Zuzka sa zobudila od šumu riadu v kuchyni. Mama už vstala, ako vždy skoro, pripravovala raňajky otcovi pred prácou. Dievčatko sa na posteli pretiahlo, usmialo sa a napnulo uši – možno zo srdca počuje blahoželanie? Z kuchyne však počuť len bežné ranné rozhovory o tom, že zase začína pršať a že dáždnik zabudli v autobuse.
Zuzka si sadla na posteľ, upravila si pyžamko s ružovými sloníkmi. Dnes mala deväť rokov. Celých deväť! Včera niekoľkokrát mame pripomenula, že zajtra má narodeniny, a mama len prikyvovala: „Samozrejme, zlatko, samozrejme si pamätám.“ Ale teraz sa nikto neponáhľal s gratuláciami.
„Zuzka, raňajky sú hotové!“ zvolala mama z kuchyne svojim obvyklým hlasom, bez náznaku oslavy.
Dievčatko sa rýchlo oblieklo a vybehlo do kuchyne. Otec sedel za stolom s novinami, mama rozdeľovala jedlo na tanieriky. Zuzka zamrzla v dverách a čakala.
„Dobré ráno, dcérka,“ povedal otec bez toho, aby pozeral od novín. „Sadni si, inak meškáš do školy.“
„Dobré ráno,“ šepkala Zuzka a pristúpila k stolu.
Sadla si na svoje miesto a čakala. Možno len chcú prekvapiť? Možno teraz prinesú tortu alebo darčeky? Mama však, akoby nič, pred ňu postavila tanier s omeletou a pohár mlieka.
„Jedz, neváhaj. Dnes máš veľa učiva, budeš potrebovať sily,“ povedala mama a utierala si ruky do uteráka.
„Mami, pamätáš si, aký je dnes dátum?“ opatrne spýtala sa Zuzka, prebírajúc vidličkou vajíčka.
„Pätnásty október. Prečo?“ Mama na dcéru pozrela roztržito, už mysliac na svoje povinnosti.
„Len tak,“ Zuzka sklopila oči do taniera.
Pätnásty október. Mama si pamätala dátum, ale zabudla, čo znamená. Zuzke sa zatížilo na hrudi, no snažila sa neukázať sklamanie.
Otec dopil kávu, pobozkal mamu na líce a Zuzku na vrch hlavy.
„Tak ja idem. Uvidíme sa večer,“ povedal a natiahol si bundu.
„Dovidenia, oci,“ zašepkala Zuzka.
Ostali s mamou samé. Mama upratovala, popolievajúc si. Zuzka dojedla omeletu, aj keď chutila ako špáradlo.
„Mami, čo keby sme dnes niečo upiekli?“ skúsila ešte raz. „Možno tortu?“
„Zuzka, čo by sme pekli uprostred týždňa? Nemáme čas. Večer ideme k lekárovi, zabudla si? Minulý týždeň si bola chorá.“
Zuzka si pamätala na vyšetrenie, dúfala však, že ho odložia. V narodeniny nechcela k doktorovi.
„Nepresunieme ho?“ spýtala sa ticho.
„Nie, všetko je rezervované mesiac dopredu, máme šťastie, že nás vobec vzali. Priprav sa do školy, inak meškáš.“
Zuzka išla do izby baliť tašku. V zrkadle videla dievčatko s smutnými očami. „Možno si spomenú neskôr?“ pomyslela si, zapliesajúc si vrkoč.
V škole celý deň čakala, či ju niekto pochváli. Najlepšia kamarátka Viktória by si mohla spomenúť – spolu plánovali oslavu. Ale Viktória sa sústredila na písomku z matematiky a celý deň hovorila len o príkladoch.
Na veľkej prestávke Zuzka pristúpila k Viktórii, ktorá sedela s učebnicou na chodbe.
„Viki, pamätáš si, čo sme plánovali na pätnásty október?“
„Čo je pätnásty?“ Viki zdvihla oči od knihy.
„No predsa…“ Zuzka stratila slová.
„Och, prepáč, som úplne v tom! Čo sme mali?“ Viki sa opäť ponorila do učebnice.
Zuzka pochopila, že kamarátka tiež zabudla. Hrudku v hrdle prehltla a povedala:
„Nič, uč sa.“
Po škole kráčala domov pomaly, pozerala výklady. V cukrárni boli krásne torty, v hračkárstve blyštivé bábiky. Mohli byť jej darčekmi, ale nikto si nespomenul.
Doma ju mama privítala obvyklými otázkami o známkach a úlohách.
„Ako v škole? Čo si dostala?“
„Dobre. Jednotku zo slovenčiny.“
„Výborne! Teraz si urob úlohy a pôjdeme k doktorovi.“
Zuzka išla do izby a sadla si k stolu s učebnicami. Namiesto úloh vytiahla papier a farbičky. Ak nikto nespomenie jej narodeniny, urobí si blahoprajný list sama.
Pekne nakreslila tortu, balóniky a napísala: „Všetko najlepšie, Zuzka!“ Schovala to pod zošity – nech je to jej tajomstvo.
Čas plynul pomaly. Zuzka stále pozerala na hodiny, dúfajúc, že mama si spomenie. Možno pripraví niečo špeciálne? Alebo kúpi cestou tortu?
„Zuzka, poďme k doktorovi!“ zavolala mama o pol šiestej.
V čakárni bolo rušno. Mama sa rozprávala so susedou o cenách a kúrení. Nič výnimočné.
Lekárka bola milá. Prehliadla Zuzke hrdlo, počúvala pľúca a povedala, že je zdravá, ale má brať vitamíny.
„Koľko má naša pacientka rokov?“ spýtala sa.
„Deväť,“ odpovedala mama.
„Deväť?“ Lekárka sa usmiala. „Veľké dievča! Kedy máš narodeniny?“
Zuzka sa pozrela na mamu, potom na lekárku.
„Dnes,“ povedala ticho.
Lekárka zdvihla obočie, mama zbledla a zakryla si ústa.
„Dnes? Dnes je pätnásty…“
„Áno, mami.“
Mama si sadla, objala dcéru a pritlačila ju k sebe.
„Zlatko, prepáč mi prosím! Ako som mohla zabudnúť? V hlave mám len prácu, povinnosti…“ Hlas sa jej triasol, Zuzka cítila slzy na svojich vlasoch.
„To je v poriadku, mami,“ hladila maminu ruku.
„Všetko najlepšie, dievčatko!“ povedala doktorka. „Deväť rokov – to je veľký vek!“
Cestou doma mlčali. Mama držala Zuzku za ruku,
