„Mám právo na lásku.“
„Prečo ma moji vlastní nechápu?“ premýšľala v poslednej dobe Zuzana, hoci sa teraz cítila naozaj šťastná. „Namiesto toho, aby sa tešili z môjho šťastia, za mojim chrbtom spĺtajú intriky a rozprávajú bludy spoločným známym.“
Zuzana má päťdesiatštyri rokov, je to pekná žena, pracuje vo veľkom kolektíve, kde si ju vážia, lebo tam už dlho pôsobí, pomáha mladším a je veľmi príjemná.
Jej život nebol od mladosti jednoduchý. V prvom manželstve nemala šťastie na muža. Ako jej len matka neodradzovala od sobáša:
„Dievča, počúvaj moje rady, nevydávaj sa za Miška. Z neho poriadny manžel nebude. Pozri sa na jeho otca! Ten celý život len blúdi, už od mladosti. Susedíme s nimi, vidíme všetko. Niekedy nepríde domov dva dni, inokedy ani tri. Raz sa neukázal celý týždeň a Miškova matka ho musela hľadať po celom meste. A keď sa nakoniec zjavil, vyvolal takú hádku, že sa počuť po celom dvore, ako kričal, že ho zahanbuje, keď ho naháňa.“
„Mami, to sú len klebeti,“ bránila ho Zuzana. „Aj keby na tom bolo niečo pravdy, Miško za otca nemôže. On je iný. Je nám spolu dobre.“
„Dievča, varujem ťa, neponáhľaj sa. Ešte bude čas.“
„Nebude,“ odvetila dcéra a otočila sa k oknu.
„Zuzka, ty si… náhodou tehotná?“ zaspievala s úzkosťou matka.
„Áno, mami. Preto sa vydávam.“
„To sú mi veci…“ vzdychla si matka. „Všimla som si, že si dávaš slané uhorky, ale myslela som si, že je to len jar a chýbajú ti vitamíny… Preboha, čo sa to deje? Nemyslíš vlastnou hlavou? Ešte si taká mladá a už si sa spútala!“ lamentovala.
„Mami, dosť toho. Čo bolo, to bolo. Priprav svadbu,“ povedala Zuzana pevne.
„A kde budete bývať?“
„Tu, u nás. Veď sama hovoríš, že Miškov otec je… problémový.“
„Dievča, to mi samozrejme nevadí, žite si tu, pomôžem, ako viem. Ale Miško sa mi nepáči,“ hovorila smutne, lebo v skutočnosti nechcela, aby tu mladí žili.
Svadba bola skromná, obe rodiny žili z výplaty. Zuzana porodila syna Janka, zotavovala sa z pôrodu. Miško sa hneď po sobáši nezmohol s tešňou, ani sa nesnažil. Vadila mu, motala sa pod nohami, rušila jeho spánok.
„Čo sa tvojej mame nechce spať?“ hovoril nevrlo manžel. „Je predsa víkend.“
„A ty vstaneš a hneď bežíš do kuchyne, lebo chceš jesť. Ona sa len snaží, aby sme neboli hladní. Ty vstávaš a raňajky sú hotové,“ odpovedala manželka. „Ľutuje ma. Janko zle spí, nedá mi oddychu.“
„Janko je naozaj neposeda. V otcovom dome krik, tu teša rano búcha… Čo je to za život?“
„A čo si predstavoval?“
„Ja chcem pokoj,“ odvetil.
Také rozhovory sa často opakovali. Potom si Zuzana všimla, že manžel sa vracia z práce neskoro.
„Kde tráviš čas?“ spýtala sa.
„V práci, kde inde? Niekedy s chlapmi po smene…“
Po takmer troch rokoch manželstva Zuzana zistila, že má inú ženu, o deväť rokov staršiu, s ktorou pracoval – tam bol ticho a pokoj. Odhalili jej jeho nevery. Neváhala, vyhodila ho a požiadala o rozvod.
Dlho sa spamätávala z pocitu zrady.
„Len tri roky sme spolu žili a už podvádza… Čo by bolo ďalej?“
„Varovala som ťa,“ hovorila matka. „Ale ty si nedala povedať. Teraz budeš aspoň premýšľať.“
„Mami, dosť. Už aj bez tvojich kázní je mi zle. Všetko chápem,“ odsekla podráždená.
Matka pomáhala s Jankom, vodila ho do škôlky, neskôr do školy. Zuzana pracovala. Po rozvode prešlo desať rokov, ale nikomu nedôverovala.
Raz ju kolegyňa Alena pozvala na narodeniny. V kaviarni bolo živo. K Zuzane sa priblížil muž a predstavil sa:
„Milan,“ mierne sa uklonil, podal jej ruku a pozval ju na tanec. „Vidím, že ste Alenina kolegyňa, lebo v našej rodine som vás ešte nevidel.“
„Áno, sme dobré kolegyne.“
Celý večer ju neopustil. Milan bol o dvanásť rokov starší. Nikdy nebol ženatý. Mlčanlivý, láskavý, vzdelaný – skvelý spoločník. Po večeri ju odprevadil domov.
Odvtedy sa stretávali. Zuzane bolo tridsaťštyri. Po čase jej povedal:
„Zuzka, vezmeme sa? Nemám skúsenosti s manželstvom, ale niekde sa začať musí,“ usmial sa a podal jej kyticu.
Súhlasila, ale najprv ho predstavila matke a Jankovi.
„Mami, čo hovoríš?“ spýtala sa, keď Milan odišiel.
„Čo mam povedať? Slušný, vážny, starší, ale to nevadí. Radšej nech je starší. Páči sa mi. Má vlastný byt, auto – postavený na nohách.“
Vydali sa. Zuzana pocítila rozdiel oproti prvému manželstvu. Milana milovala. Z práce bežala domov s radosťou. Milan pracoval v stavebnej firme.
V tridsiatich ôsmich zistila, že čaká dieťa.
„Milko, čo budeme robiť? Janko je už veľký a ja som tehotná.“
„Ako čo? Rodiť!“ zaradoval sa. „Musím po sebe niečo zanechať,“ smial sa. „Bude to syn alebo dcéra.“
Narodil sa syn Tomáš. Milan bol najšťastnejším otcom na svete. Staral sa oňho, kúpal ho, kŕmil, uspával.
Čas plynul. Tomáš rástol. Janko skončil školu. Veľký vekový rozdiel, ale starší brat miloval mladšieho. S Milanom mali dobrý vzťah – dokonca mu odporučil študovať na jeho alma mater.
Janko sa po škole oženil a Zuzana mala vnúča. Jeho žena Monika sa držA napriek Monikinmu odstupu Zuzana našla v láske s Milanom taký pokoj a radosť, že už ani nepotrebovala, aby ju niekto chápal – ona sama vedela, že na šťastie má právo.
