Jej slová dopadli ako úder. „No, ale aký zmysel mali tie príležitosti, keď stále škrabám?“ Na chvíľu zaváhala, potom ticho položila otázku: „Čo konkrétne potrebuješ?“ Zadrhlo mi v hrdle, lebo som si to ani nevedel slovami vyjadriť. „Neviem… peniaze na splatenie kreditnej karty, nájom, možno splátky auta. Stačilo by mi aspoň dýchať.“ Jej povzdych bol dlhý a únavný. „Budem k tebe úprimná. Milujem ťa viac než čokoľvek, ale peniaze ti to nezmiernia. Musíš pochopiť, ako si sa sem dostal.“
Ďalší úder bol okamžitý. „Takže je to moja vina?“ „Nie,“ povedala jemne, „je to tvoja zodpovednosť.“ Stlačil som telefón pevnejšie, vzduch v izbe sa zdvihol. „Už nie si dieťa,“ pokračovala. „Máš dobrú prácu, nie?“ „Áno, ale sotva pokryje všetko.“ „A čo rozpočet? Skúmal si, kam ti odchádza peniaze?“ Ticho. Pravda bola, že som to nerobil. Vedel som, že míňam viac, než by som mal, ale vyhýbal som sa zrkadlu, bojac sa, čo uvidím. Môj „plán“ bol len preťahovať kartu a dúfať, že sa niečo zázračne vyrieši.
„Nevychovala som ťa na to, aby si bol bezradný,“ povedala Mama. „Ak potrebuješ pomoc – nie len záchranu – som tu. Len tak, aby si sa naučil, že…“
