Bola som u Barbory doma, keď sa objavil jej otec. Privliekol nejaké potraviny a našiel nás v obývačke, kde sme sa spokojne rozprávali. Hneď sa mu zdvihol obočie a začal dávať najavo svoju nespokojnosť s mojou prítomnosťou. Barbora ho odviedla do kuchyne, ale ja som jasne počula, ako ten pán šepká a teda rozhodne nie potichu že som dedinský chlapec, ktorý sa snaží Barboru okúzliť len preto, aby získal byt v Bratislave. Tvrdil, že ma už viackrát videl motkať sa okolo domu jeho dcéry. Takmer som si zaslúžila titul stalker, čo je na Slovensku už takmer horší ako upršaný pondelok.
Najviac ma šokovalo, že Barbora mu odpovedala úplne pokojne, že vraj spolu len mesačne pracujeme v univerzitnej knižnici a preto nás vidno spolu. A pritom sme spolu už dva mesiace chodili len ona zatiaľ otcovi nestihla povedať, že jej knižnicový kolega je vlastne jej frajer. K Barborinmu otcovi som sa len stihla vyjadriť, že to, že máme s rodičmi dom na okraji Trnavy, ešte neznamená, že som dedinský typ. Máme pekný dvojpodlažný dom a môj otec je podnikateľ. Áno, nejazdím na drahom zahraničnom aute a nevykrikujem na celé zástavie, že mám v peňaženke viac eur než je v bankomate, ale to je podľa mňa lepšie. Takto zo života vypadávajú ľudia ako Barbora a jej rodinka.
Mama mi od malička hovorila, nech radšej o žiadnom bohatstve nehovorím, pretože ten, koho milujem, by sa na to nemal pozerať ako na prvé. A určite by sa za mňa nemal hanbiť aj keď na prvý pohľad nevyzerám ako niekto, kto si v sobotu môže dovoliť brunch v centre.
