Mama je unavená

Mama je unavená

Iveta kričala na pokladníčku tak nahlas, že sa chudere triasli ruky.

Koľko sa tu ešte budete babrať?! Ak neviete pracovať, ostaňte radšej doma!

Prepáčte, staršia pokladníčka už beztak prehádzovala tovar rýchlo, ale ešte pridala.

Iveta, manžel Peter jej opatrne položil ruku na lakeť, nechaj to, poďme.

Manželka sa obrátila zostra:

Ty buď ticho! Kto sa ťa niečo pýtal?

Peter schoval pohľad a stíchol. Vždy ticho ustupoval.

***

Doma rozvoniavalo kura na rasci. Svokra, Zuzana Krajčová, miešala polievku pri sporáku.

Och, prišli ste! Navarila som vám kurací vývar s rezancami. Poďte za stôl, nasýtim vás.

Koľkýkrát som vám už povedala, nech neleziete do mojej kuchyne, preštekla Iveta. Vy tu bývate, či ste len na návšteve?

Zuzana sčervenela a položila naberačku.

Ja som len chcela pomôcť…

Netreba mi vašu pomoc! Poradím si sama!

Do kuchyne sa vovalil sedemročný Jurko:

Mami, ahoj! Vojto z vedľajšieho vchodu vravel, že som slaboch! Ale ja nie som, však?

Daj mi pokoj, zrúkla Iveta, nevidíš, že mám robotu?!

Jurko stíchol, pozrel na babku. Tá odvrátila zrak.

Iveta zabuchla za sebou dvere do izby.

***

Takto to u nich chodilo stále.

Každý deň rovnaký. Iveta sa budila nahnevaná, zaspávala podráždená a medzi tým nakričala na každého, kto jej prišiel do cesty na muža, svokru, syna, predavačky, kolegov, úplných cudzincov.

Len sem-tam, veľmi zriedka, jej prebleskla hlavou otázka: Bože môj, čo to robím? No tá myšlienka zmizla v tmavej diere, z ktorej nevidela východ.

Manžel trpel. Zvykol si. Desať rokov manželstva ho naučilo jediné: mlčať a neprekážať.

Mal dve zamestnania, nosil peniaze, robil všetko, čo povedala. Po nociach, keď Iveta zaspala, vyšiel na kuchyňu, pil čaj a hľadel do prázdna. Premýšľal.

Zuzana Krajčová prišla pred tromi mesiacmi pomôcť s Jurkom, kým rodičia pracujú.

Každý deň znášala Ivetine pohľady plné zlosti.

Jurko… Jurko jednoducho existoval. Behával, hral sa, pýtal sa. Vždy, keď šiel k mame, narazil na múr.

Najprv plakal. Potom už nie. Ostával s babkou, ticho pri nej sedel bolo to pokojnejšie.

***

V piatok sa stalo to, čo veľakrát predtým.

Iveta prišla z práce extrémne vytočená: šéf na ňu kričal, kolegyňa jej ublížila, v autobuse jej niekto stúpil na nohu.

Krátko pred jej príchodom Jurko vylial džús na nový béžový gauč, ktorý kúpili na splátky.

Chlapec stál pri prázdnom pohári a s hrôzou sa díval na fľak, čo sa rozlieval po látke.

Čo si to urobil?! zvrieskla Iveta pri vchode, vieš vôbec koľko ten gauč stál eur?!

Prepáč, mami, nechcel som… Prosím nevrieskaj. Ja sa ťa bojím…

Zdroj: https://clck.ru/3SCMHs

Bojí sa, Iveta bola už len zlostnejšia, len ničiť a kaziť vieš! Keby si tu nebol, bol by pokoj!

Prepáč…

Švihom do izby! A nech ťa ani nevidím!

Jurko odišiel. Iveta ešte dlho kričala do prázdna, až kým neochripla.

***

V noci nespala. Šla do kuchyne a sadla si k oknu. Vonku mrholilo.

Dívala sa na kvapky stekajúce po skle. Bola unavená zo všetkého. Túžila, aby všetko stíchlo. Aby mal od všetkého pokoj.

Nevšimla si, že zaspala rovno pri stole.

Prebudila ju zima. Boli asi štyri ráno.

V byte bol pokoj. Peter spal, Zuzana spala, Jurko spal.

Prešla na záchod. Pri návrate zašla okolo Jurkovej izby. Dvere pootvorené. Nahla sa, skontrolovala, či sa neodkryl.

Jurko spal, skrútený do klbka, objímal vankúš. Na stolíku vedľa postele ležal otvorený zošit s nakreslenými tankami na obálke.

Iveta už chcela ísť, no zbadala nápis na stránke:

Mama.

Vzala zošit. Sadla si na okraj postele a čítala.

Bol to denníček.

Prvý zápis bol zo septembra.

Dnes mama zas kričala. Ocko povedal, že je veľmi unavená. Chcel som ju objať, ale odtiahla sa. Asi som zlý.
Iveta prehltla slzy a otočila list.

Október. Babka má dnes narodeniny. Nakreslil som jej pekný obrázok s kvetmi. Chcel som jej ráno dať. Ale mama zas kričala na ocka, tak som nešiel. Schoval som obrázok pod vankúš. Možno jej dám zajtra, keď mama nebude doma.
Ďalej.

November. Pokazil som autíčko, čo mi dal oco. Schválne. Myslel som, že keď zničím niečo svoje, mama nebude kričať. Ale aj tak kričala. Povedala, že si nič neviem vážiť a že som hlúpy.
Ivetine ruky sa roztriasli.

December. Čoskoro sú Vianoce. Napísal som Ježiškovi, aby mama prestala kričať. Škoda, že také darčeky sa nedajú dať.

Január. V škole sme písali, čím chceme byť, keď vyrastieme. Ja som napísal, že chcem byť neviditeľný, aby ma mama nevidela a nekričala. Pani učiteľka sa čudovala a volala otecka do školy. Potom sa so mnou porozprával. Hovoril, že mama je dobrá, len to má ťažké. Viem. Pamätám si, aká bola predtým. Objímala ma. Smiala sa. Teraz sa nikdy nesmeje.
Iveta ostala bez pohybu. Slzy kvapkali na zošit, rozpíjali písmená.

Február. Dnes som rozlial džús na gauč. Mama dlho kričala. Keď kričí, cítim, že kúsok vo mne umiera. Najprv uši, potom srdce, potom duša. Ľahol som si a zavrel oči. Premýšľal som keby v noci umriem, plakala by mama? Alebo by len povedala: aspoň mám o problém menej?
Zošit jej vypadol z rúk. Plecia sa triasli, no nevydala ani hlások. Báli sa, že by Jurko vstal. Báli sa všetkého.

Sedela dlho. Dvadsať minút, možno hodinu. Potom zdvihla zošit, dala ho späť a vyšla.

Šla do spálne. Ľahla si vedľa Petra a pozerala do stropu až do rána.

***

Jurko sa ráno zobudil ako prvý.

Otvoril oči, natiahol sa, posadil. Dvere boli pootvorené, spomenul si na včerajšok. Vydýchol.

Vošiel do chodby, načúval. Ticho. Nezvyčajné. V tomto čase už mama vždy štrngala riadom a hundrala, že všetci sú leniví.

Nakukol do kuchyne.

Mama sedela za stolom. Nekričala. Len sedela a hľadela von. Pred ňou hrnček s čajom, už vychladnutý.

Mami? ozval sa opatrne Jurko.

Obzrela sa. Mala iný výraz nie nahnevaný, nie unavený, ale nejaký iný. Jurko nevedel aký.

Dobré ráno, povedala Iveta potichu. Poď na raňajky.

Posadil sa za stôl. Mama mu položila pred neho tanier s ovsenou kašou. Sadla si oproti.

Jurko jedol a kradmo na mamu pozeral. Čakal, kedy to vypukne ako vždy. Nič sa však nedialo.

Mama, ozval sa konečne, čo sa deje?

Nič.

Ale prečo si ticho?

Premýšľam.

Nad čím?

Iveta uprela pohľad na syna. Potom mu pohladila vlasy. Len tak, bez dôvodu.

Nad tebou, povedala, nad nami.

Jurko sa zarazil s lyžicou v ústach.

Mama, nie si chorá?

Nie, synček. Práve naopak začínam sa uzdravovať.

Nechápal, ale prikývol. Bol rád, hlavne že nekričí.

Dojedz, povedala Iveta. Musíme stihnúť školu.

Jurko vypil čaj, obliekol sa do školy. Pri dverách sa zastavil.

Mama, povedal nesmelo A večer… ehm… už na mňa nebudeš zasa kričať?

Iveta k nemu prišla, kľakla si a pozerala do očí.

Počúvaj, povedala vážne, neviem, či mi to pôjde hneď. Ale veľmi sa budem snažiť nekričať. Aby si sa už nikdy nemusel báť, rozumieš?

Jurko prikývol.

A keď sa to nepodarí? spýtal sa šepotom.

Tak mi to povedz. Stačí povedať: Zasa? A ja si spomeniem.

Na čo?

Na všetko, pobozkala mu čelo. Choď už.

Jurko odišiel.

Iveta ostala stáť na chodbe. Počula, ako buchli výťahové dvere. Potom ticho.

Z izby vykukol Peter, rozospatý, rozstrapatený.

Prečo si tak skoro hore? spýtal sa.

Nemohla som spať.

Dlho sa jej pozeral do očí.

Všetko v poriadku?

Áno, odpovedala Iveta. Poď raňajkovať.

Manžel šiel do kuchyne, Iveta za ním.

Sadli si za stôl. Peter si nalial čaj…

Peter, ozvala sa Iveta Prečo ma ešte ľúbiš?

Zaskočilo ho to.

Prosím?

Za čo ma ľúbiš? Veď som… som ako príšera.

Peter odložil hrnček a zahľadel sa na ňu.

Ty nie si príšera, povedal. Len si zabudla, aká vieš byť.

A aká?

Všelijaká, usmial sa Peter. Pamätám si. Vieš byť milá, vtipná, láskavá. Vieš objímať tak, že sa človeku nechce pustiť… Ja si ťa pamätám, Ivet. Ty si zabudla…

Iveta mlčala.

Vieš, čakám, že raz budeš zase taká, dodal Peter. Koľko treba, toľko počkám.

Iveta mu stisla dlane.

***

Ten deň prvýkrát na nikoho nevykríkla.

Zo školy prišiel Jurko. Zhodil tašku, rozbehol sa a objal ju len tak.

Mami, dnes som dostal jednotku!

Výborne, som na teba pyšná! pochválila ho Iveta.

Jurko zamrzol. Pozrel sa na ňu prekvapene.

Naozaj?

Naozaj.

Jurko sa usmial. Tak nahlas a úprimne, ako už dávno nie.

Vieš mami, dnes som v škole myslel na to, že či ma večer objímeš. A ty si ma naozaj objala!

Ty hlúpy, Iveta ho stisla ešte silnejšie, objímem ťa každý deň, sľubujem!

***

Večer Iveta prišla do jeho izby. Jurko už spal. Na stolíku bol ten zošit.

Vzala ho, otvorila poslednú stranu. Chvíľu stála s perom v ruke a napísala pod jeho riadky:

Jurko, veľmi ťa ľúbim. Odpusť mi a sľubujem, že sa budem zo všetkých síl snažiť.
Tvoja mama.

Lebo nikto, ani mama, nesmie zabudnúť, že láska je silnejšia než únava.