Priateľky majú mamy mladé a krásne, ale ja nie. Moja pripomína skôr babku, a to ma strašne trápi…
“Zuzka, Zuzička! Po teba prišla babka!” Zuzka sa pozrela do chodby a zamračila sa – pri stene stála jej mama.
“Mami, prečo za mnou chodíš? Veď sama sa viem dostať domov. Už nie som bábätko,” hovorila Zuzka nasupene, zatiaľ čo sa na matku obzerala skrúšene.
“Zuzanka, vonku je už tma. Dievčatá by nemali chodiť samé v noci, je to nebezpečné,” bránila sa mama.
“Mami, aká noc? Sú len sedem hodín! A byt máme za rohom… Už som veľká, skoro trinásťročná,” odsekla Zuzka, schmatla tašku a vybehla z hudobnej školy.
…Zuzka sa narodila, keď už rodičia stratili akúkoľvek nádej. Prvý náznak, že Alena čaká dieťa, ju zaskočil, keď sa spolu s manželom chystali na návštevu k priateľom…
“Jano… Nie je mi nejako dobre… Je mi zle, som slabá. Možno som zjedla niečo zlé… Ja si radšej ľahnem. Ty choď sám, ak chceš…” Ale on samozrejme bez nej nešiel.
Zoslabla na dva dni, liečila sa domácimi prostriedkami – výplachom žalúdka, hladovaním, bylinným čajom… Ale lepšie sa jej nerobilo, a tak tretí deň manžel napriek jej slabému odporu zavolal lekára.
Doktor ju pozorne vypočul, poklepal jej po chrbte, pozrel sa jej do krku. Meral teplotu a pýtal sa zvláštne, skoro až nesúvisiace otázky. A pri tom sa na ňu čudne pozeral – skoro ako keby sa mu chcelo smiať. Chcela mu povedať, že sa nechová profesionálne, ale nemala na to silu.
A na druhý deň, na radu doktora, išli s manželom ku gynekológovi.
Manžel Ján zostal v čakárni a nervózne prechádzal sem-tam… Keď Alena vyšla, vydesil sa jej pohľadu. Na tvári mala čosi neobvyklé – najprv sa hlúpo usmiala, potom zrazu rozplakala a podala mu papierik. Vystrašený ho zobral do rúk, pripravený na to najhoršie…
“Jano… Janček… Budeme mať bábätko,” povedala Alena a úplne sa rozplakala, zakrývajúc si tvár rukami. Objal ju a mlčal, ohromený tou správou, nechtiac prekaziť ten zázračný okamih…
Mali po štyridsiatich dvoch. Alena rodila prakticky ako štyridsiatriročná a v celej nemocnici bola najstaršou rodičkou. Sestričky ju medzi sebou volali “starorodiačka z ôsmej izby”.
A tak v stanovený čas Alena porodila dievčatko. Na prekvapenie lekárov aj jej samotnej prebehli pôrodne jednoducho, bez komplikácií. Ľahšie ako u mnohých mladých mám. Dieťa bolo veľké, zdravé a prekvapivo hlasné.
Keď bola Zuzanka ešte malá, nevidela rozdiel medzi svojou mamou a mamou susedovej Maťky. Mama ako mama. A keď trochu vyrastla – a bola to bystrá dievčina – prvýkrát počula krutú pravdu v škôlke.
“Mami, mami, Zuzkina mama je stará a skoro zomrie. Veď starí ľudia zomierajú. Však?” povedal chlapec Miško z jej skupinky.
Zuzka bez rozmýšľania ho udrela plastovou hojdačkou po hlave. Našťastie hojdačka bola plastová – skončilo to len veľkou hrčkou, no Miškova mama revala po celom škôlkovom dvore.
“Čo si to v tom starom veku spravili dieťa! Ona už by mala mať dôchodok, nie vychovávať dcéru! A ešte ju naučili, že má mlátiť deti! Ja sa sťažujem! Nech sa do toho započú sociálky!” triasla sa od zlosti Miškova mama, utierajúc synovi nos.
Doma Zuzku čakal vážny rozhovor s rodičmi, ale odvtedy už potichu mlátila nielen Miška, ale každého, kto sa jej opovážil niečo také povedať. A tiež začala premýšľať, že v ich slovách je trocha pravdy – a sama si nevšimla, ako sa začala za svojich rodičov hanbiť…
Čas plynul a Zuzka začala chodiť do školy. Rodičovské zhromaždenia pre ňu boli utrpením. S hrôzou si predstavovala, ako sa učiteľka obráti na jej rodičov. Videla ich ako stoja červenajúc sa od hanby – matku s pokrčeným chrbátom, otca so sivými vlasmi… Ale tento strach bol zároveň motiváciou – nikdy nedala učiteľom dôvod na výčitky a učila sa výborne.
Samozrejme, jej mama a otec boli úžasní, najlepší na svete! Milovala ich celým srdcom. No zároveň si tak priala, aby jej mama vyzerala ako maminka Zuzanky, ktorá pripomínala skôr staršiu sestru než matku. A aby jej otec bol ako otčim Adama, ktorý nosil skvelé kožené nohavice a vozil sa do školy v drahom aute.
Ale nie… Ona mala starších rodičov, navyše vôbec nemoderných. Mama sa nerada šatila podľa módy. Pre ňu bola najlepšia kniha, nie topánky na opätku. A otec miloval svoju starú “Trabantku” a všetky víkendy trávil v garáži, neustále ju vylepšujúc. Okrem toho bol filozof, rád čítal historické romány, vyznal sa v politike a nakladal najchutnejšiu kapustu na svete!
Zuzka vyrastla, ukončila školu a dostala sa na medicínu. Zvyk učiť sa poctivo sa jej zišiel – školu skončila s vyznamenaním a nastúpila na stáž do nemocnice. Práca ju bavila, a navyše mala šťastie na nadriadeného, vďaka ktorému sa zamilovala do zubného lekárstva. Otec ju žartom volal “veliteľka úsmevu s perličkami”.
Raz, keď Zuzka asistovala lekárovi, do ordinácie vošiel mladý muž so zubnou bolesťou. Ukázalo sa, že to nič vážne. Chlapec rozlúskal oriešky a zlomil si zub. Bol trochu rozpaky pred peknou doktorkou, no všetko dopadlo dobre – problém sa vyriešil a pacient odišiel spokojný. Po skončení práce však Zuzka nečakane narazila na neho pred nemocnicou…
“Ešte raz dobrý deň, čarode”A čo človek urobí, keď zistí, že čarodejnica s úsmevom, ktorá mu zachránila zub, má ešte lepšie srdce než ruky?” zasmial sa Ivan, podal jej ruku a odvtedy sa už nikdy nepustili.
