Mami, ak neprijmeš môj výber, odídem. Navždy…
Ján vošiel do vagóna prímestskej električky a rozhliadol sa. Voľných miest bolo dosť, mohol si vybrať. Posadil sa k oknu. Dvere vagóna sa občas s rachotom otvorili a pustili dnu nových cestujúcich.
Oproti nemu sa usadil starší manželský pár. Žena zašušlala sáčkom, vytiahla dva sladké koláče a začali jesť. Vôňa čerstvého pečiva sa rozliezala po vagóne. Ján sa slušne obrátil k oknu.
„Mladý muž, vezmite si,“ ponúkla mu žena jeden koláč.
„Ďakujem, netreba,“ usmial sa Ján.
„Berte, berte, ešte máme skoro dve hodiny cesty.“
Ján koláč vzal a odhryzol si poriadny kus. Aký výborný mu prišiel! Ozvalo sa škrípanie reproduktorov, spod šumu prenikol mužský hlas prerušovaný šumom: „Odchod vlaku o… minút… Vlak ide na konečnú stanicu… so všetkými zastávkami… Opakujem…“
„Mladý muž, čo povedal? Ktoré zastávky preskočí?“ znepokojila sa žena.
Ján pokrčil ramenami. Išiel na konečnú, nevnímal to.
„Hovorila som ti, že treba ísť týmto vlakom so všetkými zastávkami. Nikdy ma nepočúvaš,“ vyčínala mužovi. „Čo teraz budeme robiť? Budeme musieť vystúpiť skôr a počkať na ďalší vlak…“
Ukludnila sa, až keď muž zo susedného sedadla povedal, že vlak na ich stanici zastaví. Hádka utíchla, Ján dojedol koláč a pozeral sa von oknom na míňajúce sa stromy, slnečné lúče pretínajúce mladé lístie, stanice a mestá. Vo vagóne bolo dusno, po chrbte mu stekali prúdy potu pod hrubou látkou vojenskej uniformy.
Predstavoval si, ako príde domov, ako sa mama teší, ako stane pod prúdom vody v sprche… Čo najskôr domov, zložiť otravnú uniformu, obliecť si džínsy, tričko, tenisky a zabudnúť na ranné budíky a nástupy. Zdalo sa mu, že naspí celý deň na svojej pohodlnej pohovke a ráno nájde na kuchynskom stole pod uterákom kopu zlatých parených buchiet, čo mu mama pripravila…
„Aká asi teraz je Zuzka. Len rok prešiel, asi sa veľmi nezmenila…“ Pred očami sa mu vynoril obraz krehkej dievčiny s gaštanovými vlasmi a zelenými očami. Bola o rok mladšia, bývala v susednom dome a tento rok len končila strednú školu. Nikdy na ňu nepozeral nejako zvlášť. Dievča ako dievča, nič výnimočné.
Večer pred jeho odchodom sedeli všetci spolu na ihrisku. Mišo mu vyčínal hlúpy, unáhlený rozhodok vzdať sa štúdia a ísť na vojnu. Robo ho podporil, povedal, že keby nie jeho matka, možno by tiež odišiel. Dievčatám bolo ľúto, že sa partia rozpadá, ale hľadeli do telefónov a chichotali sa.
Zuzka, ktorú všetci považovali za malú, sa zrazu vážne postavila a povedala, že naňho bude čakať. Všetci stíchli a dievčina sa začervenala.
„Janko, zdá sa, že máš nevestu,“ zachechtal sa Robo.
„No ták,“ urazila sa Zuzka a utekala preč.
„Čo sa smeješ? Nech čaká. Vrátim sa a vezmem si ju,“ povedal Ján napoly žartom, napoly vážne a strčil do Roba tak, že málo nespadol z lavičky.
Nikomu nepovedal dôvod svojho rozhodnutia, ani Robovi či Mišovi. Študoval na univerzite, ako chcel otec. Na jar mu otec zrazu oznámil, že odchádza z rodiny. Ukázalo sa, že má inú ženu, ktorá čakala jeho dieťa. Svet sa mu rozpadol, rovnako ako otcov autorita. Ján prestal študovať a hlásil sa na vojnu. Bol to jeho protest proti otcovmu činu.
Matka plakala. On sľúbil, že o rok sa vráti a rozhodne sa, čo ďalej. Možno bude pokračovať v štúdiu, ale na diaľkovom odbore.
Rok služby bol za ním, Ján sa vracal domov. Myšlienky na pomstu otcovi vyprchali. Túžil po matke, po dome, po dvore, po priateľoch. Urobil správne rozhodnutie, pred ním bol celý život.
Na ďalšej stanici vystúpil manželský pár, ich miesto zaujal mladý pár. Mlčky sa držali za ruky. Ján sa znova zamyslel nad Zuzkou. Celý rok si pripomínal jej slová a svoju odpoveď. A už mu to nepripadalo ako vtip.
Vlak zastavil na stanici, Ján vystúpil a pružným krokom zamieril k podchodu. Ako dieťa rád počúval, ako sa kroky odrážajú od stien, a zdalo sa mu, že podchodom kráčajú stovky ľudí. Obzeral sa, či to tak naozaj je. Otec sa smial a hovoril, že je to len ozvena.
Ján vyšiel z podchodu na stanicu a pešo sa vydal domov. Chcel sa nadýchnuť známym vzduchom, natiahnuť nohy a ochladnúť. Pred domom stretol susedu.
„To sa Ján vrátil? Matka bude radosťou bez seba…“
Nevolal výťah, vybehol po schodoch, preskakujúc po troch. Stlačil zvonek a počúval. Len teraz si uvedomil, že matka mohla ísť niekam preč, veď nevedel, kedy presne príde.
Zámok cvakol, dvere sa otvorili a matka radostne zdvihla ruky. Objala ho, potom sa odtiahla, aby sa uistila, že to naozaj je on, živý a zdravý, nie sen. Vyčítala mu, že neupozornil, ponáhľala sa do kuchyne. Kým varila, Ján sa osprchoval. Matka mu nachystala uterák a oblečenie.
Džínsy boli krátke a úzke, rovnako aj tričko.
„Ty si vyrastol!“ prekvapilo ju, keď vošiel do kuchyne. „Nič, najprv ťa nakŕmim a potom skočím do obchodu, kúpim ti nové veci.“
„Netreba, takto to stačí,“ povedal Ján a posadil sa za stôl.
„A v čom chceš chodiť? Takto sa na teba žiadna dievčina nepozrie.“
Kým jedol, matka naJán sa usmial, pretože vedel, že jeho život s Zuzkou a malou Alenkou bol napriek všetkým prekážkam to najlepšie rozhodnutie, aké kedy urobil.
