Do štyridsiatich rokov sa naša mama a otec márne snažili o dieťa. Lekári si nevedeli rady, nikto netušil, kde je problém. Mama nakoniec rezignovala a zmierila sa so svojím osudom bezdetná. Otec to príliš nevnímal, len vždy opakoval: Netráp sa, nič sa nedeje. Zdalo sa, že mu deti vôbec nechýbali.
Mama, hoci bez akejkoľvek nádeje, v tichosti prosila Boha, aby jej doprial aspoň jedno dieťa. A či už to bol zázrak, alebo obyčajná náhoda, narodila som sa ja.
Mamino šťastie bolo bez hraníc. Lenže dovtedy už bol otec k nej chladný, a keď som v noci plakala, rozrušene vybiehal z izby. O rok neskôr sa narodili moji dvaja bratia dvojčatá. Mama ďakovala Bohu z plného hrdla konečne sa stala najšťastnejšou osobou: matkou. Ale otec? Deti preňho znamenali len bremeno. Rozhodol sa podviesť.
Vylákal od mamy súhlas na predaj bytu. Presviedčal ju, že potrebujeme väčší byt, sľuboval, že predajú tento, kúpia väčší a časť zaplatia úverom. Mama mu verila. Lenže keď otec dostal peniaze, bez slova zmizol. Dodnes netušíme, kde je.
Tak nechal mamu s troma deťmi bez strechy nad hlavou. Kam mala ísť? Svoju poslednú nádej hľadala u rodičov. Všetci sme sa nasťahovali do dvojizbového bytu štyria z nás plus babka a dedko. Potom mama stratila vieru v mužov a vzťahy a musela neskutočne tvrdo pracovať. Nakŕmiť a obliecť tri deti bola každodenná drina.
Tak sme prežívali. O pár rokov neskôr nám zomrela babka, potom dedko. Zrazu bolo o trochu viac miesta. Jedného dňa nás mama zobrala do parku. Bol tam detský kútik a letné slnko. V ten deň k nej pristúpil muž v jej veku. Začal sa s ňou rozprávať, no mama ho stále odmietala. Znovu a znovu sme chodili do toho parku, až napokon mama povolila, dala mu svoje číslo, začali sa stretávať a raz ju pozval na kávu.
O dva mesiace sme sa sťahovali do veľkého trojizbového bytu v Bratislave. Peter tak sa volal sa stal naším nevlastným otcom. Odvtedy sa naše detstvo radikálne zmenilo, a nazvať ho šťastným by bolo slabé. Peter bol skutočný otec; prežívali sme spolu pocity víťazstva aj slzy porážok. Dnes sme dospelí a Peter je pre nás tata. Takže žena s deťmi nie je vždy záťaž, vždy je nádej na šťastie. Môj otec utiekol od mamy aj od nás, ale nevlastný otec nás prijal ako svoje, a dal nám domov.
