Mama Katka
– Čo tu ešte fňukáš? Rozfňukala si sa tu! Vonku je tak aj tak vlhko, a ty ešte aj tu navodzuješ ďalšiu vlhkosť!
Obrovská žena, široká skoro ako dvere do paneláku, sa usadila na lavičku pri Nine.
– Teplo je dneska! A od rána leje, ako keby sa všetci svätí hnevali. Teraz je tu jak v parnej saune! A to je len poludnie a ja už mokrá ako prasa na zabíjačke, keby ma vyžmýkali, voda by tiekla!
Žena vytiahla z tašky fľašu s vodou, chvíľu sa s ňou trápila a napokon otvorila.
– Dáš si? natiahla fľašu k Nini. Vraj keď sa človek napije vody, upokojí sa. Mne to nezaberá, vypila by som aj vedro a ani ťuk.
Nina s hrôzou zazerala na divnú susedu na lavičke. Za čo toto? Čím si to ešte zaslúžila? Nestačí, že má kopu vlastných problémov, ešte aj toto vyriešiť musí! Presnejšie, túto tu riešiť.
Celkovo nikdy nemala rada obéznych ľudí. Pôsobilo to na ňu depresívne. Ako sa dá tak nemilovať samú seba? Veď to nie je žiadna veda, trošku sa hýbať, menej jesť, myslieť na to, že tu nie si sama. To je tak neestetické! Tie faldy, obrovské tričká, pot, pach… Fuj. Nina si spomenula, ako boli s babami v kupé v Piešťanoch a v bazéne plávala podobná pani.
Ja do vody nejdem, baby! Už mám na dnes dosť! zahlásila vtedy Lucia, jej najlepšia kamarátka, natiahla sa ako gazela a bola že vraj dokonalá. Veď stále v posilke s osobným trénerom.
Prečo? Veď sme chceli byť tu celý deň.
S takým? Lucia znechutene kývla späť za seba. Ani pozerať sa neviem, nie to ešte by som bola v jednej vode.
A nabehol taký monológ, že si ho Nina ani nechcela pripomínať. Trochu ju zarazilo, čo Lucia hovorila, ale pokrytec nikdy nebola a musela si priznať, že v niečom s Luciou aj súhlasila. To sa jednoducho nerobí, ak sa nedokážeš dať dokopy, sed doma, Lucia mala pravdu.
A teraz sedí na lavičke vedľa ženy, ktorá je minimálne trikrát objemnejšia než tá z bazéna. Navyše, furt len hovorí a hovorí! No úprimne, na vstávanie z lavičky Ninu už nebolo sily. Strávila na stanici niekoľko hodín, zo začiatku len plakala, neskôr len pozerala pred seba do betónovej steny. A kam vlastne inde ísť? Vlaková stanica jediná možnosť. Automaticky začala vnímať, čo vlastne tá zvláštna spolusesedkyňa básni do vzduchu.
Krásna si! Kufrík nemáš, tašku žiadnu, čiže nikam necestuješ. Čakáš niekoho? Alebo nemáš kam ísť?
Nina odvrátila zrak od steny, no nakoniec predsa len pozrela žene do tváre.
Medzi okrúhlymi lícami žiaril úsmev, hneď sa však vytratil, keď Nina ešte raz s povzdychom naplno spustila slzy a v tej chvíli sa úplne rozplakala. Čo bolo v tej žene, to už nikdy nevysvetlila. Jednoducho ju objala, pritúlila a Nina ucítila len jemný závan voňajúcich kvetov. A žiadny pot, žiadny smrad. Sama prekvapená nakoniec skúšala identifikovať tú arómu: bol to prášok, v ktorom perie blúzku, alebo naozaj vymáčala doma v bylinkách? Nakoniec si v duchu pripomenula vôňu matkiných rúk, na ktoré si už sotva pamätala mama zahynula, keď mala Nina len päť. Jediná spomienka bola lúka plná kvetov, mama splietala venček a jej ruky voňali rovnako.
Čo sa maľuješ? Ublížil ti niekto?
Nina zavrtela hlavou, no potom predsa len prikývla.
Hrdzi! Komu napadne ublížiť takému decu! vyhlásila žena, vybalila z tašky obal s chlebíčkami a veľké červené jablko. No poď, dávaj si!
Rozbalila dobrôtky a Nina zacítila, ako jej zovrelo žalúdok. Nejedla deň, peňaženka prázdna.
Tak, drž! Kuracia šunka, zdravá, všetko doma. Jedz, prosím ťa, si vychudnutá, že až strašné!
Ja nejem mäso… preglgla Nina naprázdno a odvrátila sa.
Čo? strčila jej silou chlebíček do rúk, tváriac sa, že nepočula, a rozlomila jablko.
Nič… Nina fascinovane sledovala tie silné, nelakované ruky a pochopila, že jej nápad s vlakom bol asi dosť zúfalý. Zahryzla sa do chlebíka a zahrkala rozkošou.
Chutí? No, veď to! Ostatné sú len somariny.
Žena si to na lavičke urobila pohodlnejšie a popritom hľadela, ako Nina už žmechruje druhý kúsok.
Jedz, nech nie si hladná! A povedz, čo sa ti stalo, že si tu takto sama, bez vecí a tipujem, že aj bez peňazí?
Nina prikývla a znova sa jej zaligotali oči.
Neplač! Najprv všetko vysvetlíš a potom poriešime. Prípadne si poplačeme spolu a možno sa z toho aj zasmejeme.
A aj keď sa jej nechcelo, rozprávala. Jednoduchý príbeh? Pre Ninu to bol život, jediný čo mala.
Dom opustila včera. Ušla v noci, keď otec oznámil, že ona vlastne jeho dcérou nie je, že bude mať vlastné dieťa. Ešte stále nechápala. Človek, čo ju vychoval, čo bol pre ňu otec, vlastne len adoptoval cudzie dieťa?! Kým s macochou si cestu nikdy nenašla. Čo čakať od Janky, ktorá bola len o málo staršia, než ona? Hneď bolo jasné, že milá nová mama to len hrá.
Niekedy príde hladká poznámka, inokedy čosi nasadí otcovi, inokedy slzy… Všetko ako v telenovele. Nevenovala tomu už potom pozornosť, zvykla bola, že otec vždy ochránil, no tentoraz všetko zmenil.
Posledná kvapka bol rozhovor v otcovej pracovni, kde jej ukázal adopčné papiere a oznámil jej pravdu: nie je jeho dcéra. Nevedela, kto je jej biologický otec, nik jej to neprezradil. A mama… tam sa už nemala koho opýtať.
Pol noci presedela otupená v izbe, nahodila si vetrovku a odišla z domu. Kam, to netušila. Ráno si uvedomila, že na stanici môže aspoň prespať, zamiešať sa medzi ľudí. Mobil vybity, aj tak nikomu volať nemala. Žiadna blízka kamoška, sťahovali sa stále, známostí málo. A tie, čo mala, tej by ozaj nik neporadil. Ich heslo bolo jedno: Miluj sám seba! Kašli na druhých! A úspech je tvoj! Malého čertíka, ktorý bol proti, si Nina dala ako prívesok na ruksak, ale dávno ho stratila.
Žena ju počúvala bez jediného zásahu. Nakoniec vytiahla z kabely papierové vreckovky a podala jej ich.
Utíš sa.
V bagandži začal hrabať, až nakoniec vytiahla veľkú koženú peňaženku:
No pozri, dievčatko, s tvojím otcom treba hovoriť, ale to počká. Mobil máš?
Je kaput.
Ha, drž.
Podala jej starší, ešte tlačidlový mobil.
Čumíš? Nie je to aktuálny model? Mne vyhovuje. Dcéra darovala. Skrátka napíš SMS, že si v poriadku. On nie je ideálny rodič, ale netreba ho hneď trápiť.
Žena sledovala, ako Nina píše a tvárila sa pritom zamyslene. Potom sa rozhodne postavila, zahladila dokrčenú blúzku.
Volám sa teta Katka. Žijem za mestom, na dedine. Poď ku mne. Nemáš kam ísť, tak čo budeš blúdiť?
Ale prečo?
Čo prečo?
Prečo mi chcete pomáhať? Som cudzia.
Teta Katka sa usmiala, chytila Ninu za bradu, mala ruky mäkké a teplé.
Preto, lebo cudzie deti neexistujú. Každé si zaslúži, aby oňho niekto dbal.
Ale ja už nie som dieťa…
No určite nie si! Poď, ideme kúpiť lístok, lebo zmeškáme spoj.
A tak sa Nina ocitla u Kataríny Kameníkovej.
Cestou už nič neprevrávajú, neskôr jej Katka vysvetlí, že nie každý hneď všetko chce vyrozprávať. Niekedy človeku stačí, keď vie, že môže.
Unavená Nina zaspala v prímestskom vlaku a zobudila ju až teta Katka, keď došli do stanice:
Vstávaj, zlatíčko, už sme doma!
Na peróne kývla Katka niekomu a Nina sa strhla, keď sa k nim rozbehla vysoká štíhla žena.
Mama Katka! Druhý vlak zmeškám, už som myslela, že neprídeš. Ako Ninka?
V pohode, usadila ich s Jarkom. O dva dni ich prídem pozrieť.
Hovorila si už s lekárom?
Snaží sa, vraj má všetko pod kontrolou. Je mladý, ale šikovný.
A to kto je? žena si všimla Ninu.
Menej otázok, Svetlanka. Sme hladné a z cesty unavené.
Jasné! Poďte!
Starú Felíciu našej tetky Katky by si si musela vidieť Nina sa chichotala.
Čo?! To je vlastná úprava! Bracho mi tam namaľoval Kocúra Fera!
Airbrush, nie aerograf opravila ju Nina, kukajúc na obrázok.
Mama Katka, kde si takú múdru našla? smiala sa Svetlana, keď jej otvárala dvere.
Na stanici.
Ako mňa… objasnila Svetlana a zadívala sa na Ninu. Ty vieš kresliť?
Jasné, výtvarnú som skončila.
Paráda! To brat bude mať radosť! On je autodidakt, nič neštudoval.
Fakt? A super kreslí!
To musíš povedať jemu. Poď už, čakajú nás.
Kto všetko?
Uvidíš!
Svetlana šoférovala tak, že Nina zatvárala oči v zákrutách.
Pomaly, Svetlan, ujde nám to! Katka sa usmiala.
Veď si zvykne!
Zabrzdili pred veľkým domom. Vybehla kopa detí.
Všetky moje! ťažko sa Katka vydriapala z auta. Ale neboj, žijem sama. Sú len u nás často, preto je dom plný. Poď, nehanbi sa.
Deti sa rozprchli okolo tetky Katky, veľké ruky pohladili po hlavách a lícach.
Moji zlatí!
Zoznamovať sa s veľkou rodinou Katky trvalo Nine takmer týždeň. Stále nevedela, kto je kto. Nakoniec, keď Svetlana priviezla svojho najmenšieho syna, zobrala Ninu na prehliadku dediny a všetko jej vysvetlila.
Pozri! mávla rukou po uličke. Tu býva Zina, Mišo, Nastenka, všetko už rodiny. Poznala si ich už minule. Na vedľajšej ulici je Oľga a Veronka. Oľga má dve deti, Veronku sme minulý mesiac vydali. Na druhom konci dediny som ja s bratom a Ninou. U nej to bolo o inom, syn Jarko sa narodil so srdcovou chybou, sledujú ho, snáď pomôže operácia.
Svet, už sa v tom strácam.
To nič, časom sa zorientuješ. Je nás dosť.
Teta Katka je hrdinka, že toľko detí porodila!
Svetlana sa rozosmiala:
Ona nás nerodila! Všetci sme odložené.
Nina ostala stáť.
Ako to…?
Tak, to je dlhé. Poď.
Dom vlády nebol veľký, ale útulný. Na kuchyni mačka akurát rozvalená na sedačke, Svetlana mávla:
Sadni si. Uložím Vanka a prídem.
Nina si obzerala kuchyňu, biele záclony s ručnou výšivkou nezábudiek.
Páči sa? To vyšívala Viki.
Kto?
Dcéra. Keď som čakala deti, vyšívala som im každému záclony iné: nezábudky Viktorke, maky Vankovi, margarétky Lízke.
Krása! Nina prešla po výšivke prstami.
Mama ma naučila. Keď ma zobrala k sebe, nič som nevedela.
Zobrala?
No jasné. Rodičia boli alkoholici, detstvo si ani nepamätám. Mama vždy hovorila, že čo veľmi bolí, na to mozog zabudne, aby si nezošalel.
Dissociatívna amnézia.
Čo?
Strata pamäti.
Kde si to počula?
Chcela som ísť na psychológiu. Veľa čítam, zaujíma ma to.
Čo bráni?
Posledné dva roky som bola chorá, musela som súkromne, otec platil. Teraz nebude. Sama neviem, čo ďalej.
Čím?
Chrbát, operácia. Teraz už dobre, len niekedy bolí.
Rozumiem.
Ty rozprávaj, prosím.
Počúvaj: mama ma bila, že som týždeň nevedela vstať. Nikto nezasiahol. Nakoniec som utiekla. Mala som vreckové na dva pagáče. Teta Katka ma našla na stanici, dala jesť, zobrala domov. Neskôr vybavila súhlas, adoptovala ma, potom môjho brata Saška. Bábätko bol, keď ho zobrala. Katka zdravie a čas obetovala, vychovala nás ako vlastných.
Teta Katka má vlastné deti?
Nemôže mať. Má cukrovku, ani srdce nemá najlepšie, diagnóz plná kniha. V mladosti bola veľmi pekná, chcela byť lekárka, ale kvôli konkurzu sa nedostala na školu, išla domov a zaľúbila sa. Zobrala si neznámeho, čo ju týral. Odišla od neho, zostala sama, rodinu odchodila, a takto nás začala zachraňovať.
A peniaze? spýta sa Nina.
To je príbeh. Štát niečo prispeje, keď vybavíš opatrovníctvo, ale to je kvapka. Hlavná je pomoc Paľka.
Kto je Paľko?
To je chlapec, ktorého našla v meste, utiekol z domu. Mal problémy, zdravotné aj iné. Potom teta Katka spoznala jeho otca, pána Štefana. Bohatý podnikateľ, dom ako kaštieľ. Paľka nenechal, stará sa oňho, stavil hlavu. Pomáha všetkým, právnici riešia, poradí, ako čo vybaviť. Mama Katka vraví, že našla konečne aj svojho kráľa. Skrátka, máme šťastie aj v nešťastí. Tu by si neverila, keby si počula inde.
Nina mlčky krútila hlavou.
Ale my žijeme, to všetko je práve aj o nej bez tetky Katky by sme možno ani jeden z nás nebol…
Odkiaľ vás všetkých vyťahovala, to by nestačil ani anjel. Svetlana pozrela na hodiny. Idem, Saško príde obedovať a môj muž Ruslan je na ceste.
Pôjdem…
Kam už? Svetla vytiahla misu s bryndzovou polievkou. Daj taniere, budeme obedovať. Mama dnes u Ziny, šijú niečo pre decká. Čo by si bola doma sama?
Pre Ninu bolo všetko nové: spoločný stôl, deti, chlapi, ktorí sa bozkávali so Svetlanou a ona ich žartom švacla uterákom. U nich doma nikdy niečo také nezažila. S otcom sa málokedy stretli pri stole, keď bola v dome Janka, jedla Nina radšej sama. A v tej chvíli si uvedomila, že aj ona by chcela taký dom, deti, ľudí okolo… Rozplakala sa, slzy padali do polievky.
Hej, polievku som už solila! objala ju Svetlana a podala čistú utierku. No tak, už si doma. Nik ťa tu neublíži.
Prvý raz o všetkom povedala, Mama, otec, Janka… Svetlana počúvala, nevstupovala jej do reči.
Vieš čo ti poviem?
No?
Nehnevaj sa na otca. Rýchlo spracúva šťastie. Veď si myslel, že nemôže mať deti, nie? A teraz to prepálil, kto vie, urobil test na otcovstvo?
Ako to vieš?
Veď je podnikateľ, asi s tým nestráca čas. Ale to bude. No neber si to osobne, nie každý vie zvládať radosť tak, aby neublížil. Niekedy radosť omámi a robí človeka bláznom, ako u Niny našej. Keď jej pán Štefan pomohol kúpiť dom, roztočila to tak, že zabudla na všetko. A potom zistila, že čaká bábätko, nášho Jarka… Odvtedy je život iný. Chudák, srdce má od narodenia choré.
A ona chcela…?
Nie. Už nikomu nedala ani len priblížiť sa. Je ako vlk. Do štyroch rokov bývala v búde s psom, Najdou. Katka ich brala len spolu. Najda na nikoho nepustila, iba na ňu.
Dvere na kuchyni sa rozleteli.
Teta Sveti, po Ninu si prišli! Babka odkázala, nech ide domov!
Dievča v dverách skoro zaplakalo. Svetlana kývla rukou.
Klud, Irinka, otec s ním je, choď za nimi ak chceš, a ďakujem!
A Svetlana sa obrátila na Ninu:
Irinka, od Niny. Fajn dievča. Poď už, buď máš spoločnosť, alebo niekoho k sebe pustíš.
Nina sa pritisla v objatí k Svetlane.
Ďakujem.
A za čo? Len nezabudni, tu máš domov. Ak bude zle, vieš, kam prísť.
Také zvláštne… Tyle ľudí a žiadna krvná rodina…
Rodina je aj o duši, nielen o krvi. Skôr o tom, s kým to cítiš. A čo je silnejšie? Kto vie…
Otec, ktorý prišiel po Ninu, len sklopil zrak. Netušil, že teta Katka s ním v meste prehovárala. To, čo teraz stál pred Ninou, bola výsledkom ich rozpravy, z ktorej vyplynulo len jedno: prosil ju domov.
Nie, oci, prepáč. Nechcem. Nebudem vám do ničoho zasahovať, je to tak správne.
Môžem ti aspoň prenajať byt?
Nina pozrela na Katku a prikývla.
Budem vďačná, ak mi na začiatok pomôžeš. Nájsť si robótku, prehodiť školu na diaľkové, musím začať žiť.
To ja vybavím.
Ale toto je moja vec. Treba, aby som rozhodovala ja.
Už mi neveríš?
Nie, lenže ty si vždy učil, že sa mám spoliehať len sama na seba, tak to vlastne len skúšam podľa tvojich lekcií.
Otec nakoniec školu zaplatí. Nina vyštuduje a medzi deťmi bude vyhlásenou psychologičkou. Termíny vopred na mesiace dopredu. Janka porodí chlapčeka, Nina im dopraje, no bude sa s nimi stretávať zriedka. Lebo rodina, ktorú objavila vďaka tetke Katke, jej bude oveľa bližšia. A keď raz Katka ťažko ochorie, Nina všetko nechá a odíde k nej, aby sa o ňu starala. Polrok, čo nasleduje po mŕtvici, bude pre Ninu najťažší aj najšťastnejší. Pri nej budú ľudia, ktorí ju potrebujú a ktorí ju prijali presne takú, aká je.
Katka sa postaví, aj keď už dobré chodenie bude minulosť. Reč občas kostrbatá, no Sashko s Ruslanom jej pred dom spravia lavičku takú, že na nej bude kraľovať. S úsmevom vyhlasuje:
No čo, trón ako vyšitý! Ešte ten čajík, prosím!
Deti budú pobehovať na dvore a prosiť babičku o rozhodovanie vo futbalových zápasoch:
Babi, videla si ma? Jaký gól som dal! To by mala aj naša reprezentácia šancu!
Nina sa do mesta vráti až vtedy, keď má istotu, že Katka je v pohode. A hneď prvé svadobné pozvanie posiela jej:
Mama Katka, budeš pri mne stáť?
Vždy, dievčatko, vždy…
