Dnes som bola u Zuzany doma, keď dorazil jej otec. Priniesol nejaké potraviny a našiel nás v obývačke. Hneď sa mu napla brada a dal najavo, že mu moja prítomnosť nie je po chuti. Zuzana ho odviedla do kuchyne, ale aj tam som počula, ako ma ten človek nemá rád a šeptom, ktorý bol skoro krik, ma nazval dedinskou dievčinou, ktorá vraj chce obsadiť Zuzanin byt. Údajne ma videl niekoľkokrát motkať sa okolo domu jeho dcéry. Takmer ma obvinil, že som prenasledovateľka.
Najviac ma zarazilo, že Zuzana otcovi odpovedala rovnako stroho, vraj spolu iba mesačne pracujeme v univerzitnej knižnici, a preto sa tu motáme. Pritom sme spolu už dva mesiace vo vzťahu, len som jej stihla povedať, že to, že moji rodičia majú dom na predmestí Bratislavy, ešte neznamená, že som z dediny. Bývame veľmi blízko mesta, máme pekný dvojposchodový dom a môj otec je podnikateľ. Jasné, nevozím sa v drahých zahraničných autách a nekričím do sveta, že pochádzam z bohatej rodiny, ale práve preto je to lepšie. Takto sa vyraďujú ľudia ako Zuzana a jej rodina.
Mama mi vždy hovorila, aby som nikdy nehovorila o peniazoch, lebo človek, ktorého milujem, by sa na to nemal dívať v prvom rade. A rozhodne by sa za mňa nemal hanbiť, aj keď na prvý pohľad nevyzerám bohatá. S úsmevom si uvedomujem, aké dôležité je, že ľudia vnímajú aj v Slovensku hodnoty, ktoré sa nedajú kúpiť za eurá.
