„Mami, možno nechaj, aby sa stará mama stratila? Všetkým by bolo lepšie,“ povedala Soňa vyzývavo.
„Soňa, nezabudni zamknúť dvere,“ unavene odpovedala matka a vstala od stola.
„Mami, kedy už s tým prestaneš? Budeš mi to pripomínať celý život?“ urazene odvetila pätnásťročná Soňa.
„Nie celý život, len kým tu býva stará mama. Ak by vyšla von, stratila by sa a…“
„A zomrela by pod plotom, a my by sme sa trápili výčitkami… Mami, možno nechaj…?“ vyprovokovala ju Soňa.
„Čo nechaj?“ nechápala matka.
„Nech sa stratí. Ty sama hovoríš, že ťa unavuje sa o ňu starať.“
„Ako to môžeš povedať? Je to moja svokra, nie moja matka, ale pre teba je to stará mama.“
„Stará mama?“ Soňa prižmúrila oči, ako to robila vždy, keď sa rozčuľovala. „A kde bola, keď jej syn nás opustil? Keď odmietala so mnou zostať? So svojou vlastnou vnučkou? Nerobila si starosti, keď si musela robiť dve práce, len aby sme mali na chleba… A ešte ťa obviňovala, že otec odišiel…“
„Okamžite prestaň!“ zvykolala matka. „Mobilovala som ti toto všetko povedať.“ Vzdychla. „Zle som ťa vychovala, keď nemáš súcit s najbližšími. Bojím sa. Keď zostarnem, budeš sa ku mne správať rovnako? Čo sa to s tebou stalo? Vždy si bola dobré dievča. Nedokázala si prejsť popri opustenému mačiatku bez toho, aby si ho priniesla domov. Ale stará mama nie je mačiatko…“ Unavene pokrútila hlavou. „Už aj tak trpí. Tvoj otec neopustil len nás, ale aj ju.“
„Mami, choď už do práce, meškáš. Sľubujem, že dvere zamknem,“ poľutovala ju Soňa.
„Dobre, inak si znova povieme veci, ktoré nemáme…“ Matka sa však nehýbala.
„Mami, prepáč, ale bolí ma ťa vidieť. Len koža a kosti. Máš len štyridsať a chodíš ohnutá ako stará žena, sotva vláčiš nohy. Neustále unavená. Čo sa tak na mňa pozeráš? Kto ti to má povedať, ak nie tvoja vlastná dcéra?“ Soňa si neuvedomila, že opäť zvýšila hlas.
„Ďakujem. Hlavne daj pozor, aby nezapínala plyn a nenechala tečiť vodu.“
„Vidíš, presne to hovorím. Sme uviaznutí s ňou ako na povraze. Nemáme vlastný život. Mami, dajme ju do domova dôchodcov. Bude tam pod dozorom. Ona aj tak nič nechápe…“
„Ty zas?“ prerušila ju matka.
„Všetkým by bolo lepšie, jej predovšetkým,“ pokračovala Soňa, nevšímajúc si matkino rastúce podráždenie.
„Už ťa nechcem počuť. Nedám ju nikam. Koľko jej ešte zostáva? Nech je doma…“
„Ona nás prežije oboch. Choď už do práce. Nepôjdem nikde, dvere zamknem, sľubujem,“ zlovestne zopakovala Soňa.
„Prepáč. Naložila som na teba… Všetci chodia von, a ty musíš hlídať starú mamu.“
Rozprávali sa, nevšímajúc si otvorené dvere do izby starej mamy. Určite všetko počula, ale pravdepodobne nerozumela a za minútu zabudne.
Matka odišla do práce a Soňa vošla do bývalej svojej izby, kde teraz bývala stará mama.
„Stará mami, chceš niečo?“ spýtala sa.
Pohľad starej mamy bol prázdny, bez záujmu.
„Poď, dám ti cukrík,“ pomohla jej Soňa vstať a zobrala ju do kuchyne.
„A ty kto si?“ pozrela sa na ňu stará mama prázdnym pohľadom.
„Vypi si čaj.“ Soňa si povzdychla a položila pred ňu cukrík.
Stará mama milovala sladké. S matkou ich pred ňou schovávali a dávali len po jednom k čaju. Soňa pozorovala, ako rozbaluje lesklý papier. Cez riedivé šedivé vlasy prekvitla bledá pokožka hlavy. Soňa odvrátila pohľad.
Kedysi si stará mama farbila vlasy a česala ich do bohatého účesu. Maľovala si ústa červenou pomádou a obočie do vysokého oblúka. Soňa si pamätala sladkú vôňu jej parfému. Muži si jej vždy všíSoňa sa naklonila k starej mame, pokojne zviazala jej rozstrapatené vlasy, a v tom tichom geste konečne pocítila, že nie je břemeno, ale posledný zvyšok lásky, ktorý im zostal.
