Mamu volajú Zuzana, má štyridsaťdva rokov. Porodila ma skoro – hneď po škole, v sedemnástich a pol. Jej prvá láska neskončila šťastnou svadbou, ale plienkami, beznými nocami a ťažkým bojom o prežitie. Otec nás opustil hneď po pôrode, na nohy jej pomohli len starí rodičia. Vďaka nim získala prácu učiteľky a ja som aspoň zažila nejaké detstvo.
Mama sa nikdy nevydala, hoci nápadníkov mala. Vždy sa len usmiala: „Až ty vyrastieš, potom sa budem venovať sebe.“ Žili sme v pohode, smiali sme sa. Bola mi kamarátkou: nakupovali sme spolu, požičiavali si šaty, líčili sa v rovnakých odtieňoch. Moje pubertiacke výstrelky – fialové vlasy, piercing, reťaze – riešila s humorom. Boli sme na rovnakej vlne. Alebo sa to tak zdalo.
Teraz mám dvadsať. Študujem, pracujem, mám vlastný život. Myslela som, že sa bude nudiť, keď som už nie stredom jej sveta. Ale namiesto toho sa zamilovala. A do chlapca, ktorý je skoro o polovicu mladší!
Všetko začalo nevinné. Mama učí dejepis na základnej škole. Kolektív majú, ako už to býva, čisto ženský. Až kým sa v jej rozprávaní nezačal objavovať „Erik“. Najprv som si nič nevšimla. Postupne však bolo jasné – stráca rozum. Ten „Erik“ je nový informatik, má len dvadsaťjeden! O rok starší ako ja. A moja mama, dospelá žena, sa správa ako tínedžerka: pečie mu koláče, nosí obedáre, kreslí mu tabuľky. Nikdy mi nedala do práce ani chlebník, jemu balí celé menu!
Šok. Zašla som za jej kolegyňami – tie sú v obavách. Hovoria, že Zuzana sa správa divne: prefarbila vlasy na červeno, kúpila minišaty, líči sa ako do diskotéky. Všetko preto, lebo Erik raz poznamenal, že pripomína „tú slovenskú speváčku z deväťdesiatok“.
Potom prišiel masaker: mama oznámila, že chce s Erikom bývať. Hovorí, že „konečne chce žiť pre seba“. Skúsila som sa s ňou baviť: „Chápeš, čo to robí? Nemá vlastné bývanie, prácu na dohodu…“
„Rozumie mi ako nikto,“ odsekla. „Chceme sa vzdať.“
Zaklopotalo mi v hlave.
„To myslíš vážne?! Chceš si vziať decko, čo práve skončilo výšku?!“
„Nesmieš ho urážať! Je to dospelý muž!“
„Je to podvod, mami! Láka ťa na byt a stabilitu! Kedy prestaneš byť naivná?!“
Hádka bola ako búrka. Krik, búchanie dverí. Obvinila ma zo sebeckosti. Chcela som ísť za riaditeľom, ale hanbilo ma. Tak som radšej schovala jej doklady – občiansky, rodný list, všetko. Bez nich sa nenajsúdi.
Nech si hovoria, že som šialená. Je to lepšie, ako zbierať kusy jej srdca, keď jej „snúbenec“ zmizne so zápisom v knihe. Pozorujem. Čakám. Ak s ňou zostane aj bez papierov – možno ho to myslí vážne. Ak začne tlačiť, hneď uvidím, čo je zač.
Niekedy treba milovať s rozumom. Hlavne keď ide o tých, ktorých máme najradšej.
