– Mami, vždy si hovorila, že som lakomá, – usmiala sa dcéra. – Tak som tvoju čajovú súpravu darovala tete Rózke.
Od detstva bola Ela zvyknutá, že hračky v ich dome nikdy dlho neostali. Jej mama, Anastázia Benová, totiž rada navštevovala iných a sem-tam darovala hračky cudzím deťom.
– Mami, prečo si vzala moju bábiku? – opatrne sa spýtala Ela.
– Ela, drahá, viem, že tú bábiku veľmi miluješ. Ale malé dievčatko, ktoré býva oproti, ochorelo a je veľmi smutné. Myslela som, že by jej naša bábika mohla spríjemniť deň. Novú bábiku môžeme kúpiť kedykoľvek, ale príležitosť urobiť dobrý skutok nemáme každý deň, – vysvetlila mama, hladkajúc dcére vlasy.
Ela sa zamyslene pozrela na bábiku, potom na svoju matku, a slza jej skĺzla po tvári. Nechcela sa rozlúčiť so svojou obľúbenou hračkou.
Bohužiaľ, cudzí súhlas bol pre Anastáziu Benovú dôležitejší než detské slzy.
– Neplač, nesmieš byť taká lakomá, – podráždene povedala žena a poslala dcéru učiť sa.
Ako Ela rástla, jej mama začala rozdávať i knihy a oblečenie.
Najprv dievčina poslušne súhlasila, mysliac, že mama má len dobré úmysly a ona je naozaj lakomá.
Postupne však Elvira zistila, že mama to nerobí z dobroty, a v jej srdci sa zrodilo sklamanie a otázky.
– Idem k tete Márii, vrátim sa neskoro, – oznámila Anastázia Benová a z vešiaka vzala dcérin kabát.
– Prečo si berieš môj kabát? – zasmejala sa Ela, keď si všimla svoju bundu v matkinej ruke.
– Nie, čo ťa to napadlo, nesedí mi, ty si omnoho útlejšia, – hlúpo sa usmiala žena.
– Tak prečo si ho vzala z vešiaka? – vážnym hlasom sa spýtala dcéra.
– Sľúbila som ho Mařke, jej sa roztrhol a nový kupovať nechcú, pretože jar sa blíži, – vyhovárala sa mama.
– A ja mám chodiť v jej roztrhnutom? – s údivom sa spýtala Elvira.
– Vravím ti, čoskoro bude teplo, kabát ti už netreba. Ak ti bude zima, zober si môj. – nervózne povedala Anastázia Benová.
Ela sa ďalej pozerala na svoju matku s nechápavou tvárou, cítajúc, ako v jej srdci narastá hnev.
“Prečo vždy rozdáva moje veci? Prečo si myslí, že je to normálne?” – pýtala sa dievčina.
Prvýkrát za všetky tie roky rozhodne pristúpila k matke a vytrhla jej kabát z rúk.
– Mami, nerozumiem, prečo stále rozdávaš moje veci iným? To nie je normálne! – zasyčala Ela cez zaťaté zuby.
– Si príliš sebecká, dcérka. Musíš sa naučiť deliť sa s inými, – s namračeným výrazom povedala Anastázia Benová.
– Ale prečo vždy moje veci? Prečo moje hračky, knihy či oblečenie? – rozhorčene sa spýtala dcéra. – Nemám problém sa podeliť, ale prečo vždy moje? Zober si a daruj jej svoj kabát.
Matka sa pozrela na dcéru s nepochopením, akoby nechápala, o čo ide.
S urazeným výrazom stisla pery a v tichosti odišla z domu. Elvira mala radosť, že obhájila svoje veci a zavesila kabát späť na vešiak.
Celý deň chodila s pocitom hrdosti z jej činu, no na druhý deň sa všetko zopakovalo.
Len tentokrát sa nikto Elu nepýtal o dovolenie a nikto jej nevysvetlil.
Anastázia Benová ticho vzala kabát z vešiaka a rýchlo vyšla z domu.
Jej dcéra, keď si všimla, že jej kabát chýba, začala z trpkosti plakať. V ten deň si uvedomila, že len ak bude žiť mimo matkinho domu, zachráni svoje veci.
Keď sa Anastázia Benová vrátila domov, stretla sa s dcériným sklamaným pohľadom a spozorovala nejasný pocit viny.
Ale pýcha a presvedčenie o svojej pravde ten pocit potlačili. Postupne sa vnútorné rozhorčenie Ely premenilo na rozhodnutie zmeniť situáciu.
Vynaložila všetko úsilie, aby úspešne dokončila školu a získala miesto na vysokej škole.
Akonáhle sa presťahovala do internátu, pocítila úľavu.
Aj keď žila s tromi ďalšími študentkami, Ela sa o svoje veci bála menej ako doma.
Ubehli roky, Ela úspešne ukončila vysokú školu a našla si prácu. Prenajala si vlastný byt a začala si budovať osobný život.
Napriek minulým krivdám pravidelne volala matke a občas ju navštívila.
Jedného dňa, keď Anastázia Benová navštívila dcéru, opäť pochytila svoj starý zvyk a chcela darovať jej nové džínsy svojej príbuznej.
– Ela, tieto nohavice dám Mařke, máte rovnakú veľkosť, – bezstarostne povedala žena.
– Mami, zase? To sú moje džínsy, kúpila som si ich sama a nedám ich nikomu, – rozzúrila sa Ela.
Anastázia Benová sa prekvapene pozrela na Elvíru, nečakala, že sa dcéra vzoprie.
– Ti to je ľúto? Odkedy si taká? Od detstva si bola lakomá, – nespokojne povedala matka.
– Je ľahké byť štedrý, keď dávaš cudzie, začni rozdávať vlastné veci, – navrhla dcéra.
Anastázia Benová sa zamračila, ale neodpovedala. Ticho sa obliekla a odišla.
V ten deň Ela dostala nápad, ako matku poučiť a zároveň jej ukázať, čo prežila v detstve.
Blížili sa narodeniny sestry zosnulého otca, Ela vedela, že ju určite pozvú.
Teta Rózka mala svoju neter rada, na rozdiel od jej matky, ktorú nemohla ani vystáť.
Deň pred maminou oslavou jej narodenín sa Ela stavila u Anastázie Benovej a nenápadne si odniesla starožitnú čajovú súpravu.
Napriek svojmu veku, vyzerala krásne, takže jej nebolo hanbou darovať ju.
Rodinná príslušníčka bola z daru skutočne nadšená, na rozdiel od matky, ktorá si zmiznutie súpravy všimla a poriadne sa nahnevala.
– Kde je moja čajová súprava? Celý život som ju opatrovala, bola ako nová, – prísne sa opýtala Anastázia Benová.
– Mami, vždy si tvrdila, že sa treba deliť s ostatnými a robiť dobré skutky, – usmiala sa Ela. – Tak som ju darovala tete Rózke, veľmi ju potešila.
Žena na chvíľu stratila reč a mlčky pozerala na svoju triumfujúcu dcéru.
– Mala si sa ma najprv opýtať, či ju chcem vôbec niekomu darovať, – nakoniec ako-tak prehovorila Anastázia Benová.
– Ty si sa ma hádam niekedy pýtala, keď si moje veci z domu unášala? – neudržala sa dcéra.
– Kuriatko kura neučí! To som ti ich kúpila, takže som mala právo s nimi nakladať, ako som chcela! – rozzúrene zvolala matka.
– Ale tú súpravu kúpil otec, takže vlastne rozdeľujem svoje dedičstvo, – jízlivo odpovedala Ela.
Anastázia Benová nedokázala zniesť dcérino drzé správanie a vykázala ju z bytu.
Viac než rok žena s Elou nerozprávala a odmietala odpovedať na jej telefonáty – až taká silná bola jej urážka.
No počas sviatkov si ich vzťah prehodnotila a nakoniec ona sama obnovila kontakt.
