Už nemám sil, ale aj tak mám nárok na lásku. „Prečo ma moji najbližší nechápu?“ premýšľala v poslednej dobe Zuzana, hoci sa cítila šťastná. „Namiesto toho, aby sa potešili, sprostredkovane ma pomlúvajú a rozprávajú nezmysly.“
Zuzana mala päťdesiatštyri rokov, bola pekná žena, pracovala vo veľkom kolektíve, kde ju rešpektovali – dlho tam pracovala, pomáhala mladším a bola vždy ústretová.
Jej život nebol od mladosti šťastný. V prvom manželstve jej nevyšiel manžel. Matka ju od neho odhovorávala:
„Dievča, počúvaj moje rady, nevydávaj sa za Miška. Z neho nebude dobrý manžel. Pozri sa na jeho otca. Ten sa odmala povaľuje po krčmách. Susedíme s nimi, všetci vedia. Dva dni je preč, niekedy aj týždeň. A keď sa nakoniec objaví, kričí na svoju ženu po celom dvore, že ho hanbí.“
„Mami, to sú všetko klebety,“ bránila ho Zuzana. „Aj keby na tom bolo niečo pravdy, Miško nie je jeho otec. Je iný. S ním je mi dobre.“
„Dievča, varujem ťa. Netlač sa do manželstva, ešte máš čas.“
„Nemám,“ odsekla Zuzana a otočila sa k oknu.
„Že by si bola tehotná?“ zhrozila sa matka.
„Áno. Preto sa vydávam.“
„No to teda… Všimla som si, že si dávaš nakladačky, ale myslela som, že to je len z jarného nedostatku vitamínov… Preboha, prečo si nemyslíš? Ešte si mladá, a už si sa spútať!“ kývala hlavou.
„Mami, dosť. Čo bolo, to bolo. Priprav svadbu,“ povedala Zuzana tvrdo.
„A kde budete bývať?“
„Tu, u nás. Veď sama hovoríš, že jeho otec je neporiadny.“
„Dievča, ja ti samozrejme nebránim. Pomôžem, ako viem. Ale Miško sa mi nepáči,“ vzdychla matka. Bolo jasné, že nechce, aby spolu bývali u nej.
Svadba bola skromná – obe rodiny žili z výplat a nemali prehnané nároky. Zuzana porodila syna Tomáška, sedela doma na materskej. Mišo sa hneď dostal do konfliktu s tesťou – ani sa nesnažil, nemal ju rád. Vadilo mu, že sa motá po dome, že sa kvôli nej nemôže dospať.
„Čo sa tvojej mame nechce spať?“ hrmel na Zuzanu. „Veď je víkend.“
„A ty hneď ako vstaneš, ideš do kuchyne a chceš jest. Varuje pre teba, aby si nebol hladný. Máš raňajky hotové hneď,“ odpovedala. „Žiarlí na mňa. Tomáško zle spí, nedá mi oddychu.“
„Tomáš je naozaj rozmaznaný, prečo nespí? Doma otec reví ako nemý, tu sa tesťa zobudí za svitu, syn kričí. Čo je to za život?“
„A čo si čakal…“
„Ja chcem pokoj,“ odsekol.
Takéto rozhovory boli čoraz častejšie. A potom Zuzana začala pozorovať, že manžel chodí domov neskoro.
„Kde sa to motáš?“ pýtala sa.
„V práci, kde inde? Niekedy s chlapmi po zmene…“
Po troch rokoch manželstva Zuzana zistila, že má inú ženu – o deväť rokov staršiu kolegyňu. Tam bol ticho a pokoj. Neváhala – vyhodila ho a podala na rozvod.
Dlho sa spamätávala z prefíkanstva.
„Tri roky sme boli spolu a už podvádzal. Čo by bolo ďalej…“
„Varovala som ťa,“ hovorila matka. „Ale ty si nedala povedať. Nabudúce budeš rozmýšľať.“
„Mami, dosť. Aj bez tvojich kázní je mi zle. Už som pochopila,“ odsekla Zuzana.
Matka pomáhala s Tomášom – vyzdvihovala ho zo škôlky, neskôr z školy. Zuzana pracovala. Po rozvode uplynulo desať rokov, ale nikoho nepotkala. Stratila dôveru vo všetkých mužov.
Až raz ju kolegyňa Viera pozvala na narodeniny. V kaviarni bolo živo, smiech a hudba. K Zuzane pristál muž, predstavil sa:
„Ján,“ jemne sa uklonil a podal jej ruku. „Zdá sa, že ste kolegyňa Viery? Medzi našimi príbuznými by som si vás určite spomenul.“
„Áno, pracujeme spolu,“ usmiala sa.
Celý večer sa od nej nehnal. Ján bol o dvanásť rokov starší – a nikdy nebol ženatý. Bol kultivovaný, milý, vzdelaný. A na konci večera ju odprevadil domov.
Odvtedy sa stretávali. Vtedy mala Zuzana tridsaťštyri rokov. Dlho chodili, až jedného dňa povedal:
„Zuzana, vezmime sa. Nemám síce skúsenosti, ale raz treba začať,“ usmial sa a podal jej kyticu.
Súhlasila, ale najprv ho predstavila matke a Tomášovi.
„Mami, čo hovoríš?“ spýtala sa, keď odišiel.
„Čo mám povedať? Slušný, inteligentný, vážny. Starší, ale to nevadí. Lepšie, než keby bol mladší. Páči sa mi. Má byt, auto, pevné základy.“
Vzali sa. Zuzana si uvedomila rozdiel medzi týmto manželstvom a tým prvým. Časom úplne zabudla, že niekedy bola vydatá, iba syn jej pripomínal prvého muža.
Milovali sa. Z práce lietala domov ako na krídlach. Ján pracoval v stavebnej firme.
Keď mala tridsaťosem rokov, zistila, že je tehotná.
„Jano, čo budeme robiť? Tomáš je už veľký a ja som tehotná.“
„Čo? Rodiť,“ zaradoval sa. „Musím predsa po sebe niečo zanechať.“
Narodil sa syn Viktor. Ján bol najšťastnejším otcom. Staral sa o neho, kúpal ho, kŕmil, uspával. V noci k nemu vstával, aby Zuzana mohla spať.
Čas plynul, Viktor rástol. Tomáš už dokončil školu – bol oveľa starší, ale mal rád svojho brata. S Jánom si dobre rozumeli. Dokonca mu odporučil školu, kde sám študoval.
Tomáš sa po škole oženil a Zuzana mala vnúča. Jeho manželka Martina sa držala od svojej svokry ďaleko. Nech sa Zuzana snažila ako chcela, neviac sa k nej priblížiť.
„Nerob„Nerob si z toho hlavu,” upokojoval ju manžel, „hlavne že sú Tomáš a Martina šťastní spolu, majú vlastný byt a žijú si po svojom,” ale Zuzane to bolo trochu ľúto, hoci sa snažila brať to s úsmevom.
