Mám päťdesiat rokov a stále žijem u mojich rodičov odkedy som ostala tehotná. Môj syn má už dvadsať rokov. Mám brata a sestru, ktorí už bývajú vo vlastných bytoch. Môj starší brat je právnik, mladšia sestra je vydatá a žije s manželom. Už niekoľko rokov mám dostatočný príjem na to, aby som si mohla nájsť vlastné bývanie, alebo aby som odkúpila dom po otcovi. A áno, už som to skúšala, ale vždy sa niečo skomplikuje a dokumenty nakoniec nezískame. Jedinou mojou podmienkou je, že ak by som dom kúpila, ostane napísaný na otcovom mene až do jeho posledného dňa, aby mal istotu, že ho nikdy neopustím. Toto však zatiaľ stále nie je konečné rozhodnutie.
Otec má už vyše sedemdesiat rokov. Je veľmi úprimný, ba až priamy, a občas pôsobí dosť ostro. Nejde o to, že by niečo nechcel, len už jednoducho nevládze robiť veci, na ktoré býval zvyknutý tak je to v starobe so všetkými. Je štyri roky vdovec, nežije už s mamou. Ja aj môj syn pracujeme a spolu pokrývame väčšinu výdavkov v domácnosti platby za energie, potraviny, každodenné potreby. Otec dá, čo mu víde z dôchodku, ale postupne je čoraz šetrnejší a opatrnejší.
Môj brat sa zastaví pozrieť otca približne na pol hodiny raz za pol roka. Sestra, ktorá nepracuje, nám občas pomôže za symbolickú sumu navarí a postráži otca, keď sme ja aj môj syn v práci. Otec, aj keď je jedlo hotové, neporadí si sám ak mu nepripravíme tanier, nejde jesť. Doma už skoro nič nerobí, maximálne si zahrá so svojou obľúbenou fenou Kikou, pozrie si videá alebo si zdriemne. Najviac ho trápi, aby doma mali vždy dostatok sviečok či už na stole alebo na hrobe, a samozrejme, jeho rozmaznaná vnučka Kika, ktorá sa rozvaľuje v posteli, keď on drieme.
Občas sa sťažujem, pretože neraz ťahám takmer všetky výdavky na svojich pleciach dom, jedlo, účty. No potom si spomeniem, aké mám vlastne šťastie, že sa stále môžem o otca postarať, robiť mu spoločnosť, starať sa oňho, rozprávať sa s ním, smiať sa aj prežívať obyčajné dni. Vidím, ako miluje môjho syna i našu Kiku. Od narodenia mi dal všetko, čo mohol; teraz je rad na mne, aby som mu rovnakou láskou a starostlivosťou oplatila celé jeho úsilie finančne, časovo a emočne.
Niektorí mi hovoria, aby som si našla vlastné bývanie, ale ja to nechcem a nikdy to nespravím. Kto by bol pri otcovi, keby v noci niečo potreboval, alebo sa mu niečo stalo? Je mi smutno pri predstave, že by bol doma sám, obklopený len spomienkami a tichom, alebo by sa sám vybral do obchodu a cestou by spadol. Občas vyjde aj sám, ale viem, kam ide, dohliadame naňho a doprevádzame ho napríklad k lekárovi. Nedokázala by som žiť s výčitkami svedomia po tom všetkom, čo urobil pre mňa.
Akýkoľvek je šetrný, zamračený, niekedy veselý, inokedy smutný, často nervózny a zádumčivý je to môj otec. A veľká časť toho, kým dnes som, je práve jeho a mamine zásluha.
Čo zanechám svojmu synovi, keď raz odídem? Dám mu schopnosť pracovať, bojovať v živote, dám mu vzdelanie, svoj príklad (verím, že najlepší možný) a možno, ak všetko dôjde podľa plánov, otcovo bývanie s tou podmienkou, že kým bude starý otec žiť, bude dom na jeho mene, nech by som ho aj celá zaplatila ja.
Život nás učí, že láska, úcta a rodinná spolupatričnosť sú to najcennejšie, čo po sebe môžeme zanechať. Materiálne veci sú pominuteľné, ale starostlivosť o rodiča, ktorá povýši sebeckosť na oddanosť, zostane ako hodnotný príklad pre ďalšie generácie.
