**Mama, neodchádzaj**
Po večeri Mama sadla vedľa sedemročného Janka a objala ho okolo ramien. Chlapec stuhol. Naposledy, keď to tak urobila, povedala, že odíde na pár dní služobne a on zostane u jej kamarátky tety Evy. Problém bol v tom, že teta Eva mala dcéru Kvetku, strašne protivnú a namyslenú. Stále na neho žalovala a volala ho „trpaslíkom“.
„Zase ideš služobne? Nechcem k tete Eve. Kvetka je protivná,“ vyhlásil Janko a pozrel na mamu.
Mama sa usmiala a jemne ho pohladila po rozstrapkaných vlasoch. Chlapec nabral odvahu.
„Mami, prosím, zober ma so sebou,“ začal ju prosiť.
„Nemôžem. Budem celé dni zaneprázdnená. Čo by si tam robil sám?“ Vstala z pohovky a nervózne prechádzala po izbe.
„Ty si povedala, že som už veľký. Nechcem k tete Eve s Kvetkou. Môžem zostať sám?“
„Prestaň fňukať!“ zvýšila na neho hlas. „Si príliš malý na to, aby si býval sám. A čo keby sa niečo stalo? Ak nechceš k tete Eve, odveziem ťa za babičkou.“
„Do Košíc?“ vyjasnel si Janko a jeho oči zažiarili radosťou.
„Nie, odveziem ťa k druhej babke, k tvojej otcovej mame.“
Bol to pre neho šok – netušil, že má ešte jednu babku. Nikdy ju nevidel.
„Nechcem,“ povedal pre istotu.
„A ja sa ťa nepýtam. Zbal si učebnice a čo chceš vziať so sebou. Ja ti zatiaľ pripravím veci.“
Jankovo srdce tlklo úzkostou. Raz, keď ho mama odviezla k tete Eve, nebral si nič so sebou. To znamenalo, že teraz odíde na dlho.
„Nechcem nikam ísť s vecami. Môžem ísť s tebou?“ začal fňukať.
„Prestaň! Chlapci neplačú.“
„Ja som ešte dieťa, nie chlap,“ vzlykol.
Ráno sa pomaly obliekal, dúfal, že mama zmení názor a nikam nepôjde, alebo stratí trpezlivosť a nechá ho doma. Mama na neho zaškrekala, že už na nich čaká taxík, a kvôli nemu nestihnú raňajky.
Cestou taxíkom prešli celé mesto, potom dlho čakali na výťah. Janko sledoval čísla na displeji. Výťah zastal na jedenástom poschodí, dvere sa otvorili a mama ho postrčila k plechovým dverám.
Na zazvonenie otvorila žena, ktorá vôbec nevyzerala ako babka. Mala na sebe dlhý červený župan so zlatými vtákmi a na hlave vysoký účes. Pozerala na Janka so znechutením, akoby uvidel myš. Mama vždy vrieskala pri pohľade na myši. Táto žena nevrieskala, ale jej pohľad nesľuboval nič dobré.
Dospelí zvykli pri stretnutí povedať: „Kto to sem prišiel?“ „Čí je to taký krásny chlapec?“ Táto žena nič také nepovedala, len sa striedavo pozerala na neho a na mamu.
„Dobrý deň, Margaréta Viliamovna. Ďakujem, že ste súhlasili zobrať Janka. Tu je jeho oblečenie. Napísala som jeho režim, čo má rád, adresu školy…“
„Kedy sa vrátiš zo svojej…“ „babička“ sa uškrnula, „služobnej cesty?“ Jej hlas bol hlboký a chrapľavý, ako u muža.
„Možno je to prezlečený muž?“ pomyslel si Janko.
„O týždeň, možno skôr,“ odpovedala mama.
Jankovo srdce kleslo. Pozrel na ňu očami plnými krikú, údivu a slz.
„Neodchádzaj. Mamička, zober ma so sebou,“ pokúsil sa naposledy a uchytil sa jej kabátu.
Ruky „babičky“ mu bolestivo stiskli ramená. Prekvapený Janko pustil mamin kabát. Mama okamžite zavrela dvere za sebou. Chlapec začal kričať, volať ju, trhať za kľučku.
„Nekrič! Ohluchla som,“ povedala „babička“ a pustila jeho ramená. „Prestaň s tým výstermom. Vyzleč sa. Dúfam, že tvoja mama nezabudla tvoje papuče? Nebudem na teba míňať peniaze. Mám malý dôchodok.“ Vyparila sa z chodby, nechajúc Janka samého.
Bolo mu horúco, ale z trucu sa nevyzliekol. Sadol si na bobek a oprel sa chrbtom o dvere. No nohy sa mu čoskoro zdrvenili. Vstal a odopol bundu. Nedosiahol na vešiak, položil ju na stolíOcitol sa v detskom domove, kde sa jeho život zmenil na nočnú moru plnú osamelosti a bolesti, ale časom zistil, že ani v najtemnejšom okamihu nezostáva sám, lebo si nosí maminu v srdci.
