Dnes, keď si večer zapisujem do denníka, vraciam sa myšlienkami späť do detstva v našej bratislavskej štvrti. Ako piatak som vždy obdivoval našu susedku Alžbetku. Bola o rok mladšia, nosila dlhé, zlatisté vrkoče a jej tvár plná peh bola pre mňa neodolateľná. Často som ju sprevádzal domov po škole, aby som ju chránil pred miestnymi šikanátormi, ktorí si radi vyberali mladších.
No všetko sa zmenilo, keď rodinu Alžbetky zasiahla tragédia. Jej otec ochorel, bojoval statočne, ale nakoniec podľahol. Jej mama, pani Kučerová, sa so smútkom nedokázala vyrovnať a začala si vypomáhať alkoholom. V dôsledku toho bola Alžbetka čoraz viac zanedbávaná mama zabúdala pripraviť jedlo, starať sa o ňu. Nakoniec prestala chodiť do školy. Najprv som si myslel, že je chorá, ale čas plynul a jej neprítomnosť ma začala vážne trápiť.
Raz som sa odhodlal a opýtal sa mojej mamy, kam Alžbetka zmizla. Jemne mi povedala: Martin, Alžbetku odviezli do detského domova. Cítil som veľký smútok obával som sa, že Alžbetku už možno nikdy neuvidím.
Roky ubiehali, dospel som, absolvoval vojenskú službu a znovu som sa vrátil do Bratislavy. Jedného dňa, cestou po nábreží Dunaja, som ju náhodou uvidel. Kráčala po boku manžela, vyžarovala pokoj, a pod kabátom jej bolo vidno tehotenské bruško bola zrejme tesne pred pôrodom. Naša chvíľa bola krátka a od tej chvíle uplynuli ďalšie štyri roky bez stretnutia.
Znova sa naše cesty preťali, keď sa Alžbetka, už ako matka, vrátila naspäť do rodného mesta. Bola sama jej manžel, Viktor, zomrel tragicky počas bitky na ulici, alkohol mu nadobro zobral život. Ostala s malým synom sama čelila životu. Za každým, keď sa mi Alžbetka objavila pred očami, cítil som prudký nával emócií. Mal som pocit, že naše osudy sú zvláštne poprepletané. Ona, aj jej syn, potrebovali oporu. Vedel som, že mám v ich živote nejakú úlohu, a rozhodol som sa ju naplniť. Tak som sa stal pre Alžbetku a jej malého oporou a skúšam byť pre nich tým, koho potrebujú.
