Moja matka hľadá lásku a ja sa topím v starostiach o deti.
Moja matka, Alžbeta Horváthová, akoby ma a moje deti vymazala zo svojho života. Sama sa trhám medzi dvoma malými deťmi, ktoré vyžadujú neustálu pozornosť, a ona, ich vlastná babka, ani len nepomyslí na to, aby nám podala pomocnú ruku. Táto bolesť ma zožiera zvnútra a neviem, ako sa vyrovnať s pocitom osamelosti a krivdy.
Prečo to robí? Neviem nájsť odpoveď. Odcudzili sme sa, keď som v osemnástich odišla z rodičovského domu v Košiciach, aby som začala samostatný život. Odvtedy sa naše rozhovory skomprimovali na občasné telefónne hovory. Dúfala som, že narodenie mojich detí nás opäť zblíži, ale vždy, keď ju požiadam, aby prišla alebo len vypočula, rozhovor po pár minútach preruší: „Katka, musím ísť, čakajú ma večie.“ Aké veci môžu byť dôležitejšie ako rodina? Nerozumiem tomu.
Mama vždy chcela, aby som bola samostatná. V mladosti opakovala, že sa musím naučiť sama si poradiť. Ale v osemnástich, keď som odišla z domu, musela som si svoje miesto vo svete vybojovať zubami-nechtami. Hľadať prácu, prenajímať si malý byt, počítať každé euro – to všetko dopadlo na moje plecia. Zvládla som to, ale za akú cenu? A teraz, keď som sama matkou, očakávam od nej aspoň trochu podpory. Ale tú nedostanem.
Namiesto toho všetok jej čas pohlcujú muži. Ako nejaká mladistvá dievčina behá na rande, hľadá „toho pravého“, hoci má už cez päťdesiat. Nemám nič proti jej túžbe byť šťastná, ale keď jej to zaberá všetok čas, nemôžem mlčať. Moje deti, jej vnučatá, sa za ňou túžia. Pýtajú sa, prečo nepríde, a ja neviem, čo povedať. Vždy prídu nové výhovorky: buď je zaneprázdnená, unavená, alebo má „stretnutie so zaujímavým človekom“.
Nedávno som to už nezniesla. Po ďalšej odmietnutej návšteve som vybuchla. Zavolala som jej a vyhrkla všetko, čo vo mne bolo: „Mama, nemáš hanbu? V tvojom veku by si mala sedieť s vnúčatami, nie behať po rande!“ Vzápätí vybuchla: „Celú mladosť som ti obetovala, robila som bez voľna, vychovávala ťa sama! Teraz je môj čas, Katka! Vnúčatá – to je tvoja starosť, nie moja!“ Jej slová ma zasiahnutí ako facka. Áno, veľa pre mňa urobila, ale je to dôvod obrátiť sa k rodine chrbtom?
Vidím, ako sa vzdiali. Za posledné dva roky sme sa stretli tak raz za mesiac. Stala sa chladnou, cudzou. Dokonca aj v jej hlase už nie je tá vrelosť, ktorú som kedysi poznala. Nežiadam, aby obetovala celý život pre nás, ale naozaj je tak ťažké prísť raz za týždeň? Posedieť s deťmi, pohrať si s nimi, dať mi pár hodín oddychu? Bojím sa, že čoskoro prestaneme byť rodinou.
Ako jej vysvetliť, že život nie je len o romantických večeroch a nových nápadníkoch? Že rodina, jej krv, jej vnučatá – to je to, čo má zmysel? Som unavená z hádok, unavená z pocitu, že som nepotrebná. Niekedy si myslím: nech si nájde svojho „princeznáka“, nech si urobí život, a potom si na nás spomenie? Ale hlboko v srdci sa bojím, že to „potom“ nikdy nepríde.
Nechcem stratiť mamu. Ale ako udržať vzťah, keď sa ona sama ma odtlačuje? Topím sa v starostiach a ona to, zdá sa, ani nevnímStíham len dúfať, že raz, keď jej noví muži zmiznú ako sen, sa opäť vráti k nám – ale či to bude neskoro, to už neviem.
