Niekedy sa mi zdá, že moja mama nemá srdce, ale nekonečné more trpezlivosti. Pred piatimi rokmi sa otec správal tak hanebne, že o tom dodnes neviem rozprávať bez zúrivosti. A ona? Pokojne sa usmieva a hovorí: “Čo bolo, to prešlo. Prišiel, ľutoval, poprosil o odpustenie… Chce sa vrátiť, žiť spolu znova…”
A my s bratom sme kategoricky proti. Lebo si pamätáme všetko. A zabudnúť na to by bolo ako zradiť samých seba. Takmer štyridsať rokov boli spolu. Prešli cestu od študentského internátu až po veľký dom na predmestí. Najprv tesná izba, potom dvojizbák, trojizbák, a nakoniec luxusný štvizbakový byt, ktorý vymenili za dom pri Bratislave. Otec miloval život v štyle. Nové autá každé dva roky, rekonštrukcie “ako u slušných ľudí”, kvalitné spotrebiče.
A miloval aj svoju sekretárku. Doslova jej zahliadal pod sukňu pravidelne. Až raz mu oznámila, že čaká s ním dieťa. Potrat už nešiel. A otec sa rozhodol: “Milujem ju, idem stavať novú rodinu!” Keby len zbalil kufre a odišiel – to by to bolo iné. Ale nie. Začal si rozdeľovať majetok, akoby sme mu boli cudzí. Stále sa pýtal: “Nezabudol som na niečo svoje?”
Ja som už bola vydatá, bývali sme s manželom sami. Ale brat žil s mamou. Mal dostať byt na svadbu, otec to sľúbil. Po škandáli ostali len prázdne sľuby. Byt nedal. Vzal si dom, garáž, auto, a ešte – vyčerpal z účtu všetky peniaze, pretože jeho “nová” rodina ich teraz potrebovala.
Mesiace potom chodil otec k nám ako do práce – raz pre obľúbený stoličku, inokedy pre súpravu pohárov. Až keď brat vymeniť zámok, prestalo to. Rozhodli sme sa s mamou vymeniť byt, aby brat s manželkou mali vlastné bývanie. Na svadbu sme otca nepozvali – a on neprotestoval. Keď odišiel, finančná situácia sa zhoršila, ale zvládli sme to.
Mama sa vrátila k bývalej práci – skúsenú ekonómku prijali s otvorenou náručou. My s bratom sme sa tiež spamätali, a postupne sa všPostupne sa všetko ustálilo, no otec zostal sám v hoteli s prázdnym pohľadom a obyčajným áutom, ktoré mu už nikdy neprinesie späť to, čo stratil.
