Mám 67 rokov. Celý môj život bol zasvätený rutine. Pracoval som 42 rokov v banke stále ten istý stôl, tá istá stolička. Teraz som na dôchodku. Nikdy som sa neoženil. Nemám deti. Žijem sám v tom istom byte, ktorý som si prenajal, keď som mal 28.
Ľudia sa ma vždy pýtali:
Kedy sa ty oženíš?
Necítiš sa sám?
Čo budeš robiť, keď zostarneš?
A ja som zakaždým odpovedal to isté:
Raz, keď nájdem tú pravú.
Keď budem mať viac času.
Keď našetrím viac peňazí.
Keď
Vždy keď.
Keď som šiel na dôchodok, vravel som si: teraz budem cestovať, učiť sa nové veci, skutočne žiť.
Ale dni šli ďalej a ja som pokračoval v tom istom: zobudenie, raňajky, správy, noviny, nákup, návrat domov, televízia, spánok.
Pred tromi mesiacmi som prekonal zdravotný šok. Nič vážne, ale doktorka mi povedala:
Ste v poriadku, ale máte 67. Starajte sa o seba. Viac sa hýbte, chodievajte von.
Vychádzať kam?
S kým?
Minulý týždeň som šiel okolo parku pri mojej bytovke v Ružinove. Nikdy predtým som tam nevošiel len som chodil popri ňom. Zbadal som muža v mojom veku, ako maľuje na maliarskom stojane. Prišiel som bližšie.
Maľoval stromy, jazierko, kačky. Nebolo to dokonalé, ale malo to svoje čaro.
Páči sa vám to? spýtal sa, ani sa neotočil.
Áno, maľujete veľmi pekne.
Nemaľujem pekne, zasmial sa. Učím sa iba rok. Ale baví ma to. Robí ma to šťastným.
Začali ste až po šesťdesiatke? čudoval som sa.
V sedemdesiatke, odpovedal. Celý život som si hovoril, že chcem maľovať. Potom som si uvedomil: a prečo nezačať hneď? Stratil som už 70 rokov do raz. Tie, čo mi zostávajú, už stratiť nechcem.
Celý týždeň mi tie slová chodili po rozume.
Včera som sa zobudil a pozrel sa do zrkadla. Muž, 67 rokov, ktorý 40 rokov čakal, kedy sa začne jeho život. Čakal na dokonalý okamih. Na spoločnosť. Čakal neviem na čo.
Včera som vošiel do hudobnín v centre Bratislavy a kúpil si gitaru. Vždy som túžil hrať. Vždy som hovoril raz.
Prihlásil som sa aj na kurz taliančiny. Stále ma lákala myšlienka navštíviť Taliansko, ale vždy som si vravel: Aký zmysel má cestovať sám?
A kúpil som si letenku do Ríma. Na štyri mesiace dopredu. Sám. A je to v poriadku.
Dnes popoludní som cvičil na gitare celú hodinu. Zniem strašne. Prsty sa mi pletú. Ale smial som sa sám v byte, keď som počúval ten rachot.
A došlo mi: 67 rokov som čakal na niečie povolenie alebo na dokonalé okolnosti, aby som začal žiť. Čakal som na pravú partnerku, na ideálny moment, na správne podmienky.
Ale nikto mi to povolenie nedá. Nikto mi nezaklope na dvere, aby mi povedal: Tak a teraz už môžeš byť šťastný.
Mám 67. Možno mi ostáva 10 rokov, možno 20, možno menej. Ale tieto roky prežijem naplno. Budem hrať zle na gitare. Budem hovoriť otrasnú taliančinu. Budem kresliť škaredé obrázky. Budem cestovať sám a možno sa stratím.
A bude to úžasné.
Pretože na sklonku života nechcem spomínať na to všetko, čo som neurobil, lebo som čakal na dokonalý moment. Chcem si zapamätať, že som vyskúšal. Že som žil. Že som bol šťastný po svojom.
Nepotrebuješ nikoho, aby si začal žiť.
Nemusíš byť mladý.
Nemusíš byť v niečom dobrý, aby si z toho mal radosť.
Stačí si povedať, že dnes je TEN deň.
