Mama, už máš šesťdesiatpäť. Treba ísť k notárovi a začať chystať prepísanie domu, dohovárala sestra počas našej návštevy.
Pred týždňom mala moja mama okrúhle narodeniny, oslávila šesťdesiatpäť rokov. Nechcela to nijako veľkolepo, len nás pozvala na pokojné posedenie doma. Priniesol som jej krásnu kyticu ruží, teplý župan a k tomu ešte papuče. Do obálky som jej pridal 120 eur, možno sa jej zídu.
Moja žena a deti tentokrát prísť nemohli. Syn ochorel, dcéra mala súťaž a Ritu narýchlo poslali na služobnú cestu do Bratislavy. Deti však babke nakreslili veľký obrázok, ako sme všetci spolu pred naším domom.
Do dediny prišla aj moja mladšia sestra Emília:
Počúvaj, zabudla som mamke niečo kúpiť. Povedz, že ten župan je aj odo mňa.
Dobre. Ale veď si vedela, že mama má narodeniny. Ešte aj také výnimočné.
Oj, Robko, vieš, aké mám problémy v robote!
Moja sestra nie je veľmi samostatná. Ešte keď mala devätnásť, porodila dcéru s chlapcom z internátu. Ale ten ju nechal samú, ani alimenty neplatí. Vtedy som brigádoval na stavbe a sem-tam jej posielal peniaze, nech si kúpi jedlo, detské výživy a oblečenie pre Kristínku.
Podarilo sa mi aj vybaviť malé miesto v škôlke a známemu som odporučil Emíliu do obchodu ako predavačku. Vydržala tam len tri mesiace a potom znova skončila doma bez práce.
Stále si privyrába všelijakými dočasnými robotami raz chodí robiť nechty do salónu, inokedy lepiť mihalnice. Minulý rok išla pracovať na sezónu do Rakúska, malú nechala mame na starosti. Zarobila tam za tri mesiace len 2 800 eur, všetko minula na hlúposti. Kúpila si nový telefón, dcére notebook. Ja toľko zarobím za mesiac, lenže makám od rána do večera.
Mama mala veľkú radosť, že sme prišli, navarila samé dobroty. Počas večera sa zastavila aj susedka a teta Oľga.
Žiaľ, naše stretnutie skončilo hádkou. Emílii zrazu napadlo pri stole riešiť dedičstvo:
Mama, a na koho vlastne prepíšeš dom?
Ale, Emili, prečo sa pýtaš také veci? Veď to rozdelíte rovným dielom.
Ako rovným dielom? Však Robo už má byt aj firmu. Ja stále bývam v podnájme. Načo by mu bol ešte dom?
Rozprávala tak, ako keby sa mama chystala zajtra zomrieť. Ani jej nevadilo rozoberať to pred ostatnými.
Emília, teraz naozaj nie je vhodný čas. Nekaz nám oslavu.
A kedy inokedy o tom hovoriť? Mame je už šesťdesiatpäť, začína byť vážny vek. Radšej to neodkladajme a zájdi čím skôr k notárovi, napíš dom na mňa.
Teta Oľga sa skoro zadusila čajom, ako to počula. Už som nemohol zniesť, ako sa sestra správa, vzal som ju za ruku a odviedol do kuchyne.
Si normálna? Čo to splietaš za blbosti? Už si mamu pomaly pochovala?
Ty mi do toho nezasahuj. Dcérku vychovávam sama, a vy…
Sama? Zabudla si, ako som ti posielal peniaze, a mama sa starala o Kristínku? Radšej buď ticho, lebo si ťa podám!
Emília sa na mňa strašne urazila. Zobrala dcéru a bez slova odišla. Po ceste mi ešte stihla pohroziť, že na mňa napíše trestné oznámenie. Jej vyhrážky mi však boli na smiech.
Mama si to ale veľmi všetko vzala k srdcu. Emília jej dokonca zakázala kontakt s Kristínkou. Nezdvíhajú ani mobil. Všetko kvôli tomu domu. Mama je z toho na nervy a chytá sa za srdce.
Vážne neviem, čo si s Emíliou počať. Dospelá žena a správa sa ako rozmaznané decko.
Čo by ste poradili na mojom mieste? Mám sa pokúsiť so sestrou zmieriť alebo ju nechať tak?
