Mama konečne odišla do dôchodku. Už to sú dva roky. „Som unavená,“ hovorí. „Zdravie úplne na dne. Práca bola stresujúca, kolektív toxický, vek už nie je najmladší. Chcem si teraz žiť pre seba, nie pre všetko to ostatné.“

Predstav si, mamka už nejaký ten rok na dôchodku. Som už unavená, vraví. Zdravie už nič moc, robota bola stresujúca, kolektív totálne toxický a mám svoj vek. Teraz si chcem konečne užívať život, nie len pre druhých prežiť celé roky.
A vieš, nikto sa s ňou o tom ani len neháda. S mamou sa fakt neoplatí hádať, nikomu to ešte ani nenapadlo.
Takže zbalila veci a presťahovala sa na chalupu. Tam si užíva svoje: pestuje kvetiny, uhorky, na terase fajčí cigaretku, kávu si vychutná niekedy s borovičkou, inokedy s knižkou v ruke. Upratuje si, občas si spomenie na robotu s takou zvláštnou hrôzou a teší sa, že vnúčatá sú už veľké a celé leto u nej nehrozia.
A ešte nám potomkom pravidelne radí:
Na dôchodok chodte až keď vnúčatá ukončia vysokú školu. Je to vážne dôležité. Aby už boli samostatní a vás, dôchodcu, im už naložiť na krk nemohli. Pravnúčatá nech potom riešia vaši potomkovia. Najvyšší čas, budete už starí, to už nie je vaša starosť.
Inak si to tam na chalupe parádne zariadila: výdajné miesto na balíky, dedinské potraviny, net, ružová záhradka pred oknom, čistý vzduch, tichí susedia, žiadny stres, len pokoj. Ale vieš čo? Po čase ju to začalo trochu nudiť. Tak si vymyslela, že časť dvora zalie betónom. Pekne kultúrne na parkovanie.
Podľa mamy parkovisko pôsobilo dosť nepoctivo. A načo čakať nejakú milosť od prírody, keď už máme internet, že? Našla si na nete partiu chlapov, volali si ju sme všetkoochotní. Samozrejme, za peniaze.
Prišiel deň D. Päť chlapov, šéfoval im Miroslav mama mu začala hovoriť Miňo, hoci to bol riadny kus chlapa, cez dva metre. Chalani začali s vervou, ale zrazu sa niečo obrátilo. Dva miešače s betónom už čakali pokyny. Mamka sledovala.
A vieš čo, Miňovi hneď preblesklo hlavou: Aha, teta. Sama na dvore, babička, do betónu očividne nevidí. Tak si povedali, že si na nej niečo zarobia. Veď priložíme dačo navyše k cene, prečo by nie?
Miňo spustil svoj koncert:
To takto nejde, tu je všetko nakrivo, tu treba viac spraviť Musíte doplatiť raz toľko, inak balíme a odchádzame. Obzerajte sa po niekom inom.
Mama si ho vypočula. Aj trochu súcitne prikývla. Päťdesiat tisíc, hovoríte? A čo dvadsaťpäť, nevyhovuje? No nič, chalani Verím vám. Ako by som neverila takým serióznym chlapom.
A potom na to pripila:
Tak spravme stávku. Dáme päťdesiat tisíc. Stavíme sa, Miňo, že vašou partiou to zorganizujem tak, že to celé spravíte nielen za deň ale za tri hodiny. Ak to zvládnete päťdesiat ide mne. Ak nie dám ich ja tebe. Platí?
Keby som bola Miňo, tak si to trikrát rozmyslím. No Miňo vysokú nedoštudoval, zato mal veľké sebavedomie. Tak kývol, že jasné, ideme!
Miňo sa zvalil s kávou na schody, že bude pozerať. A teta Marika lebo naša mamka je Marika natiahla gumáky a začala dirigovať. Do piatich minút rozostavila celú partiu tak, že sa chalani ani nespamätali. Každému rozdala úlohy, ukázala, kto čo nosí, ako rýchlo rozotierať, kde šetriť čas a kde nespraviť chybu. Aj miešačom betónu vysvetlila, kedy naliavať a ako, aby to bola robota a nie len vyliata halda.
Zorganizovala to tak, že každý v partii zrazu makal ako švajčiarske hodinky, ani chvíľka nazmar, ani jedno zbytočné gesto.
No čo poviem, bohyňa práce s betónom!
Čo chceli natiahnuť na celý deň, ona spravila za niečo cez dve hodinky. Keby si tam hľadal chyby, nenašiel by si. Úplne tip-top, krásne, rovné, všetko prehľadne.
Miňo najskôr s úsmevom, že veď teta už isto padne na nos. Potom úsmev zmizol. Nakoniec mu došlo stávka! Slovo je slovo! Päťdesiat treba vyplatiť.
Na chvíľu mu vypadla reč, vážne. Aj vyzeral, akoby prvýkrát v živote spoznal, že svet sa nie vždy krúti podľa tvojich predstáv.
Počkajte povedzte mi jedno Ako?! To sa fakt dá?! Takéto niečo, veď neverím.
Dá sa, pokojne mu odvetila teta Marika, otriasla si prach z rukavíc. Keď ste sem išli, videli ste tú veľkú križovatku pred obcou? Takú, čo je až na troch úrovniach?
No videl som zabľabotal Miňo.
A vieš čo? Ja som ju staval.
A v tom momente, Miňovi docvaklo, že teta s betónom občas znamená len to, že človek má za sebou roky v robote, kde slabé povahy dlho neprežijú. A hádať sa s takými? Na to nemá nik nervy ani silu.