Mama zabudla na moje narodeniny
Zuzka sa zobudila od zvukov riadu v kuchyni. Mama už vstala, ako vždy skoro, pripravovala raňajky otcovi pred prácou. Dievčatko sa potiahlo, usmialo sa a načúvalo – možno počuje blahoprianie z kuchyni? Ale odtiaľ sa ozývali len bežné ranné rozhovory o tom, že zase začína pršať a dáždnik zabudli v autobuse.
Zuzka si sadla na posteľ, upravila pyžamko s ružovými sloníkmi. Dnes mala deväť rokov. Celých deväť! Včera niekoľkokrát pripomenula mame, že zajtra má narodeniny, a mama prikývla a povedala: „Samozrejme, zlatko, samozrejme si pamätám.“ Ale teraz sa nikto nejal blahopriať.
„Zuzka, raňajky sú hotové!“ zvolala mama z kuchyni svojim obyčajným hlasom, bez náznaku slávnosti.
Dievčatko sa rýchlo oblieklo a vybehlo do kuchyni. Otec sedel za stolom s novinami, mama rozkladala na tanieroch omeletu. Zuzka zamrzla v dverách a čakala.
„Dobré ráno, dcérka,“ povedal otec bez toho, aby zdvihol pohľad z novín. „Sadni si raňajkovať, inak meškáš do školy.“
„Dobré ráno,“ potichu odpovedala Zuzka a pristúpila k stolu.
Sadla si na svoje miesto a čakala. Možno len chcú urobiť prekvapenie? Možno práve prinesú tortu alebo darčeky? Ale mama akoby nič postavila pred ňu tanier s omeletou a pohár mlieka.
„Jedz, nezdržuj. Dnes máš veľa učenia, budeš potrebovať sily,“ povedala mama, utierajúc si ruky uterákom.
„Mami, pamätáš si, aký je dnes dátum?“ opatrne sa spýtala Zuzka, búchajúc vidličkou do vajíčka.
„Pätnásty október. Prečo?“ Mama sa pozrela na dcéru roztržito, už rozmýšľajúc o svojich povinnostiach.
„Len tak,“ Zuzka sklopila oči do taniera.
Pätnásty október. Mama si pamätala dátum, ale nezapamätala si, čo znamená. Zuzke sa niekde v hrudi zazdalo horko, ale snažila sa neukázať sklamanie.
Otec dopil kávu, pobozkal mamu na líce a Zuzku na temeno hlavy.
„Tak ja idem. Uvidíme sa večer,“ povedal a natiahol si bundu.
„Dovidenia, oci,“ šepkla Zuzka.
Zostali s mamou samé. Mama upratovala zo stola, popolievajúc si niečo pod nosom. Zuzka dojedla omeletu, aj keď jej pripadala bez chuti ako karton.
„Mami, neupiekli by sme dnes niečo?“ skúsila ešte raz dievčina. „Možno nejakú tortu?“
„Zuzka, veď čo za tortu v stredu? Nemáme na to čas. Večer ideme k doktorovi, zabudla si? Pred pár dňami ťa bolelo hrdlo. Termín máme na šiestu.“
Zuzka si pamätala na doktora, ale dúfala, že mama návštevu odloží. V narodeniny k doktorovi sa jej absolútne nechcelo.
„Nevyriešime to inak?“ opatrne navrhla.
„Ale čo, termíny sú obsadené na mesiac dopredu, ešte že sme sa dostali. Priprav sa do školy, inak meškáš na prvú hodinu.“
Zuzka išla do svojej izby zbaliť tašku. V zrkadle sa na ňu dívalo dievčatko s smutnými očami. „Možno si neskôr spomenú?“ pomyslela si, zapliesajúc si vrkoč.
V škole Zuzka celý deň čakala, či ju niekto zablahopráji. Najlepšia kamarátka Monika by si mohla spomenúť – veď spolu plánovali, ako oslávia narodeniny. Ale Monika sa pripravovala na písomku z matematiky a celý deň hovorila len o príkladoch a úlohách.
Na veľkej prestávke Zuzka pristúpila k Monike, ktorá sedela s učebnicou na chodbe.
„Monika, pamätáš si, čo máme dnes?“ spýtala sa, sadajúc si vedľa nej.
„Čo máme dnes?“ Monika zdvihla oči od knihy.
„Veď ako čo?“ Zuzka sa zamotala. „Plánovali sme…“
„Och, Zuzka, prepáč, som úplne zamotaná z tých rovníc! Čo sme plánovali?“ Monika sa znova ponorila do učebnice.
Zuzka pochopila, že aj kamarátka zabudla. Cítila, ako sa jej v krku zasekla guľa, ale prehltla ju a povedala:
„Nič. Uč sa.“
Po škole Zuzka kráčala domov pomaly, pozerala sa na výklady obchodov. V cukrárni stáli krásne torty, v hračkárstve boli farebné bábiky. Všetko to mohli byť darčeky k narodeninám, ale nikto si ani nespomenul.
Doma ju mama privítala obvyklými otázkami o známkach a úlohách.
„Ako v škole? Čo si dostala?“ spýtala sa, miešajúc polievku na sporáku.
„Dobre. Jednotku zo slovenčiny,“ povedala Zuzka, vyzliekajúc si bundu.
„Výborne! No a teraz si urob úlohy, potom pojdeme k doktorovi.“
Zuzka prešla do svojej izby a sadla si k stolu s učebnicami. Ale namiesto úloh vytiahla zo šuflíka list papiera a farbičky. Ak si nikto nespomenie na jej narodeniny, nakreslí si blahoprajnú pohľadnicu sama.
Pilne kreslila tortu s sviečkami, balóniky a pekným písmom napísala: „Šťastné narodeniny, Zuzka!“ Dopadlo to pekne a farebne. Pohľadnicu schovala pod kopu zošitov – nech je to jej malé tajomstvo.
Čas sa ťahal pomaly. Zuzka stále pozerala na hodinky, dúfajúc, že si mama zrazu spomenie. Možno pripraví niečo špeciálne na večeru? Alebo cestou z nemocnice kúpi malú tortičku?
„Zuzka, priprav sa, ideme k doktorovi!“ zvolala mama o pol šiestej.
V čakárni bolo hlučno a plno. Sedeli v rade a Zuzka počúvala, ako mama rozpráva so susedkou o cenách potravín a problémoch s kúrením v dome. Bežný rozhovor, ako každý inokedy. Nič slávnostné.
Doktorka bola mladá a milá. Preskúmala Zuzkino hrdlo, počúvala pľúca a povedala, že je všetko v poriadku, ale preventív
