Mami, kedy to má koniec? Či už navždy budeš opakovať? odpovedala zrazu čierna 15ročná Bohuslava, hlasom naplneným hroziacou trýznivou iróniou.
Nie naveky, len pokiaľ s nami býva babka Jana. Keby vyšla von, mohla by sa stratiť a
zomrieť za plotom, a my budeme žiť s bolesťou v srdci Mami, čo keby ju zopakovala Bohuslava, oči žiariace výzvou.
Čo keby? spýtala sa matka, zmätená.
Nech sa vydá a zmizne. Ty si sama hovorila, že už ťa omrzí s týmito hernými povinnosťami.
Ako môžeš? Ona je moja svokra, nepravá príbuzná, ale pre teba je to milá babka.
Babka? Bohuslava pošmrdla oči, ako keby sa hneď rozohnila. Kde bola, keď jej syn odišiel? Keď odmietla sedieť so mnou? S vlastnou vnučkou? Nedala ti žiť, keď si si chcel zarábať každú eurocent, a obviňovala ťa, že muž odišiel
Prestaň okamžite! vybuchla matka. Zbytočne som ti to všetko rozprávala. Povzdychla. Zle som ťa vychovala, keď v tebe chýba súcit k blížnym. Bojím sa. Keď zestarním, budeš ma takto ošetrovať? Čo s tebou? Vždy si bola milá dievčina, nikdy si neodmietla opustené mačiatko alebo šteniatko, priniesla ich domov. Babka nie je šteniatko matka unaveným pohľadom prikývla. Je už potrestaná. Tvôj otec nielen nás, ale aj ju opustil.
Mami, choď do práce, meškáš. Sľubujem, že zamknem dvierka. Bohulavý pohľad Bohuslavy stretol matkin.
Dobre, lebo inak budeme medzi sebou plniť prázdne slová ale matka stále stávala.
Mami, prepáč, ale pozerať sa na teba bolí. Koža a kosti. Máš štyridsať rokov a hýbeš sa ako stará žena, sotva sa ti hýbu nohy. Vždy unavená. Prečo sa na mňa tak pozeráš? Kto ti povedie pravdu, ak nie tá nepravá dcéra? Bohuslava nevedomky zdvihla hlas.
Ďakujem. Dbaj, aby nezapínala plynový sporák a neotvárala vodu v kúpeľni.
Práve, hovorím, že sme s ňou spojení ako poviazaní. Žiadny život. Mami, poďme ju dať do domova pre seniorov. Tam bude pod neustálym dohľadom. Nepozná nič
Zase ty? prerušila matka Bohuslavu.
Všetci budú lepšie, najmä ona, pokračovala Bohuslava, nevedomky zvyšujúc matkin hnev.
Nepočujem už tvoje slová. Nechcem ju nikam dávať. Koľko jej zostáva? Nech zostane doma
Prežijeme to spolu. Choď do práce. Ja zostanem, dvierka zamknem, sľubujem, znovu Bohuslava hrozila.
Odpusť. Zaväzala som sa na teba Všetci sa bavia, ty sa staráš o babku.
Rozprávali sa, neberúc ohľad na otvorené dvere v babkinom izbe. Ona, samozrejme, počula všetko, ale sotva to pochopila a čoskoro zabudla.
Matka odišla do práce, a Bohuslava vstúpila do svojej bývalej izby, kde teraz bývala Jana.
Ba, chceš niečo? spýtala sa.
Pohľad babky nevyjadroval žiadne želanie.
Poďme, dám ti cukrík, Bohuslava pomohla babke vstúpiť a viedla ju do kuchyne.
A ty kto? babka zívala prázdnym pohľadom.
Pij čaj, Bohuslava povzdychla a položila pred babku cukrík.
Babka milovala sladkosti. S mamou ukrývali cukríky, dávali iba jeden k čaju. Bohuslava sledovala, ako babka rozbalí žiarivý obal. Cestou cez striebornú, strúhovitú pokožku sa lesklo bledé vlasy. Bohuslava odvrátila pohľad.
Keď bolo časy, babka farbila a šetrila vlasovú úpravu, maľovala pery jasnou rúžom a kreslila obočie oblúkom. Bohuslava zachovávala v pamäti nasladovatený vôňu jej parfému. Muži sa vôbec neodvracali od nej, kým nezačala strácať rozum.
Bohuslava nevedela, čo cíti k babke: súcit, láskavosť alebo nepriateľstvo? Krátke zaklopanie na dvere ju vytrhlo z úvah.
Asi mama niečo zabudla, šla Bohuslava otvoriť.
U vchodu stál jej kamarát, starší spolužiak Šimon. Matka nepovoľovala ich priateľstvo, preto často prichádzal, keď niekde nebola.
Ahoj. Prečo tak skoro? Mama práve odišla, šepkla Bohuslava.
Viem. Nezaznamenala ma.
Mária! ozval sa hlas babky z kuchyne.
Kto je Mária? spýtal sa Šimon.
Tak to mama tak vola, a svoju dcéru považuje. Teraz ju vezmem do izby. Choď do kúpeľne a buď ticho. Dnes má osvetlenie, Bohuslava zatlačila Šimona k dverám kúpeľne.
Nie je tu nikto. Bohuslava vstúpila do kuchyne a uvidela prázdny pohár a obal na stole.
Chcem čaj, povedala babka.
Ale Bohuslava pochopila márnosť svojich vysvetlení.
Babka rýchlo zabúda, hlavne čo sa stalo pred chvíľou, no pamätá si vzdialenú minulosť. Často zamieňa a nepozná ich s mamou. Občas zažije krátke osvietenie, ale je to zriedkavé.
Bohuslava nevedela, či babka klame pre ďalší cukrík, alebo naozaj zabudla, že práve pila čaj. Kto vie? Bohuslava povzdychla, znova položila k ní šálku čaju a ďalší cukrík na stôl.
Babka dlho rozbalovala nepoddajnými prstami. Keď šálka bola prázdna, Bohuslava ju viedla do izby, posadila na posteľ.
Teraz spať, povedala a zatvárala dvere.
Z kúpeľne sa ozval Šimon.
Môžem ísť von?
Áno, choď do kuchyne. Bohuslava zahľadela dvere a išla za Šimonom.
Sedeli pri stole, hlavy takmer pri sebe, a počúvali hudbu v slúchadlách, každý v jednom ušnom kanáli. Bohuslava zakryla oči, kývala hlavou do rytmu. Nezazrela, ako babka prešmykla do predsiene
Keď Bohulavá vyšla do predsiene, aby priviedla Šimona, uvidela otvorené dvere. Rozbehla sa k izbe, ale babky tam nebolo.
Dvere nezamkla som ich. Odišla. Mama si pomyslí, že som to urobila úmyselne, vzdialila sa Bohuslava, takmer plačúc.
Prečo by si to myslela? spýtal sa Šimon.
Nechápeš, dnes som povedala, že by lepšie bolo, keby zmizla. Mama si pomyslí, že to bolo schválne.
Dobre, obleč sa, poďme ju hľadať. Nemôže ísť ďaleko, navrhol Šimon.
Bohuslava sa pozrela na vešiak babkin špatlý kabát bol na svojom mieste. Topánky tiež.
Idela v papučkách a župane? zmýšľala zmätene.
Možno je u susedov. Zablúdila na schody, nepoznala svoj byt Ja idem von, ty preč spozoruj domy, povedal Šimon a bežal dolu po schodoch.
Na poschodí nikto neodpovedal na zazvonenie. Bohuslava prestala obchádzať susedov a vybehla von. Šimon bežal po dvore, zahľadával pod kríky, pod detskú šmykľavku na ihrisku
Nigde nebola. Poďme do susedných dvorov. Ty beži vpravo, ja vľavo. Kto ju nájde skôr, volá druhého. Stretneme sa tu, prikázal Šimon a bežal von.
Bohuslava prebehla k autobusovej zastávke. Babka nikde. Koľko už uběhlo? Polhodiny? Štyri desiatky? Kam by šla v papučkách a župane?
Musíme volať políciu, povedala.
Počkaj. Spomeň si, kde najčastejšie rozprávala, kam rada chodila? pýtal sa Šimon, potápajúc sa do spomienok.
Bohuslava premýšľala, ale nič si nepamätala. Pokrčila ramená.
Dobre, rozšírime okruh hľadania. Ty bežíš smerom k škole, ja idem tam. mávl rukou opačným smerom.
Ulice žiarili len časť lúčov pouličných svietidiel. Temné úseky zahalili noc. Bohuslava mala pocit, že sa za kríkmi skrýva niekto. Keď sa priblížila k škole, spomenula si na babkin príbeh. Raz zapomněla zošitos v triede a vrátila sa po ňom, no strážca zamkol dvere. Babka preskočila okno prvého poschodia a málo nezlámala nohu.
Aj keď nebola študentkou tej školy, vždy rozprávala tento príbeh pri prechádzaní. Rohovali bránu plotu nebola zamknutá. Školský objekt bol typický, tvaru písmena P. Prešla jedným krídlom a uvidela skupinu chlapcov. Smiali sa niekomu.
Babka! zareznala Bohuslava a bežala k nim.
Babka stála v strede dvora v šedomodrom župane. Jeden chlapec podal prázdny obal. Keď sa babka natiahla, mysliac si, že je to cukrík, chlapec odtrhol ruku a všetci sa zhltli do hromady smiechu.
Ona nič nerozumie. Z akej si psychiatrickej nemocnice ušla? Chceš cukrík? opäť podal obal.
Odtrhnite sa od nej! zakričala Bohuslava.
Chlapci sa na ňu pozerali, tváre plné arogancie.
Pozri, ešte jeden!
Kto si? Vnučka?
Utekali ste s babkou z psychiatrie?
Vnučka nič. Chceš cukrík? chlapec s obalom kráčal k Bohuslave. Ostatní ho nasledovali.
Bohuslava ustúpila. Chlapci zablokovali babku, stáli ako múr okolo nej. Už nerozprávali vtipy, len predvádzali svoju silu a jej strach. Bohuslava oprela chrbát o plotové kolíky, brány zostali otvorené. Ako na povel, chlapci na ňu vrhli.
Zahýbala rukami v vzduchu, snažiac sa ich nechať ďaleko, no boli traja. Jeden ju chytil za ruky, ostatní ju pritlačili k plotu nehnúť sa. Hľadali, kto bude prvý.
Všetci od nej odíďte! zakričal Šimon, blízko.
Dvoch ich odsunuli, tretí však stále držal Bohuslavu. Chlapci sa začali hádať so Šimonom. Bohuslava kopla chlapca, ktorý ju držal. Ten vrčal a pustil ju. Na zemi našla kus dosky, zdvihla ho, bežala k tým, čo sa bijú, a snažila sa udrieť jedného do hlavy, no výška jej nedovolila úder dopadol na chrbát.
Chlapec sa rozštartil a vrhol sa na Bohuslavu. Ona bežala k bránam plotu.
Dievča, choďte ku nám. Voláme políciu uvidela muža a ženu za plotom. Násilie, život nemá šancu
Spomenutie polície prinútilo chlapcov zmiznúť. Bohuslava sa vrátila k Šimonovi.
Tak to už pomôže. Žiadna vďaka, zamručal muž.
Hlavne, že všetko dopadlo dobre, povedala žena.
Bohuslava pomohla Šimonovi vstúpiť z podlahy. Pristúpili k vystrašenému babkinu. Babka dýchala, mysliac si, že to sú zase tie divochy.
Ba, to som ja, Bohuslava. Poďme domov. Bohuslava objala babku.
Ktorá Bohuslava? Čaká ma Borislav Momentálne má vyučovanie koniec
Ba, Borislav už je po škole. Poďme.
Počula som všetko, náhle babka povedala.
Čo počula? zvedavá Bohuslava, hneď pochopila, o čom je reč.
Možno babka vedela viac, než oni mysleli?
Mária chce ma poslať do domu pre seniorov. Nechajte ma tu, babka zplačala.
Dobre, poďme, vonku je zima a ty máš len ten župan. ochorieš, pošlú ťa do nemocnice
Nechcem do nemocnice, zabručala babka.
Spoločne s Šimonom priniesli babku späť domov. Bohuslava ju preoblečila, podala horúci čaj s cukríkom a uložila do postele.
Ako pôjdeš domov?A nakoniec sa všetci rozplynuli v tichom odraze nočnej oblohy.
