Moju mamu som poznal odkedy som bol bábätko. Bola stále pri mne. Iného človeka som nemal otec opustil mamu ešte pred mojím narodením. Bola to večerná hodina. Ako malý chlapec, sľúbil som si, že budem statočný a počkám, kým sa mama vráti.
Sľúbil som si, že vydržím, nebudem sa báť a budem trpezlivý.
Prešla hodina, dve, no mamu som nikde nevidel. Mal som len päť rokov a slzy mi tiekli po lícach, keď som šiel do spálne, len tak pre istotu Možno je mama tam. Ale spálňa bola prázdna. Aj topánky, v ktorých odišla, boli preč.
Začal som pociťovať strach. Znova som sa rozplakal. Až som napokon zaspal.
Zobudili ma ranné slnečné lúče, ktoré sa vkrádali cez žalúzie na mojej detskej posteli. Vstal som a išiel mamu hľadať znovu. K susedovi som nechcel ísť. Mama mi vravela, že tam žije ujo, ktorý je často opitý a máva výbušnú povahu. Vždy ma to tam desilo.
Vyšiel som von s nádejou, že tam mamu nájdem. Ľudia prechádzali okolo mňa bez povšimnutia. Bol som vyčerpaný z hľadania a sadol som si na lavičku. Na tej lavičke sedela stará pani. Prisadol som si, a slzy sa mi znovu vhrnuli do očí. Starenka sa otočila a spýtala sa, čo sa stalo.
“Choď domov, chlapček,” povedala, zrejme presvedčená, že som len neposlušný, a podala mi jablko. No ja som v hľadaní mamu neprestal. Dospelí, ktorých som stretal, ma nezaujímali a ani som nezaujímal ja ich. Všetci sa ponáhľali za svojimi záležitosťami.
Napokon ma únava premohla a zaspal som v parku na lavici. Prišiel večer pocítil som chlad a hlad. Niekomu zo susedstva sa to nezdalo a privolal políciu. Tak som sa ocitol na policajnej stanici v Bratislave. Odtiaľ ma odviezli na iné miesto a odovzdali istej tete.
“Chcem moju mamu!” opäť mi vypadli slzy a dúfal som, že ju teraz konečne uvidím. Ale v izbe, kam ma priviedli, mama nebola.
Prišla iná teta, priniesla mi čisté oblečenie, pomohla mi prezliecť sa a odviedla ma ďalej. Zrazu som bol medzi deťmi, ktoré boli na tom podobne ako ja. Oprel som sa o stenu a dlho tam len tak stál, celý zmätený. Vedel som, že mama je veľmi ďaleko, možno už nikdy nepríde späť.
P.S.: Mama zomrela, keď ju večer, keď išla z bytu, zrazilo v Bratislave auto.
Ten deň mi ukázal, aké dôležité je vážiť si chvíle s našimi najbližšími, lebo ich môžeme stratiť v jednej sekunde. Nikdy nezabudnem na svoju mamu a lásku, ktorú mi dala.
