Mám 47 rokov, ale už necítim radosť zo života…
Ženy naozaj nepracujú jednu, ale dve smeny. Najprv v zamestnaní, potom doma. Všetko vláčime na svojich pleciach, snažíme sa usmievať, pôsobiť energicky, zvládať deti, domácnosť, rodičov, nekonečné starosti. Až príde chvíľa, keď to človeka zlomí. Ešte nie si stará, nie si babka, ale už nemáš silu ani na čo. Vnútri je všetko vypálené. Ako sa hovorí – vyhorela si.
Niekedy premýšľam: možno dôchodok nevymysleli zbytočne? Len prečo tak neskoro? A ako z neho vyžiť, keď ani zo mzdy sotva vyjdeme a oddychu od tohto kolotoča by sa človek potreboval už teraz…
Čítala som články a komentáre o tom, ako sa ženy „na dôchodku rozkvitnú“: učia sa jazyky, cestujú, športujú, nájdu si nových priateľov, hobby, dokonca lásku. Kde na to berú energiu? Úprimne nechápem.
Mám 47. Krásnu rodinu. A dvoch synov. Ale už nechcem nič. Naozaj. Proste nemám chuť. Neradujem sa z rána, neplánujem, nesnívam. Jediné, na čo myslím po zobudení, je, ako prežiť do večera. Možno je to následok neskorého materstva. Prvého syna som porodila v 35, druhého v 39. Teraz má jeden deväť rokov, druhý je skoro tínedžer. A ja sa cítim stará.
Ráno vstanem a hneď beh – raňajky, pripraviť do školy, skontrolovať tašky, potom práca. Pracujem v predaji – hovory, schôdzky, prezentácie, zmluvy, množstvo komunikácie. A aj keď pracovný deň skončí, nerestujem – som k dispozícii nonstop, lebo sa bojím, že prepásnem dobrého klienta. Môžu zavolať večer, o deviatej, o desiatej – a ja zdvihnem, lebo… čo ak?
Potom nasledujú domáce povinnosti: skontrolovať úlohy, dať práčku, uvariť večeru, pripraviť oblečenie na zajtra, odpovedať v školskej skupine, kde každý deň desať nových správ. Niekto niečo zabudol, niekto vyberá peniaze, niekto potrebuje doniesť papier, niekto organizuje výlet. Musím byť v obraze. Všetko je na mne.
Nepamätám si, kedy som mala poriadny oddych. Mám dovolenku – dva týždne v roku. Ale minie sa na riešenie záležitostí: niečo vybaviť, niečo vyriešiť, niekomu pomôcť. Po nej sa vraciam do práce unavenejšia, než som bola predtým.
Mám manžela. A snaží sa, naozaj. Nie je ten typ, čo len sedí s diaľkovým ovládačom. Pomáha – s domácnosťou, s deťmi. Ale v konečnom dôsledku to nestačí. Lebo ja stále som tá, čo má všetko v hlave. Čo si pamätá na všetko. Vnútri mám neustály mentálny zošit so stovkou bodov „na zajtra“.
A v hlave iba úzkosť. Som unavená. A peniaze nestačia. Nie sme chudobní, ale ani bohatí. Proste bežná rodina. Nesnívame o švajčiarskych rezortoch. Ale aj len vyraziť k jazzeru sa zdá byť luxus. Všetko je drahé. Všetko stojí námahu.
Na seba nemám čas. Ešte k tomu starí rodičia. Nemôžu poberať vnúčatá – zdravie im nedovolí. Aj im pomáham, keď viem. Vnútri mám pocit viny. Všetci ma potrebujú, ale ja sama v sebe nie som. A rodičia, mimochodom, občas pôsobia čerstvejšie ako ja. A snažím sa neukázať im, ako je mi ťažko. Hrám sa, usmievam. Ale vnútri je prázdnota.
Prečo som taká? Prečo sú iné ženy šťastné, užívajú si, cestujú, venujú sa sebe, smejú sa, zdieľajú fotky z dovolenky? A ja som vyhorená. Neviem odpočívať. Neviem žiť. Všetko nejak okolo mňa prechádza.
Poviete – treba sa uvoľniť. Odpočinúť si. Ale kedy? Aj cez víkend mám povinnosti. Kedy to skončí? Neviem. Možno ja som iná. Možno iné ženy našli spôsob. A ja… ja som len unavená. Príliš unavená.
Stáva sa vám to tiež? Alebo som len ja taká?
