Mama Katarína
Čo tu ešte šuchoceš? Už si to celé zvlhčila! Vonku aj tak prší a ty tu ešte vylievaš tú svoju mokrotu!
Mohutná žena, veľká ako stodola v Turci, klesla na starú lavičku vedľa Miry.
Teplo nehorázne! Ešte aj pršalo od rána. Teraz tu máme parný kúpeľ. Ani poludnie a ja už odetá vyžmýkať by si ma mohol! Pozri, ako ma všetko svrbí.
Zo starej tašky vytiahla plastovú fľašu s vodou, rozstrapatenými prstami odsunula vrchnák.
Dáš si? podala fľašu Mire. Vraví sa, že keď si dáš pohár vody, upokojíš sa. Mne to nepomáha. Aj keby som celé jazierko vypila, nič nepomôže.
Mira s údesom hľadela na svoju čudnú spolusediacu. Čím si toto ešte zaslúžila? Čo také vykonala, že okrem všetkých iných ťažkostí jej ešte aj toto vpadlo do života? Presnejšie, táto
Mira nikdy nemala rada plných ľudí. Privádzali ju do smutného znechutenia. Ako môžu tak zabúdať na seba? Stačí trochu sa hýbať a myslieť aj na ostatných. Veď to je neestetické! Tie záhyby, megalomanské šaty, pot, zvláštny zápach Fuj! Spomenula si, ako kedysi s kamarátkami v kúpeľoch videli takúto ženu, čo v bazéne splývala medzi všetkými.
Ja do vody nejdem, dievčatá! Už mám na dnes dosť! vyhlásila Lenka, Mirina najlepšia kamarátka, natiahla svoje vypracované svaly a tvárila sa znechutene. Nuž, kto by nebol taký dokonalý, keď má súkromného trénera a trávi toľko času v posilňovni?
Prečo, však sme plánovali tu stráviť celý deň?
S týmto? ukázala Lenka pohŕdavo za seba. Už len dívať sa na to mi je zle, nie to byť vedľa.
Prišiel na to rečnatý monológ, ktorý sa Mire spomínať vôbec nechcelo. Ráno ju slová pobúrili, no nikdy nebola pokrytec a musela priznať, že s Lenkou čiastočne súhlasí. Lenže nemôžeš to nechať len tak! Keď sa nevieš dať dokopy, buď doma. V tomto mala priateľka pravdu.
A ona, Mira, tu práve teraz sedí vedľa ženy, čo bola ešte širšia než tá pri bazéne. A nie len sedí! ONA ešte aj stále rozpráva! Lena mala pravdu. Lenže Mira nemala silu vstať. Už niekoľko hodín tu presedela, najprv plačúc a potom dívala sa otupene na stenu. Okrem starej železničnej stanice v Martine nemala kam ísť. Zrazu začala vnímať, čo z tej ženy vychádza:
Ty si krásna Ani kufor, ani kabelku tu nemáš. Asi nejdeš nikam ďaleko. Čakáš niekoho? Alebo nemáš kam?
Mira odtrhla pohľad od steny a pozrela na ženu. Dobrosrdečná tvár s veľkými lícami žiarila úsmevom, ktorý však zmizol, keď Mira náhle vzlykla a začala bez varovania plakať. Ťažko povedať, čo v tej žene bolo, že si ju pritiahla k sebe a objala. Mira, strapatá, s moderným zostrihom, zvierala látku jej blúzky a zistila, že necíti žiadny nepríjemný pach. Len jemnú vôňu lúčnych kvetov, ktorá bola silná a pritom citlivá Premýšľala, či sa tá žena prala v bylinkách, alebo či je to len akýsi pudr, ktorý ju pripomína. Znovu privoňala a s hrôzou sa mykla takto voňali ruky jej mamy. Akoby sa jej v hlave otvoril závoj: matka, čo Mira stratila, keď mala len päť. Ostala jej po nej len rozkvitnutá lúka a veniec, ktorý jej mama položila na hlavu. Tie ruky voňali presne tak ako teraz tie žienine.
Ty čo, kto ťa naštval, čo? spýtala sa žena.
Mira najprv kývala hlavou, že sa nič nestalo, potom však prikývla.
Banda jedna! Také dieťa trápiť! žena vybrala balíček s chlebíkom a veľké červené jablko. No poď už!
Rozbalila chlebík a taká aróma z neho vyšla, až sa Mi re utiahol žalúdok do uzlíka. Nejedla nič už deň a na lístoček ani len euro nemala.
Drž To je domácia šunka, kuracia. Neboj, výborná. Sama som robila. Jedz, aj si schudla, aká si.
Ja mäso nejem zalapala Mira po slinách a odvrátila tvár.
Prosím? vtisla jej chlebík do rúk a rozpolila jablko.
Nič dívala sa Mira na pevné ruky bez manikúry a zrazu jej napadlo, že nápad ísť na vlak bol možno len zúfalstvo. Zahryzla do chlebíka. Slza jej vybehla a ona prežúvala ako opitá.
Chutí? No však vidíš! A všetko ostatné sú hlúposti.
Žena sa pohmkávala a pohybovala po lavici, kým Mira už hltavo hltala druhý chlebík.
Len jedz! A už mi povedz, prečo tu sedíš sama, bez peňazí, bez ničoho vlastného? Kde máš domov?
Mira mlčky prikývla, slzy jej opäť tiekli.
Neplač, najprv povedz, čo sa ti stalo, potom sa spolu budeme smiať aj plakať.
Hovorila nerada, ale zdalo sa, že jej nič iné nezostáva. Celý ten príbeh nestojí možno ani za deravý halier, ale bola to jej jediná realita.
Ušla včera večer. Presnejšie, vybehla ako dieťa, keď jej otec zahlásil, že nie je vlastná a bude mať ďalšieho syna. To snáď nemyslel vážne. Otec, ktorého volala celý život otec A nikdy sa to nezdalo. S macochou Karolínou si do reči neprišla, bola len o pár rokov staršia než ona sama. Macocha na ňu len stisla tenké pery
Ty si milučká! zaspievala Karolína a Mira vedela, že je pokoj dnisku.
Raz zášť, raz ohováranie u otca, potom slzy Niekedy mala pocit, že žije v lacnom telenovele. Ale bola zvyknutá, že otec ju vždy bráni, no teraz Teraz už žiadna opora.
Poslednou kvapkou bol večer, keď otec pred ňu položil papiere a vyhlásil to svoje, že už a ona nie je jeho dcéra, len adoptovaná. Kto bol jej pravý otec, nepovedal. A mamy sa už spýtať nedalo.
Mira presedela noc na posteli, ráno si len hodila kabát a bezcieľne kráčala. Vôbec netušila, kam ide a čo robí. Zhruba vtedy jej došlo, že jediným miestom je asi železničná stanica. Telefón vybitý a s nikým sa jej rozprávať nechcelo. Blízkych kamarátov nemala stále sa sťahovali, nikde dlhšie nevydržala. A tie, čo mala, by jej aj tak nepomohli. Ich život bol len o jednej vete: Maj sa rád, na ostatných kašli a sám vyhráš! Spomínala na obrázok malého čertíka z televízie a dlho mala taký prívesok.
Žena ju počúvala bez jedinej otázky. Keď Mira skončila, mlčky jej podala vreckovky a potom badaj nezmestiaci sa do tašky peňažen.
Pozri sa. S otcom treba pohovoriť, ale to počká. Telefun máš?
Vybitý.
Tak tu! podala jej starú tlačidlovú Nokiu. Čo, že nie je moderný? Dar mojej dcéry. Dobre zvoní. Zavolaj alebo daj SMS, že si v poriadku. Aj keď nebol dobrý otcom, netreba ho nechať v neistote.
Sledovala, ako Mira píše správu, zatiaľ čo žena fackovito narovnala blúzku.
Ja som teta Katarína. Žijem za mestom pri Martine. Pôjdeš so mnou? Raz nemáš kam ísť, nie je to najhoršie riešenie, čo?
A prečo?
Prečo že prečo to robím? Mira nechápala.
Katarína sa usmiala a vzala ju za bradu, ruky mala mäkučké a hrejivé.
Preto, moja, lebo cudzie deti nie sú. A decko nesmie byť bez dozoru.
Ale ja už nie som dieťa
Akože nie! Vstávaj. Treba kúpiť lístok, nech nám neujde vláčik.
A tak sa Mira ocitla u Kataríny na dedine v dolinke pod Veľkou Fatrou.
Cestou sa Katarína nič nevypytovala až potom si bude vysvetľovať, že načúvať bolesti treba so srdcom, nie s rozumom. Kto chce, raz povie všetko.
Mira zaspala v motoráku. Prebral ju až Katrin hmat na ramene:
Vstávaj, Mila, už sme tu!
Na peróne tóny starej harmoniky, deti poskakujú, dedinská žena svieža, ako ranný chlieb rozosmieva všetkých:
Mama Katka! Som tu už druhýkrát, že neprídeš. A Ninonka?
Všetko dobre! Poriešili sme s Jurkom. O dva dni zájdem zas.
A lekár?
Vraj spraví čo treba. Mladý, ale šikovný je.
A táto kto? pozrela na Miru a urobila obočie.
Menej otázok, Svetka. Ideme jesť!
Stará Škoda Fabia so samolepkou kocúra Murka (Murka ten na dverách) rozosmiala Miru.
Čo je? Originálna grafika, bráško Lacko robil!
Grafika Mira potiahla po Murkovi rpkou.
Kdeže Mama Katka našla spriaznenú dušu, čo? Svetlana otvorila dvere.
Na stanici.
Ako mňa A vieš kresliť?
Áno. Chodila som na ZUŠ-ku.
To poriadne! Lackovi sa budeš páčiť. Ten samouk je.
Domček Katky bol vyzdobený giraľami a levanduľami. Deti rozlietané ako motýle, ruky Katky plieskali po lícach, Moje zlaté, moje!
O týždeň už Mira poznala Kačkuho decká Azda desať duší. Každý z nich bol akýsi jedni už vyleteli, iní ešte pod krídlami. Sveta jej všetko rozprávala, z kuchyne bolo cítiť lipový čaj a vo vzduchu visela neha.
Bývali tu Veronika, Majka, Olinka, Zuzka aj Viktor. Niektorí už s deťmi, už nevesty, už za humnom. Niekto na druhom konci dediny. Každý mal svoj príbeh, všetci rodení, nerodení, ich spájal, že sa nikde nezmestili až našli Katku.
Vieš, povedala Sveta, keď natierala chlieb, všetci sme podivné vtáky. Veľa z nás je tu, lebo Katka nás presne vtedy našla, keď už celkom zhaslo svetlo.
Mira pritakávala:
Je zvláštne, že toľko lásky, a žiaden nie jej vlastný
Nemohla mať svoje. By si neverila, čo ona prežila. Vravia, že srdce má veľké, lebo sa muselo zväčšiť, aby sa doň zmestil celý svet.
Sveta kedysi ušla od rodičov alkoholičov, bola len v trinásť na stanici, keď ju Katka oslovila a napiť dala. Najprv ju chceli len na pár nocí a ostala už natrvalo.
Jeden za všetkých, všetci za Katku, tak si tu vravíme, zasmiala sa Sveta. A keď treba, ide o život, aj kríž nosíme, aj smiech je.
V rodine je aj Palko našli ho v meste, keď už blúdil celkom špinavý. Otca má bohatého, má firmy v Bratislave, i právnikov. Teraz všetkým pomáhajú. Jeho liečia, jemu postavili domček, mamu Katku vraj volá kráľovnou.
Keď Sveta rozprávala, ako každý príbeh z miestnej Santa Barbary by vydal na knihu, Mira len krútila hlavou. Zvláštne bolo, že im to všetko pripadalo normálne. Aj to, ako Katku operovali na srdce rabín, potom minula aj všetko, čo mala, len aby deti vychovala. Odkiaľ mala tie peniaze? Všetko vďaka vzťahom, ktorých tu časom pribúdalo.
Večer pri stole sa Mirine slzy vlievali do misiek s chladnou polievkou, keď zrazu Sveta chlácholila mäkkou rukou a vtláčala jej čisté plátenko:
Neboj, už si doma! Nik ti neublíži.
Prvý raz Mira vyrozprávala všetko o mame, otcovi, macoche, o zlomeninách, o opustenosti. Bola to vlastne terapia, slovo po slove sa jej otváralo srdce. Sveta dávala len výhybky správnym smerom, ale nikdy nezabárala do rán.
Vieš, povedala , na otca sa nehnevaj. Toľko rokov ťa vychovával. Možno teraz len nevie, čo so šťastím, keď ho doženie do nepraktických činov. Aj na takom radovaní vie človek halabala rozbiť život na tigerle. Viem, o čom hovorím.
Ninočka, ďalšia zo sirotincov, je vraj celkom milá, len keď jej bolo najhoršie, žila s fenkou Zorkou štyri roky v starej búde. Nik ju nehľadal, až Katka počula správu, že v susednej dedine je divé dievčatko. Zobrala si aj fenku, lebo inak Ninka nešlo odľúčiť.
V Kalčíne, kde bývajú, má každý svoj podivný domov. Susedia, tetky, deti ostrihané nakrátko, okná ozdobené výšivkami zabudnutými v škatuliach.
Život tu bol ako sen. Nik nie tvoj krvný príbuzný, no rodina väčšmi, než si Mira kedy vedela predstaviť.
Keď po ňu otec prišiel, nevedel kam s očami. Nechápal, že Katarína bola za ňou v Martine, našla ho a vyrozprávala mu všetko. Prosil ju, aby prišla domov.
Nie, oci. Prepáč, nechcem vám byť na ťarchu. Takto je to lepšie.
Pomôžem ti začať, aspoň si prenajmi byt. Dám ti na začiatok.
Budem vďačná, len kým si nenájdem prácu a neprenesiem štúdium na externé. Chcem stáť na vlastných.
Lebo mi už neveríš?
To nie, oci. Ale vždy si tvrdil, že treba byť samostatná. Tak teraz, podľa tvojich rád.
Otec jej štúdium nakoniec zaplatil. Mira dokončila magisterský titul v psychológii, stala sa vyhľadávanou detskou terapeutkou. Na zápis sa k nej čakalo týždne. Karolína porodila chlapca, Mira mala úprimnú radosť, ale kontakty s otcom boli už zriedkavé, lebo nová rodina pod Fatranskou lúkou bola jej domovom.
Keď raz Katka ťažko ochorela, Mira sa vrátila na dedinu, aby sa o ňu starala. Nasledujúce polroka bolo najťažších aj najšťastnejších. Medzi svojimi zistila, čo znamená mať ozajstných blízkych.
Katka prežila. Aj keď už chodila ťažko a rozprávala pomaly, synovci jej postavili lavičku pri bráničke, na ktorú pravidelne sadala ako na trón, kde dávala deťom rozprávky a rozhodovala ich hry.
Tak čo, babička, nechcete čajík? A videli ste, ako som vysoko skočil? A Fero dal gól, po prvý raz!
Mira sa do hlavného mesta vrátila, až keď bola istá, že s Katkou je všetko ako-tak dobré. A keď mala svadbu, prvou pozvala práve ju.
Mami Katka, budeš so mnou?
Vždy, zlatíčko, navždyKatka sa usmiala, pohladila Miru po vlasoch a s hrdosťou sa tešila jej šťastiu. Hoci nohy mala slabé, v rukách jej ešte zostala známa sila a keď Mira kráčala uličkou, Katkine objatie bolo pevnejšie než čokoľvek v živote predtým.
Na svadbe sedela Katka v prednej lavici, okolo nej jej deti a detiská, celé to porozlievané stádo, smiali sa, šepkali, veselili a ona sa ani na chvíľu necítila sama. Len tak si potichu zamrmlala, keď Mira v bielych šatách zašepkala: Ďakujem, mami Katka Za všetko.
Večer, keď všetko utíchlo a Katke liali bylinkový čaj z hrnčeka, Sveta jej pošepkala: Vidíš? Už si ich naučila, čo je domov.
Kým noc splývala pod horou, Mira si sadla ku Katke na lavičku spred domu. Oblohou preletela prvá letná hviezda, v tráve spieval svrček a z diaľky brnkal harmonikár. Mira len mlčky položila hlavu Katke na plece. Vedela, že domov je v tých rukách, v tej vôni lúky, v jej pohľade plnom nehy, v spoločenstve duší, ktoré bola život naučil vychádzať spolu. Spomenula si, ako veľmi kedysi chcela utiecť lenže domov sa neuteká, domov sa vždy nájde. Hoc aj na železničnej stanici za dažďa, presne vo chvíli, keď človek myslí, že nemá už nikoho.
Katka sa usmiala do hviezd:
Hlavné je nezabudnúť. Každý, kto hľadá, raz domov nájde.
A na druhý deň ráno sa v bielom, mäkkom svetle dňa pred domom na lavičke objavil ďalší batôžtek. Katka len potichu vysunula plece a pohladila novú, uplakanú tvár:
Poď, dieťa u nás je miesta dosť.
A tak to šlo ďalej: pod Veľkou Fatrou sa nikdy neprestalo veriť v lásku, čo rastie, čím viac sa z nej rozdá.
