15. december 2025
Dnes som si po dlhom dniu sadol k stolu a napísal si tieto riadky, aby som si ujasnil, čo sa v posledných mesiacoch odohralo. Všetko sa začalo v našom maličkém byte v Bratislave, keď si moja žena Bohuslava podala otázku: Máš odnášať kufor s vecami? mala v úmysle, že by som mal premiestniť svoje bremeno.
Zober si! odpovedal som, hoci som nevedel, čo tým presne myslím.
Ako to? prekvapila sa moja snúbenica Zdenka, ktorá sa pripravovala na dlhý odpočinok. Očividne som sa snažil vyhnúť sa ďalšiemu sporu.
Len tak odnášaj kufor? dodala Bohuslava.
Aký kufor? Preneste si svoje veci sami! pomyslela som si, keď som vstúpila na podlahový rohož a vyšla. Zdalo sa, že rozhovor skončil, ale v pozadí zostal horúci zvyšok.
Večer som v domácnosti počul výtržnosť telefónu. Budeš mať dieťa! Budeme mať dieťa! s pompéznosťou vyhlásila Zdenka a pozrela sa na mňa, očakávajúc reakciu. Nie si šťastný, drahý?
Zdenka Štepanová sa na tretí ročník medicínskeho košícského gymnasia nastúpila spolu s Milanom Žitňákom, ktorý sa s ňou preložil z iného mesta. Otec Milana, slúžobník v armáde, bol presunutý na iné miesto, a rodina musela odísť. Zdenka, ktorá bola s Milaneom v intimnom vzťahu, nasledovala svojho milenca stala sa pravou bojovou sestrou.
Milan však po presune zmizol. Všetko, čo po ňom zostalo, bolo odtrhnuté: od dokumentov z posledného ročníka medicíny až po telefónne číslo. Neviem, kam odišiel, ale odtlačok jeho prítomnosti už nebol.
V tom čase som si všimla, že ku mne obracia pozornosť sympatický profesor anatómie Ľuboš Kováč. Som šikovná a vďačná, ale vrátiť sa s tehotenstvom k rodičom nebolo jednoduché nešlo to po ruke a neznamenalo to nič dobré. Dieťa bolo jediným svetlom pre starých rodičov, ktorí by inak mohli zostať s prázdnymi rukami.
Zatiaľ čo som nosila v sebe nový život, v rodine sa objavili tie vtipné zvieratká a ružové licencie, ktoré v mnohých slovenských domoch nevedeli nájsť miesto. Bolo jasné, že potrebujem dospelého muža nie nejakého neznámeho, ale niekoho, kto už má skúsenosti a stabilitu. A hoci v rodine Lenku nie sú deti, našla som v Ľubošovi perspektívu.
Spojila som sa s nevestou, ktorá už mala manžela, ale bola ochotná dať šancu aj mne. S radosťou som si všimla, že v našom vzťahu chýbajú účinné antikoncepčné prostriedky tak som usúdila, že muž túži stať sa otcom.
Dobre, Lenka splním tvoje sny! Budeš šťastný otec! pomyslela som si a pustila sa do konania. O poltretím mesiaci som mu mohla oznamovať radosť: Dieťa sa narodí po siedmich mesiacoch. Všetko som starostlivo naplánovala: jednoduchú večeru v slavnostnom prostredí, keď som prenajímala izbu u staršej vdovy za symbolickú cenu. Stará pani bola otvorená k intímnym stretnutiam, stačilo, aby mi platila účty a občas prinesla koláčik.
Keď Lenka (Ľuboš) vypil pohár vína, ja som ponúkla pozitívny test na tehotenstvo, ako v televíznych seriáloch, a hovorila: Budeš mať dieťa! Budeme mať dieťa! Nie si šťastný, milý?
Muž však reagoval inak, než som očakávala. Nezaspieval ma v valčekom, neobjal ma a neponúkol jej manželstvo. Po krátkom tichu povedal: Nie som pripravený!
Na čo nie si pripravený? prekvapila som ho. Na dieťa, odpovedal. Takže si na deti pripravený, ale potom…? s miernym úsmevom som sa pýtala. Ľuboš len ignoroval otázku a odišiel.
Preč, učiteľ nešikovní! zakričala som, lebo v našej rodine nebolo miesto pre zdvorilé slová. Nie, nebola to len neúcta Ľuboš bol totiž neplodný. V detskej dobe ho postihla osýpoková infekcia, ktorá mu spôsobil neplodnosť. Spoločne s manželkou sme si po troch rokoch manželstva uvedomili, že v spermogramu má málo a slabé spermiáty.
V tom čase sme sa rozhodli, že ak sa nám nepodarí mať vlastné dieťa, vezmeme si ho z detského domčeka. Dočasne sme žili pre seba, čo bolo pre nás uspokojivé. Otec Lenka, ktorý trpel onkologickým ochorením, už nemal šancu vidieť svojho vnuka, a tak sme sa snažili, aby zomrel šťastný.
Všetko nám šlo dobre, Lenka miloval svoju manželku a ona mu plne dôverovala. Naša maličká nevera len posilnila vzťah, pretože sme si navzájom odpúšťali a rástli. Keď som oznámila Ľubošovi moju tehotenstvo, jeho láska k mne výrazne poklesla.
Ďalšie dni priniesli stretnutia s otcom Lenka Jánom Petrovičom ktorý sa snažil pomôcť materiálne. Ponúkol mi tridsať tisíc eur mesačne, aby som mohla žiť bez starostí. Pre niekoho by to bola len drobnosť, ale pre mňa, ktorá vyrástla v skromnej rodine, to bol zázrak. Získala som tak lepší život.
Tehotenstvo prebehlo bez vážnych komplikácií, občas som chvedla do obchodu a kupovala ružové oblečenie pre našu budúcu dcéru. Ultrazvuk ukázal, že bude dievča. Navštevovala som často deda Jána, ktorý ma hral šťastne a podával mi ovocie, ktoré som si nemohla dovoliť.
Keď nastal termín pôrodu, do nemocnice ma priviezla stará opatrovateľka, ktorú deda už nevedel prejsť sami. Po pôrode mi Ján slíbil, že ma nebude opúšťať ač som si myslela, že to nie je pravda. O šesť mesiacov neskôr ho už nebolo, a to kvôli chorobe.
Na pohrebe som sa stretla s susedkou, ktorá mi pomohla starať sa o dieťa, keď som musela odísť. Nepoznával som dôvod, prečo som tam bola, možno som dúfala, že sa objaví niečo, čo by mi prinieslo dedičstvo. Ale žiadne dedičstvo sa neobjavilo, a rodina ma neprijala na pohreb, pretože opatrovateľka už vyložila pravdu, ktorú dlho schovávala.
Zatiaľ čo som sa snažila nastúpiť do autobusu, ktorý mal odísť na pohrebný obed, vodič na žiadosť manželov zamkol dvere. Autobus odbehol a ja som bežala za ním, klepajúc na dvere. Všetky tie peniaze, ktoré som šetrila tridsať tisíc eur, materský kapitál, príspevok pre osamelých matiek napokon mi stačili na to, aby som si mohla dovoliť štúdium na diaľku a zamestnanie v zdravotnom centre, kde som prijímala telefonické hovory.
Moja sedemmesačná dcéra sa usadila v jasliách, a rok po smrti deda sa Bohuslava znova otehotnela. Ľubošov organizmus oživil svoje spermiáty a prišiel k nám mimoriadne zdravý chlapček. Všetko sa zdalo byť v poriadku.
Občas Bohuslava spomenie ten deň, keď k nej prišla Zdenka, ako keby chcela povedať, že som bola podvedená. Snažím sa túto myšlienku potlačiť: Čo na tom, Bohuslava, už je to minulosť. Lenže na konci všetkého si uvedomujem, že Lenka (Ľuboš) sa stal výnimočným otcom starostlivým, láskavým a nežným. Vďaka tomu máme nášho chlapčeka a život plynie so spokojnosťou.
Osobná poučka: Aj keď sa cesty zdajú zamotané, pravda a trpezlivosť nás vedú k tomu, čo je najdôležitejšie rodinu, ktorá nás dokáže prijímať takú, aká sme.
