„Ty si príšera, mami! Takým ako ty by sa nemali mať deti!”
Po škole Zuzana odišla z malého mestečka na východe Slovenska do Bratislavy študovať. Raz išla s kamarátkami do klubu, kde stretla Miroslava. Krásny bratislavčan, ktorého rodičia odišli na rok pracovať do zahraničia. Zamilovala sa do neho bez rozumu a čoskoro sa k nemu nasťahovala.
Žili si nad pomery, peniaze chodili od jeho rodičov. Každý večer buď v klube, alebo doma párty. Najprv sa Zuzanej taký život páčil. Všimla si až keď mala kopu dlhov a absencií, zimný semester skončil s dvojkami. Hrozilo jej vylúčenie.
Sľúbila, že sa dá dokopy a skúšky opraví. Naozaj sa zahrabala do kníh. Keď Miroslavovým kamošom zvonilo, zavrela sa v kúpeľni. Semester nakoniec dala. Chcela, aby sa Miroslav ukľudnil. Mal posledný ročník, čoskoro mal diplom.
„No tak, Zuzka. Žijeme len raz. Mládiže čo ujde, nevrátíš. Kedy máme šaškovinať, ak nie v dvadsiatke?“ odpovedal bezstarostne.
Hanbila sa povedať matke, že žije s chlapcom bez sobáše. Keď volala domov, klamala, že sa vydala, len občiansky, svadbu spravia, keď sa Miroslavovi rodičia vrátia.
Raz sa Zuzana na prednáške cítila zle. Točila sa jej hlava, hrozilo jej zo žalúdka. Nepamätala si posledné menzes a s desom zistila, že je pravdepodobne tehotná. Test to potvrdil.
Stav bol ešte krátky, a tak Miroslav ju presviedčal na interrupciu. Prvý raz sa poriadne pohádali, až tak, že on odišiel a dva dni sa neukázal. Zuzana sa trápila, čakala a plakala. Keď sa vrátil, nebol sám. Na krku mu visela opitá blondína, ktorá sotva stála. Zuzana, vyčerpaná z neistoty, nevydržala a kričala na neho, hnala jeho spoločníčku preč.
„Ona neodíde. Ak sa ti to nepáči, vypadni ty, hysterka!“ zaryčal sa a plesol ju cez tvár.
Schmatla kabát a vybehla von. Pešo došla na internát. S opuchnutou lícom, rozmazaným očným tieňom a v slzách zaklopala. Vrátnička sa zľutovala a pustila ju dnu.
Na druhý deň prišiel Miroslav, prosil o odpustenie, sľuboval, že už nikdy, žiadal, aby sa vrátila. Zuzana uverila. Kvôli dieťaťu.
S biedou dokončila prvý ročník. Domov sa bála ísť. Čo povie matka? Ale zostať v Bratislave bolo strašidelné. Čoskoro mali prísť Miroslavovi rodičia, a ona s bruškom vyzerala hrozne.
Začiatkom leta rodičia naozaj prišli. Keď zistili, že Zuzana je z východu, že sotva prešla do druhého ročníka, otec začal nepríjemný rozhovor. Ponúkol jej peniaze, aby odišla a nechala ich syna na pokoji.
„Pozri sa, aký z neho otec? Iba zábava a kluby. A kto vie, či je vôbec jeho?“ Ponúkol peknú sumu. „Vezmi si to a choď domov k rodičom. Bude to lepšie pre všetkých.“
Zuzanu to hrozne bolelo. Hanbila sa až do morku kostí. Miroslav nehovoril, len počúval. Peniaze neprijala, no neskôr toho ľutovala. Zbalila sa a odišla k matke.
A tá, len čo uvidel dcéru s bruškom, hneď pochopila.
„Prečo si prišla sama?“ opýtala sa podezrievavo. „Takže vydatá nie si? Bratislavčan ťa využíval a vyhodil? Aspoň peniaze ti dal?“ Matka ju nepustila ďalej ako do chodby.
„Mami, ako môžeš? Nepotrebujem jeho peniaze.“
„A prečo si teda prišla k mne? S tebou sme tu predtým sotva vyžili. Myslela som, že si vytiahla šťastie, vydala sa za bratislavčana, žiješ v blahobyte. A ty prídeš s bruchom naspäť. A ako sa tu vmestíme štyria? Navyše s bábätkom?“
„Prečo štyria?“ spýtala sa Zuzana zdesene.
„Pretože kým si ty v Bratislave žila život, ja som si tiež našla priateľa. Čo? Ešte nie som stará, chcem si tiež užiť. Teba som vychovávala sama, nemala som čas na seba. Teraz chcem žiť.“ On je mladší. Nechcem, aby sa na teba pozeral.“
„Kam mám ísť, mami? Čoskoro rodím,“ šepkala Zuzana so slzami v očiach.
„Vráť sa k manželovi. Alebo kto to bol. On spôsobil tehotenstvo, nech sa o vás postará.“
Matka stála neoblomná. Ani náznak sústrasti. Predtým ich vzťah nebol teplý, ale teraz to bolo, akoby hovorila s cudzím človekom.
Zuzana vzala tašku a odišla. Posadla sa na lavičku neďaleko a rozplakala sa. Kam má ísť? Kto ju potrebuje, keď aj matke bolo jedno, aj na vnúčaka? Rozmýšľala, že vstúpi do cesty a nechá sa zraziť. Ale dieťa v bruchu sa začalo hýbať, akoby niečo tušilo. Nemala srdce prikázať mu zomrieť pod kolesami.
„Zuzana?“ pred ňou stála zrazu dievčina.
Pozrela hore, no slzy jej bránili vidieť tvár.
„Som to ja, Soňa Kováčová. Chodili sme spolu do školy. Prečo plačeš?“ Sadla si vedľa a spozorovala brucho. „Si tehotná?“
Zuzana sa rozplakala a povedala bývalej spolužiačke všetko.
„Počuj, poď ku mne. Rodičia sú na chate do jesene. Môžeš u mňa bývať, nemôžeš spať vonku. Potom niečo vymyslíme.“
A Zuzana súhlasila. Kam inam? Nohy sa jej triaZuzana sa nakoniec presťahovala k Sóni, kde našla nielen údž, ale aj novú nádej, že s dcérkou Alenkou budú mať lepší život.
