Mám sestru, s ktorou už nechcem mať nič spoločné. Naše vzťahy sú už dávno pokazené a teraz jasne vidím, že sme príliš odlišné, aby sme si rozumeli. Volá sa Zuzana, býva v prepychovom dome na okraji veľkého mesta. V jej dome je všetko – priestranné izby, moderná technika, dokonca vlastný bazén na dvore. Zuzana si to vybudovala sama – najprv zarobila v zahraničí, potom si otvorila firmu na Slovensku. Je právnička a treba uznať, veľmi úspešná. Ale jej úspech z nej nerobí človeka, s ktorým by bolo príjemné sa rozprávať.
Volám sa Monika, som o päť rokov mladšia ako Zuzana. Vyrastali sme spolu v malom mestečku, kde sa všetci poznali. Naši rodičia boli prostí ľudia – mama učila v škole, otec pracoval v továrni. V detstve sme boli sestrami nerozlučnými, delili sme sa o tajomstvá a spoločne snívali o budúcnosti. Ale vekom sa Zuzana zmenila. Vždy bola ambiciózna, chcela viac, ako mohol náš malý mestský život ponúknuť. Po škole odišla študovať do Bratislavy a potom do zahraničia. Bola som na ňu hrdá, verila som, že niečo dokáže a zostane taká dobrosrdečná ako predtým… ale mýlila som sa.
Keď sa Zuzana po pár rokoch vrátila, bola to už úplne iná žena – chladná, povýšená. Rozprávala sa so mnou, akoby som nebola jej sestra, ale náhodná známa, ktorá nerozumie jej “vysokej úrovni života”. Jej slová často zneli ako výčitky: prečo nesmerujem k niečomu väčšiemu, prečo žijem “tak obyčajne”? A ja som s ňou nechcela súťažiť. Mám svoje šťastie: pracujem v knižnici, mám manžela Martina a dve deti. Nie sme bohatí, ale šťastní. Mám rada svoju prácu, naše rodinné večery, prechádzky s deťmi. Pre Zuzanu to však, zdá sa, vyzerá príliš nudne a bezvýznamne.
Raz som ju pozvala na narodeniny mojej dcéry. Myslela som, že to bude šanca napraviť náš vzťah. Zuzana prišla, ale celý večer sa správala, akoby nám robila láskavosť svojou prítomnosťou. Kritizovala všetko – jedlo, náš skromný domov, dokonca aj to, ako výchovávame deti. Mojej dcére Terezke darovala drahý tablet, ale zároveň jej povedala: “Možno sa aspoň tak naučíš niečo užitočné.” Bola som šokovaná. Martin sa snažil uvoľniť napätie, ale Zuzana len povzdychovala a stále pozerala na hodinky. Ten večer som pochopila: už ju nechcem vidieť.
Poslednou kvapkou bola situácia s našou mamou. Mama vážne ochorela a potrebovala operáciu. StaraSom sa o ňu starala, brala som si voľno, hľadala som lekárov, ale Zuzana ani nezavolala, ani neprišla, len napísala správu: “Pošli účet, pošlem peniaze.”
