla a stratila sa. Mama si myslí, že som dvere úmyselne neuzamkla, aby som ju naštvala.
Dobre, obleč sa, poďme hľadať. Nemôže ísť ďaleko, povedal Šimon.
Ľubka zahľadela na vešiak babkin háčikový kabát bol na svojom mieste. Topánky tiež.
Šla v papučkách a župane? zmätene sa pozrela na Šimona.
Možno je u susedov. Vyšla po schodoch a nepoznala svoj byt Ja idem na dvor, ty obchádzaj susedov, povedal Šimon a bežal dolu po schodoch.
Na poschode nikto neotvoril dvere na zvon. Ľubka už nešla po susedoch, vybehla na ulicu. Šimon bežal po dvoch, prenikajúc pod kríky, pod detskú šmykľavku na ihrisku
Nie je nikde. Poďme do susedných dvorov. Bežíš vpravo, ja vľavo. Kto nájde najskôr, volá toho druhého. Stretneme sa tu, prikázal Šimon a vybehol z dvoru.
Ľubka dobehla až k autobusovej zastávke. Babička stále nikde. Koľko času uplynulo, odkedy odišla? Pol hodiny? Štyri desiat minút? Kam môže ísť v papučkách a župane?
Musíme zavolať políciu, povedala.
Počkaj. Spomeň si, kde najradšej chodila, čo najčastejšie rozprávala? spýtal sa Šimon, zakopávať sa do svojho vrecka.
Ľubka zamyslela, no nič si nepamätala. Pokrčila ramená.
Dobre, rozšírime okruh hľadania. Bežíš smerom k škole, ja idem tam, mávl rukou opačným smerom.
Ulice boli čiastočne osvetlené lampami. Temné úseky sa snažila prechádzať čo najrýchlejšie. Mýlila sa, že za kríkom sa niekto skrýva. Keď sa priblížila k škole, spomenula si na babkin príbeh: raz zabudla zošit v triede a vrátila sa po ňom, ale strážca zamkol dvere. Babička preskočila okno na prvom poschodí a takmer si zlámala nohu.
Aj keď nechodila do tej školy, vždy rozprávala túto históriu, keď prechádzala okolo. Študenti v bráne školy, postavený ako písmeno P, sa smejú. Ľubka prebehla jedno krídlo a uvidela skupinu chlapcov. Smiali sa na niekom. Babka! pochopila Ľubka a vbŕzla k nim.
Babka stála uprostred dvora v sivomodrom župane. Jeden z chlapcov podal jej prázdny obal. Keď sa natiahla, mysliac si, že to je cukrík, chlapec odtrhol ruku a ostatní sa rozosmejali.
Ona nič nepochopí. Z ktorej bláznivky si ušla? Chceš cukrík? znovu podal obal.
Odtrhnite ju! zakričala Ľubka.
Chlapci sa na ňu pozreli.
Pozri, ďalší!
Kto si? Vnuková?..
Si s babkou z bláznivky?..
A vnuková nič. Chceš cukrík? chlapec s obalom išiel k Ľubke.
Ostatní mu šli za chrbtom.
Ľubka ustúpila. Chlapci sa zhromaždili okolo nej, bránili babku. Už sa nečudili, ich tváre boli arogantné, cítili jej strach a svoju moc. Ľubka sa oprela o oplošatené brány a dvere zostali otvorené. Ako na povel chlapci na ňu upletli.
Ľubka mávala rukami vo vzduchu, snažiac sa ich odvrátiť, no bolo ich troch. Jeden ju chcel uchopiť za ruky, ostatní ju pritlačili k bránke nehnúť sa. Hľadali, kto bude prvý.
Všade! zakričal Šimon niekde blízko.
Dvoch ich odsunulo, ale tretí držal Ľubku pevne. Chlapci bojujú so Šimonom. Ľubka kopla chlapcovi, ktorý ju držal. Ten zavrčal a pustil ju. Na zemi našla kus dosky, zdvihla ho, bežala k boju a chcela udrieť jedného na hlavu, no dosiahol ju zadok.
Chlapec sa rozbehol na Ľubku. Běhla k bránam dvoru.
Dievča, poďte sem. Zavolali sme políciu uvidela muž a žena za plotom. Títo drincovia, žiť už nevedia.
Spomenutie polície prinútilo chlapcov utekať. Ľubka sa vrátila k Šimonovi.
Pomôž mi po tom, žiadna vďaka, zamručal muž za ňou.
Najdôležitejšie, že všetko dopadlo, povedala žena.
Ľubka pomohla Šimonovi vstúpiť z pôdy. Prišli k vystrašeným babke. Ona zakričala, myslíac, že to sú zase drincovia.
Ba, to som ja, Ľubka. Poďme domov. objala babku.
Ktorá Ľubka? Ja čakám Borisu. Má teraz hodinu
Boris už je po škole. Poďme.
Počul som, rýchlo povedala babka.
Čo počula? opatrne spýtala sa Ľubka, hneď pochopila o čo ide.
Možno babka skutočne vie viac, než si myslia?
Mila chce ma poslať do domu pre starých. Nenechajte ma, vzdychla babka.
Dobre, poďme, je zima a ty máš len župan. Zochladneš a pošlú ťa do nemocnice
Nechcem do nemocnice, zamumlala babka.
Spolu s Šimonom vrátili babku domov. Ľubka ju preoblečila, podala horúci čaj s cukríkom a uložila spať.
Ako pôjdeš domov? Špinavá v krvi, Ľubka a Šimon stáli pri dverách bytu.
Nič, hlavne že sme babku našli. A ty si statočná, neprejavila si strach, usmial sa Šimon.
ÁKeď sa ráno rozplývalo v odraze okna, Ľubka pochopila, že všetky dvere, ktoré zatvárala, boli len zrkadlá, v ktorých sa odrážala jej vlastná odvaha.
