Niekedy sa mi zdá, že moja mama nemá srdce, ale nejaké nekonečné more trpezlivosti. Pred piatimi rokmi sa otec zachoval tak podlo, že o tom doteraz neviem rozprávať bez emócií. A ona? Pokojne sa usmeje a povie: „Čo bolo, to prešlo. Prišiel, ľutoval, ospravedlnil sa… Chce sa vrátiť, aby sme zase žili spolu…“
No ja s bratom sme kategoricky proti. Lebo si pamätáme všetko. A zabudnúť na takéto veci by bolo ako zradiť samých seba. Takmer štyridsať rokov boli spolu. Prešli si cestu od študentského internátu až po veľký dom na predmestí. Najprv malá izba, potom dvojizbový byt, trojizbák a nakoniec luxusný štvorizbový byt v Bratislave, a neskôr dom v Modre. Otec miloval dobrý život. Nové autá každé dva roky, opravy „ako to majú slušní ľudia“, kvalitné domáce spotrebiče.
A miloval aj svoju sekretárku. Doslova – zaliezal jej pod sukňu pravidelne. A raz mu oznámila, že čaká bábätko. Na potrat už bolo neskoro. A otec sa rozhodol: „Milujem ju, idem si postaviť novú rodinu!“ Keby len zbalil kufre a odišiel – to by bolo také typické. Ale nie. Začal rozdeľovať majetok, akoby sme pre neho boli cudzími ľuďmi. Rozmýšľal nahlas: „Nezabudol som si niečo nechať?“
Ja som vtedy už bola vydatá, žili sme od nich sami. No brat býval s mamou. Mal dostať byt k svadbe, otec sľúbil. Ale po škandále zostali iba prázdne sľuby. Byt nedal. Vzal si dom, garáž, auto a ešte – vyniesol z bytu všetko, čo považoval za „svoje“. Dokonca mamke zablokoval účet, vraj peniaze teraz potrebuje jeho „nová“ rodina.
Potom niekoľko mesiacov chodil k nám ako do práce – raz pre obľúbený barový stoliček, inokedy pre sadu pohárikov. Až kým brat nevymenil zámok. Potom sme sa s mamou rozhodli vymeniť byt, aby brat s manželkou mali vlastné bývanie. Na svadbu sme otca nepozvali – a on neprotestoval. Po jeho úteku sa naša finančná situácia zhoršila, ale zvládli sme to.
Mama sa vrátila na starú prácu – skúsenú ekonómku privítali s otvorenou náručou. Aj ja s bratom sme sa spamätali a postupne sa všetko upravilo. No otcovi sa zato veci nepodarili. Zdravie ho zradilo, mladá manželka, ktorej tak dôveroval, ho vyhodila von. Tentoraz ani nerozdeľoval majetok – nechal jej dom, zobral si len auto a presťahoval sa do hotela.
A začalo to… Telefonáty k mame, dojímavé reči: „Odpusť, bol som hlupák… Vráťme sa k sebe…“ A viete čo? Vyspovedala ho! Prišla za nami s bratom a hovorí: „Váš otec sa chce s vami zmieriť… Čo keby sme mu dali šancu?“
My s bratom sme onemeli. Jedným hlasom sme povedali: ak ho prijmeš – my už do tohto domu neprídeme. Máme ťa radi, vždy ti pomôžeme, ale vrátiť sa k zradcovi nie je odpustenie, ale znevažovanie seba samých.
A o „otcovi“ už nechceme počuť. Lebo ten, kto opustil rodinu kvôli prázdnym sľubom šťastia, si už právo na tento titul nezaslúži.
