Mal som šestnásť, keď som sa dozvedel, že moja priateľka je tehotná. Volala sa Vlasta a bola to dievča, do ktorej som sa naozaj zamiloval. S Vlastou som chodil asi rok, boli sme v tej istej triede na gymnáziu. Keď sme zistili, že je tehotná, obaja sme mali obrovský strach a neodvážili sme sa o tom povedať rodičom. Keď sa to dozvedeli oni, boli veľmi nahnevaní.
Moja rodina bola vždy považovaná za vzorovú. Som jediný syn a vždy som mal výborné výsledky v škole. Vlasta tiež, a preto mali naši rodičia veľké plány, že obaja pôjdeme na prestížne vysoké školy, získame dobré zamestnanie, postavíme si zabezpečenú budúcnosť. Dieťa by tieto plány úplne zničilo.
Moja mama trvala na tom, aby Vlasta išla na potrat. Nebolo ešte neskoro, takže to bolo možné vybaviť. Lekári konali profesionálne, všetko prebehlo bez komplikácií.
Potom sme sa s Vlastou vrátili späť do bežného života. Znovu sme sa stretávali, dokončili gymnázium, začali vysokoškolské štúdium a o rok sme sa vzali. Tentokrát nás rodičia nechali na pokoji. Po čase Vlasta znovu otehotnela. Všetci sme sa tešili ja, ona, aj naše rodiny.
Žiaľ, v šiestom mesiaci tehotenstva začala Vlasta krvácať. Chlapček sa narodil predčasne, mal len kilo a pol. Žil však len tri hodiny a potom zomrel.
Prišlo k komplikáciám, lekári nemohli zastaviť krvácanie a museli jej odstrániť maternicu. Vlasta už nikdy nebude môcť mať deti. Prišla ju navštíviť moja mama do nemocnice a s veľkým smútkom priznala, ako ľutuje, že ju pred rokmi donútila k potratu. Nepomohlo to však zmierniť Vlastinu bolesť.
Minulosť už nezmením, chyby sa nedajú napraviť. Dnes viem, že už nikdy nebudeme mať vlastné deti. Netuším, či my dvaja, Vlasta a ja, dokážeme zostať spolu a byť šťastní. Deti sú predsa v slovenskej rodine tak dôležité. Naučilo ma to, že niekedy by človek mal viac veriť svojim citom a menej poslúchať očakávania druhých.
