Mami, ak budeš mať námitky, odídem. Navždy.
V deň svojich narodenín sa Zuzana zobudila skoro, uvarila zeleninu do šalátov, namarinovala mäso, očistila zemiaky a vyrazila do kaderníctva. Keď sa vrátila, okamžite sa pustila do varenia.
“Veľa šťastia, mami! Vyzeráš úžasne. V tvojom občianskom máš určite chybu, vyzeráš o desať rokov mladšie,” povedal Ján, ešte v trenírkach a len po zobudení, pristúpil k nej a pobozkal ju na líce.
“Upratuj sa a pomôž mi. Bojím sa, že sama to nestíham,” povedala Zuzana.
“Jasné, hneď som späť.” Cestou do kúpeľne sa však zastavil. “Nemám zavolať Katarínu? Ona to zvládne lepšie.”
“To je dobrý nápad. Zavolaj jej, nech príde pomôcť,” súhlasila Zuzana.
Keď o chvíľu vošiel do kuchyne upravený, oholený a voňajúci kolínskou vodou, Katarína krúpala zeleninu a mama utierala poháriky.
“Vyzerá to tu krásne,” povedal Ján a ukradol z drevenej dosky koliesko uhorky. Katarína sa otočila, ponúkajúc mu pery na bozk, ale on tú chvíľu nevyužil a odišiel. Zuzana si to všimla. “Hanbí sa predo mnou,” pomyslela si.
“Ján, postav stôl do obývačky a prestri ho. Obrus je v hornej polici skrine,” požiadala ho, aby rozptýlila nepríjemnú atmosféru.
“Rozkaz!” postavil sa do pozoru a energicky prikývol. Pramienok vlhkých vlasov mu spadol na čelo. Odhodil ho trhnutím hlavy.
“Vzrastom muž, no správa sa ako malý chlapec,” usmiala sa Zuzana.
“Mamko, koľko ľudí príde?” zvolal Ján z obývačky.
“S nami deväť,” odpovedala po chvíľke premýšľania.
Vychovávala ho sama, a vyšiel z neho krásny muž. Zuzana vždy snívala o veľkej, súdržnej rodine. Otec zomrel skoro a manžel ju opustil tri roky po narodení syna. Svoju lásku už nehľadala. “Raz sa ožení, budem mať veľkú rodinu,” myslela si. “Ale čo čaká? Je mu dvadsaťšesť, najvyšší čas.” A Katarína sa jej páčila – slušné dievča z dobrého prostredia. Ak bude vôľa Božia, ožení sa, budú vnúčatá… Zuzana sa usmiala pri tej myšlienke.
Mäso v rúre bolo skoro hotové. Čas uvariť zemiaky.
“Katarína, nezabudni nakrájať chlieb…” Vetu prerušil zvonenie pred dverami.
Zuzana prešla pohľadom sviatocne prestretý stôl, v predsieni sa rýchlo pozrela do zrkadla, či je všetko v poriadku, či sa jej nezmätili vlasy, zložila fúrák a otvorila dvere.
Hostia prichádzali postupne. Na stole pri okne už stálo niekoľko kytica ruží, šíriacich sladkú vôňu. Vedľa nich ležali darčekové tašky a krabice previazané farebnými stužkami.
Ján všetkých poznal – mamina kamarádka z detstva s manželom, vedúca účtovníctva z práce, ktorá prišla sama, lebo žiadneho nemala. Ešte jedna kolegyňa s manželom. Hostia sa krúpali okolo stola, živHostia sa zabávali, jedli a smiali sa, ale Zuzana stále citila, ako sa jej srdce tisíckrát vráti k synovi, ktorý teraz stál pri Oľge, zatiaľ čo ona sa usmievala na Katarínu, vediac, že niekto raz bude musieť prísť na to, ako sa všetko zmenilo.
