Moja mama sa už roky snaží obliekať moju dcéru – a bohužiaľ, bez toho, aby si uvedomila, že tak len kazí ich vzťah. Moja dcéra je tínedžerka, už dávno má svoj vkus, preferencie a štýl. Ale babka tvrdohlavo kupuje oblečenie bez toho, aby sa opýtala, poradila sa alebo sa vôbec zamyslela. Príde a podá jej tašku s vecami. A zakaždým to isté – slzy, výčitky, urážky. Lebo dcéra to nechce nosiť. A mama sa urazí.
— Snažila som sa, vyberala som, a ona si to ani nevyskúša! — hovorí s pokarhaním, akoby dieťa malo byť vďačné už len za to, že niečo dostalo.
A ja si dobre pamätám, ako to bolo v mojom detstve. Mama vždy kupovala oblečenie podľa zásady: „aby to vydržalo desať rokov“, „aby nebolo špinavé“, „aby bolo z odolnej látky“. Nikto nemyslel na krásu, módu alebo pohodlie. Obliekali ma tak, ako to vyhovovalo im. A ja som musela súhlasiť – lebo peniaze neboli. Až keď som si začala sama zarobiť, konečne som si mohla vyberať oblečenie podľa svojho vkusu, nie podľa odolnosti švíkov.
Keď som sa postavila na vlastné nohy, chcela som mamu potešiť – kúpiť jej niečo pekné, nové. Ale ona len mávla rukou.
— Čo si mi to kúpila? Vyzerám ako bábka. Už nemám dvadsať. A navyše – tvoje veci sú nekvalitné, ani ich neviem upratovať. Po prvom praní by sa z toho stali handry.
Odmietala nosiť to, čo som jej navrhla, a naďalej si kupovala veci, ktoré sa dajú „nosíť desať rokov“. Dobre, nech si chodí, ako chce.
Ale keď sa mi narodila dcéra, mama akoby spustila starý scenár. Vytiahla z komory vrece s oblečením z môjho detstva. Nejakej blúzky, zástery, šiatky s výšivkami. Časť som si nechala – boli ešte v dobrom stave, bola by škoda ich vyhodiť. Zvyšok išiel do koša. Keď sa to mama dozvedela, spravila scénu:
— Tieto veci som opatrovala! Ako si to mohla urobiť?!
Odvtedy začala kupovať „nové“ veci. Podľa nej – nové. Podľa vzhľadu – ako zo sekáča. Kde to len nachádza, netuším. Ale dcéra bola ešte malá, takže nezáležalo na tom, čo má na sebe, keď sa plazila po byte. No keď vyrastla – začali problémy.
Dievča si vytvorilo vlastný štýl. Samé si vyberá oblečenie, chodíme spolu po obchodoch a ja sa snažím kupovať to, čo sa jej naozaj páči. Lebo viem: čo sa jej nepáči, to si neobliekne.
Ale babka stále robí po svojom. A od desiatich rokov medzi nimi neustále vrie.
— Prečo nenosíš tú blúzku, čo som ti dala?!
— Lebo sa mi nepáči.
— Si rozmaznaná a nevďačná! — kričí mama a pozera sa na mňa. — Ty si ju tak vychovala!
A ja som už unavená. Unavená vysvetľovať, že láska nie je o tom niekomu niečo nútit. Nespočetne krát som ju žiadala:
— Prosím ťa, nekupuj jej oblečenie. Daj jej radšej peniaze, darčekovú kartu, knihu, šperk. Čokoľvek, len nie veci.
Ale mama nepočúva. Myslí si, že robí všetko správne. Že my si to nevieme oceniť. Že vnučka je drzá a nevďačná. Že ja som zlá matka, lebo „dovoľujem jej všetko“.
A pritom ja len nechávam svoju dcéru byť sebou. A dúfam, že raz to mama pochopí. Kým nie je neskoro. Kým medzi nimi nevyrástla vysoká stena.
